Denník N

Najlepšie sa cítim na internete, tam mi nevypršia víza, hovorí sudánsky karikaturista

Archív Khalida Albaiha
Archív Khalida Albaiha

Khalid Albaih je pôvodom zo Sudánu, žil v New Yorku aj Kodani. V Bratislave vystúpi 13. septembra v rámci festivalu [fjúžn]. V rozhovore hovorí o svojej misii, o tom, čo má za následok nárast populizmu a nacionalizmu, a o tom, akú chybu robí Západ pri vnímaní Afriky a tretieho sveta.

Kde je váš domov?

Na internete. Iba tam nemusím mať stres z toho, či mi vypršia víza. Nemusím sa starať o to, či sa cítim ako doma alebo nie. Cítim sa tam najpohodlnejšie. Vďaka internetu môžem nadväzovať spojenie s inými ľuďmi a oni so mnou. Internet mi dovolil slobodne robiť svoju prácu.

Identifikujete sa ako Sudánec, narodili ste sa v Rumunsku, žili ste v Katare, New Yorku, teraz ste v Kodani. Ste „občanom“ sveta alebo internetu? A aké je vaše reálne občianstvo?

(smiech) Prial by som si, aby som mal občianstvo internetu, všetko by bolo omnoho jednoduchšie. Reálne mám sudánske občianstvo.

Žili ste mimo Sudánu už od útleho detstva?

Áno, zo Sudánu som odišiel spolu s rodičmi veľmi skoro. Museli sme odísť podobne ako tisícky ďalších sudánskych rodín z ekonomických dôvodov na konci 80. rokov.

Prejdime k vašej práci. Čo je vaša misia? O čo sa snažíte?

Moja misia je hovoriť o problémoch. Vytvárať veci, s ktorými sa ľudia môžu stotožniť. A spájať ich, obchádzať hranice – akékoľvek, či už fyzické steny a ploty, alebo jazykové bariéry. Snažím sa prinútiť ľudí rozprávať, debatovať.

Prečo karikatúry? Ste umelec alebo politický komentátor?

Verím, že väčšina umenia v sebe má politický komentár. A prečo karikatúry? Myslím si, že je to najjednoduchšia cesta, ako ľuďom sprostredkovať moje posolstvo. Zároveň mám radosť z toho, že keď poviem ľuďom, že som karikaturista, usmejú sa. Cítim sa vítaný. Robí to moju prácu ľahšou.

Kto vás inšpiruje?

Mnoho ľudí. Jeden z najdôležitejších vzorov, ktoré som mal, bol palestínsky karikaturista Naji al-Ali. V druhej polovici 80. rokov naňho bol v Anglicku spáchaný atentát. Nikto nevie, či to urobili Izraelčania alebo Palestínčania. Jeho práca bola hovoriť pravdu a snažiť sa začať dialóg, nebol predpojatý voči Izraelu ani nestranil Palestínčanom.

Zaujíma ma váš názor na súčasnú situáciu v Sudáne. Porušovanie občianskych práv, falšovanie volieb a právo šaría, to je imidž, ktorý má Sudán na Západe. Na jar tohto roku však došlo k de facto revolúcii, keď opozícia a občianske protesty zvrhli vládu prezidenta Umara al-Bašíra, ktorý vládol viac ako 30 rokov. Zlepšuje sa situácia v Sudáne alebo nie?

Veci, ktoré spomínate, sa nedejú len v Sudáne. Je to medzinárodný problém. Nespravodlivosť je nespravodlivosť – všade. Nie je to otázka náboženstva, ani toho, či ste naľavo alebo napravo. Ide o bezprávie a nespravodlivosť, pretože populizmus a nacionalizmus dnes poháňajú svet.

To, čo sa dnes deje v Sudáne, je súčasťou toho, čo sa deje na celom svete. Žiadna krajina dnes už nie je ostrovom. Všetci sme ovplyvnení tým, čo sa deje všade okolo nás.

Teraz, po 30 rokoch diktatúry, v Sudáne prebieha revolúcia. Je to veľmi dôležité v kontexte Arabskej jari, ktorú mnohí považujú za zlyhanie. My nakoniec môžeme byť jedinou nádejou pre celý región. Sudán spolu s Alžírskom. Ľudia sa spojili do iniciatívy s názvom Sudánska profesionálna asociácia (pôvodne odborový spolok, pozn. red.), vyšli do ulíc a protestovali. Podarilo sa nám zvrhnúť diktátora, ktorý si držal svoju vojenskú vládu viac ako 30 rokov a bol podporovaný rôznymi medzinárodnými silami.

V týchto dňoch podpísala vojenská rada s vedúcimi predstaviteľmi opozície dohodu o dočasnej vláde. Do troch rokov ju má nahradiť plne občianska demokratická vláda. Máme šancu radikálne zmeniť našu krajinu k lepšiemu, aj keď sme od toho ešte veľmi ďaleko.

Ako s tým súvisí oddelenie Južného Sudánu? Uvoľnilo sa vďaka tomu spoločenské napätie spojené s náboženskými konfliktmi?

Tieto konflikty neboli náboženské. Konflikt s Južným Sudánom bol predovšetkým ekonomický, náboženský bol iba sčasti. Išlo hlavne o prežitok kolonializmu. Dialo sa to isté, čo sa dnes deje medzi Indiou a Pakistanom, resp. Bangladéšom.

Čo máte na mysli?

Európski kolonialisti nakreslili hranice podľa svojho gusta a takto to dopadlo.

Oddelenie Južného Sudánu má, samozrejme, veľký význam ako pre južanov, tak aj pre nás na severe. Boli sme najväčšou krajinou Afriky – a boli sme na to mimoriadne hrdí. Bola to jedna z mála vecí, na ktoré sme mohli byť hrdí, a teraz sme to stratili. Dnes poriadne nevieme, na čo byť hrdí, nepoznáme dobre svoju vlastnú históriu, pričom je jedna z najstarších na svete.

Sudán pravdepodobne najväčšou krajinou Afriky už nebude. Na čo však hrdí ste? Čo je príbeh, ktorý by ste o vašej krajine chceli povedať vy?

Naša história a to, ako meníme svet teraz. Je čas, aby sme tieto príbehy začali rozprávať svetu.

Ste hlasným obhajcom afrického kontinentu, viackrát ste hovorili o tom, ako vás hnevá, že si niektorí na Západe myslia, že Afrika je štát a nie kontinent. Vnímame v Európe a Amerike Afriku nesprávne? Čoho by sme si mali byť viac vedomí?

Nemyslím, že ide o vnímanie Afriky. Ide o vnímanie globálneho Juhu ako celku, ktorý dopláca na európsky kolonializmus.

Je kolonializmus, resp. postkolonializmus, stále súčasťou globálneho statu quo?

Samozrejme, niektoré miesta boli pod kontrolou svojich kolonizátorov viac ako 200 rokov. Je veľmi ťažké dostať sa z toho. Je to ako so znásilnením. Nečakáte, že človek len tak vstane a bude v pohode. Aj keby ste predstierali, že ste v pohode, v skutočnosti nie ste. Globálny Juh je Južná Amerika, Afrika, Ázia. V podstate všetci okrem Európy a Severnej Ameriky.

Vo svojej práci sa venujete neprávosti a ľudským právam. Nacionalizmus a populizmus silnejú všade vo svete. Ako proti tomu bojovať a brániť tých, ktorí sú utláčaní?

Každý môže bojovať sám v rámci možností, ktoré má k dispozícii. Myslím, že najdôležitejšie je začať od seba a aktívne rozmýšľať o tom, ako môžem pomôcť.

Myslíte si, že západné elity robia dosť?

Myslím, že lídri, ktorých obdivujeme a chceme od nich, aby zachraňovali svet, sú nanešťastie tí istí, ktorí svet často ničia.

Spoločnosti po celom svete sú polarizované a bojujú s dezinformáciami a propagandou. Okrem „hotspotov“ ako indická okupácia Kašmíru, izraelsko-palestínsky konflikt či kríza Rohingov v Mjanmarsku začíname pociťovať aj dôsledky klimatickej krízy. Tie však budú dopadať predovšetkým na tých najchudobnejších a najzraniteľnejších.

Problémy, ktoré spomínate, majú základ v rasizme. Či už Kašmír, Palestína, Ujguri v Sin-Ťiangu v Číne, alebo Rohingovia v Mjanmarsku. Vo všetkých týchto otázkach ide o moslimov. To, čo sa dnes deje moslimom v dôsledku nacionalizmu, je to isté, čo sa kedysi dialo Židom.

Som absolútne presvedčený, že dnes žijeme v dobe tretej svetovej vojny, iba to tak nenazývame. Prvá vec, ktorú by mal Západ urobiť, je prestať predávať zbrane a profitovať z vojenských konfliktov v treťom svete.

V súvislosti s moslimskou otázkou ste vytvorili kresbu po masakri Charlie Hebdo. Stala sa virálnou. Čo mala predstavovať? Ako sa cítite ako moslim, ktorý žije na Západe?

To je ťažká otázka.

Tú kresbu som spravil prakticky okamžite, ako som sa dozvedel o streľbe v parížskej redakcii. Avšak s Charlie Hebdo sa nejako zvlášť nestotožňujem, karikatúry robíme z rozdielnych dôvodov. Oni robia karikatúry, lebo môžu, snažia sa o vtip, často lacný. Nestarajú sa príliš o to, o čom píšu alebo čo kreslia, lebo sú skrátka Francúzi. Jazdia na bicykloch, kupujú si bagety a svet je pre nich gombička. Užívajú si slobodu, ktorú si pre seba vytvorili, keď stáročia zotročovali iné národy a etniká. Nezáleží im na tom, čo si iní ľudia myslia. To, čo sa stalo Charlie Hebdo, tak pre mňa nebola tragédia väčšia než iné vo svete.

Majú, samozrejme, plné právo písať a kresliť, čokoľvek chcú. Ale nech neočakávajú, že ich za to budem automaticky uznávať. A nech neočakávajú, že sa im zato niečo nestane. Často kreslím a hovorím veci, ktoré sú oveľa menej zložité, a dostávam sa kvôli tomu do veľkých problémov. Niekedy za to ľudia dokonca platia životom. Útočiť na niekoho zhora, z pozície sily, nie je niečo, o čo sa ja snažím. Udieram zdola („I punch up“, pozn. red) a rozmýšľam nad tým, ako dopomôcť k zmene.

Keď som mal pustené správy a videl som, čo sa stalo v redakcii Charlie Hebdo, pomyslel som si, že sa to dalo čakať. Cítil som sa hrozne, absolútne nikto by nemal zomierať kvôli takýmto veciam. Ľudia by však boli hlúpi, pokiaľ by takéto veci nečakali.

Ale je tu aj druhá stránka. Stalo sa niekde inde na svete, že by sa svetoví lídri – tí istí, ktorí sú zodpovední za obchod so zbraňami – držali za ruky a pochodovali na pamiatku mŕtvych? V Damasku, na Západnom brehu Jordánu alebo kdekoľvek v Afrike? Nie. Musím vôbec hovoriť o tom, aké privilégiá majú belosi? Koľko ľudí bolo zabitých vo zvyšku sveta v rovnaký deň, ako zomrelo 12 ľudí v útulnej parížskej redakcii? Keby zabili mňa, nikoho by to nezaujímalo. Jedine vtedy, ak by som bol biely a bolo by to v Paríži.

Čo si myslíte o dánskej karikatúre Kurta Westergaarda, ktorý vyobrazil Mohameda s bombou namiesto tradičnej pokrývky hlavy a ktorá vzbudila veľkú kontroverziu?

Je to to isté. Ak sa voči tomu niekto ohradí, dostane odpoveď, že tá kresba bola predsa určená pre dánske publikum. Ale dnes už nič nie je iba lokálne. Nežijeme osamote, na malých ostrovoch. Keď sú vaše obrazy na internete, nemôžete povedať, že sú určené iba Dánom. A ak robíte takéto veci, mali by ste byť pripravení na reakciu. Alebo majte lepšie vysvetlenie, než len „robím to preto, lebo môžem“.

Inými slovami, hovoríte, že s takým dosahom a mocou prichádza aj…

… veľká zodpovednosť. Presne tak. Nejde o to správať sa ako malé dieťa a robiť veci len preto, že ich mám dovolené. Každý vie, že tú moc máte, na Západe môžete robiť, čo chcete, nikto to nespochybňuje. Ide o to, čo s tou mocou a slobodou urobíte. Ľudia si nepamätajú históriu ani na jednej strane – na Západe, ale ani v Afrike, na Blízkom východe či v Indii.

V treťom svete si však ľudia myslia, že sú menej. Odmalička nám hovoria, že sme menej. Hovoria nám to naši kolonizátori, hovorí nám to Európa, že sme menej. Lebo sme čierni alebo hnedí, veríme v to a vy veríte v ono. Toto je to, s čím sa neustále stretávame. Musíme dokazovať a osvedčiť sa miliónkrát, kým nás prijmete.

Vrátim sa ešte k Charlie Hebdo. Diablov advokát by sa vás teraz spýtal na to, či by mala moslimská komunita sama hlasnejšie odsudzovať podobné teroristické útoky.

Kto je najväčšou obeťou terorizmu? Je to Paríž? Nie je to náhodou arabský svet? Nie sme to my?

Kto my?

My Arabi, my moslimovia. My sami máme najviac obetí terorizmu. Prečo máme my zvnútra odsudzovať a kajať sa za niečo, proti čomu každý deň bojujeme a čo nás každodenne zabíja?

Viete, prečo vznikol ISIS? Pretože Irak bol porazený. Viete, prečo bol Irak porazený? Pretože ho napadli za lož. Mohla za to lož prezidenta Busha a premiéra Blaira. Dvaja prezidenti, ktorí hovorili o zbraniach hromadného ničenia, ktoré tam neboli. Jeden dnes maľuje portréty, druhý prednáša na univerzite. Prečo celý Západ, všetci kresťania a všetci belosi neodsudzujú toto? Prečo sa na toto zabúda? Viete, koľko ľudí zomrelo v Iraku? Koľko ľudí zomrelo v Somálsku, Afganistane? Koľko ľudí zomrelo v dôsledku kolonializmu v Afrike a inde?

Karikatúra Khalida Albaiha

Riešením však nie je vystrieľať redakciu alebo vyhodiť do vzduchu kostol či mešitu.

Isteže, súhlasím. Ja ich ani náhodou neospravedlňujem.

Ale pokiaľ sú útočníkmi mladí muži, ktorí sú v situácii, ktorá sa nevyvíja, a nevedia, kam inam ísť, musíme rozmýšľať nad tým, ako sa do tej situácie dostali. Prečo boli tí útočníci v Paríži? Boli to francúzski občania? Alebo si myslíte, že prišli z Alžírska len preto, aby vykonali tento útok? A policajti, ktorí zasahovali na mieste, tí neboli z Alžírska? O tom už nikto nehovorí. Policajt, ktorého tí útočníci zabili, bol z Alžírska.

Je riešením vyhodiť do vzduchu celú krajinu? My sme nemali dve svetové vojny ani sme nezhodili dve atómové bomby. Globálny Juh s týmto nemal nič spoločné. Nič. To všetko sa začalo v Európe. To, čo sa deje dnes, je dôsledkom toho, čo sa dialo v Európe. História je neúprosná. Nemôžete len tak otočiť stránku a povedať, že dnes máme OSN a napísali sme Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, a myslieť si, že je hotovo.

Myslím, že to bol Stalin, koho sa raz pýtali, čo si myslí o Francúzskej revolúcii. „Uvidíme,“ odpovedal. To, čo sa deje dnes, sa deje v dôsledku toho, čo sa dialo v minulosti.

Ste optimista, čo sa týka budúcnosti?

(smiech) Ako karikaturista pracujem s negatívami. Je to veľmi negatívne umenie. Vidím a čítam veľa vecí, pre ktoré mám tendenciu byť pesimistom. Obzvlášť pokiaľ ste v tých veciach zaangažovaní aj osobne. Mal by som radosť z nejakých dobrých správ. Bohužiaľ, nemám veľa dôvodov byť optimistom.

Je vo svete jedna otázka, konflikt či aktuálna kríza, ktorej svet venuje málo pozornosti?

Myslím, že všetkým krízam venujeme málo pozornosti. Žijeme v dobe internetu, kde je každý takýto problém iba titulok alebo tweet. Razom je preč a už o ňom nikdy nemusíte počuť. Nachádzame sa v dobe informácií, ale nie vedomostí. Vieme o veľa veciach, ale v skutočnosti nevieme nič.

Aké sú vaše pracovné plány do budúcnosti?

Veľa teraz pracujem na Sudáne kvôli tomu, čo sa tam deje. To bola moja hlavná náplň od revolúcie, ktorá sa začala de facto už v decembri minulého roka.

V septembri prídete na Slovensko v rámci festivalu [fjúžn]. Slovenská spoločnosť bola 40 rokov zavretá za železnou oponou. Podobne ako iné postkomunistické krajiny máme obmedzenú skúsenosť s inými kultúrami ako tou našou. Napríklad počas utečeneckej krízy v roku 2015 a 2016 sme z Blízkeho východu prijali 150 ľudí, išlo však len o irackých kresťanov.

Nedá sa očakávať, že po 40 rokoch v izolácii bude spoločnosť otvorená zo dňa na deň.

Karikatúra Khalida Albaiha

Narážam na to, že to, čo nazývate globálnym Severom a Juhom, môže byť v našom regióne hmlisté.

Samozrejme, s tým súhlasím. Narodil som sa v Rumunsku, mám fotky s Ceaușescom.

Vážne?

Áno, môj otec bol diplomat. Chcem tým povedať, že rozumiem, o čom hovoríte. Takisto ste boli v područí veľmoci.

Akú radu by ste odkázali spoločnostiam, ktoré nie sú také otvorené a tolerantné ako tie na Západe?

Aj keby sa takéto spoločnosti hneď otvorili, problém xenofóbie pretrvá. Pozrite, niektoré krajiny v Afrike a na Blízkom východe prijímajú najviac utečencov vôbec. Malé krajiny ako Libanon, Jordánsko. Alebo Keňa, Južný Sudán či Uganda. Nie je to iba Európa, kto prijíma utečencov. Ale aj vo vnútri týchto krajín je problém s rasizmom a neznášanlivosťou. Stáva sa to všade na svete, keď sa po prvýkrát stretnú ľudia, ktorí sú od seba odlišní. Vinou múrov a hraníc nám je od narodenia vštepované, že sme lepší ako tí druhí. Je to v ľudskej prirodzenosti. Rozumiem tomu, že sa spoločnosti v strednej Európe boja neznámeho.

Nemyslím si, že som v pozícii, aby som rozdával rady. V Sudáne hľadáme ľudí, ktorí poradia nám. Ale ak by som predsa len musel, povedal by som, aby ste boli otvorení novému, žijeme v novom svete a musíme sa mu prispôsobovať.

Ali, bratranec proroka Mohameda, ktorého nasledujú šiiti, povedal nasledovné: Nevychovávajte vaše deti tak, ako vychovali vás, pretože sa narodili do iných čias. Myslím, že to je dobrá rada.

Khalid Albaih (39)

Sudánsky umelec a politický karikaturista svoje kresby zverejňuje pod značkou „Khartoon!“ (slovná hračka, spojenie anglického cartoon a Chartúm – hlavné mesto Sudánu). Svoje karikatúry uverejňoval v The Atlantic, PRI či NPR, spolupracoval aj s The Guardian či Al Jazeerou. Od istého času uverejňuje iba na internete a jeho ilustrácie podliehajú licencii Creative Commons, môže ich použiť ktokoľvek a na akýkoľvek účel. Dnes žije v Kodani v rámci rezidenčného pobytu medzinárodnej organizácie ICORN, ktorá poskytuje krytie pre spisovateľov, žurnalistov či umelcov, ktorí by mohli byť za svoje názory perzekvovaní.

 

Teraz najčítanejšie