Denník N

Quentin Tarantino v novom filme pripomína, že aj hippies boli v niečom fašisti

Porovnávať Tarantina je možné len s Tarantinom, no aj z tohto porovnania vychádza deviaty film režiséra ako výnimočný.

Tá najkrajšia scéna príde polhodinu pred koncom, nehrajú v nej žiadni herci, ale samo mesto.

Na Los Angeles padá súmrak, do letného šera sa s elektrickým bzučaním jeden po druhom rozsvecujú neónové pútače reštaurácií, fastfoodov, motelov a bezínových púmp.

Nie je to len pocta mestu a kolíske filmového priemyslu. Poeticky nakrútený predel medzi dňom a nocou rozdeľuje na dve časti rozprávanie a zároveň publikum na dve rôzne skupiny. Ani jedna z týchto skupín nejde z kina sklamaná, každá si však v sebe nesie trochu iný film.

Tí, ktorí sa dve hodiny ošívajú a dúfajú, že im všetko vynahradí finále, tu naozaj dostanú presne to, čo chceli.

Z kina idú uspokojení ako po tantrickom sexe, zasvätene vysvetľujú, že čakať sa oplatilo, vyvrcholenie bolo tým slastnejšie, čím dlhšie a majstrovskejšie ho režisér odďaľoval. Celý čas nič a na konci akčná bomba, to presne je Tarantino, tak ho máme radi.

Aj druhí sú spokojní, ale z iných dôvodov. Nevideli

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Filmy

Oscary

Kultúra

Teraz najčítanejšie