Denník N

Marek Roháček: Nemusíte si zobrať dieťa z domova, ale môžete pomôcť, aby tam neskončilo

Marek Roháček. Foto N - Tomáš Benedikovič
Marek Roháček. Foto N – Tomáš Benedikovič

Aj keď si o sebe myslíme, že sme tolerantní, osvojiť si rómske dieťa je pre väčšinu ešte stále problém. „Rasizmus je v istom zmysle v každom z nás,“ hovorí Marek Roháček z Návratu, ktorý už 25 rokov hľadá pre opustené deti nové rodiny.

V rozhovore hovorí o tom,

  • koľko detí dnes žije v detských domovoch,
  • ako dlho sa čaká na adopciu a pestúnstvo,
  • či by sám zveril dieťa homosexuálnemu páru,
  • čo ho naučila osobná skúsenosť s pestúnstvom,
  • ako v práci zažil vyhorenie.

Nedávno som sa rozprávala s mladým mužom, ktorý vyrastal v detskom domove. Narodil sa v rómskej osade, otec alkoholik, rodina starostlivosť o deti nezvládala. Dnes je vďačný za to, že mohol vyrastať v detskom domove, hovorí, že mu nič nechýbalo. Ako si vysvetľujete taký postoj?

Môžeme to brať z pohľadu jednotlivca, ktorý žije svoj život a porovnáva ho s niečím, s čím ho porovnať vie. Je dobré, keď človek dospeje k vďačnosti a spokojnosti s tým, čo mu život ponúkol, a dokáže si z toho vybrať to, čo je preňho dobré.

Iný pohľad je ten všeobecnejší, odborný, ktorý sa pozerá na to, ktoré prostredie je pre dieťa lepšie. A tu platí jedno pravidlo: kľúčovou vecou pre zdravý vývin dieťaťa je vzťahová väzba, pripútanie k nejakej dospelej osobe, pričom tu vôbec nerozhoduje pohlavie, vzťah, jazyk ani kultúra. Jednoducho musí ísť o autentický neformálny vzťah. Čím je dieťa mladšie, tým je tá väzba dôležitejšia, existenciálnejšia a má vážnejší vplyv.

Ak sa vrátime k vášmu príbehu, dieťa môže vyrastať vo svojej rodine, kde ten autentický vzťah môže napriek tomu chýbať. A naopak, môže vyrastať v prostredí, ktoré síce navonok pôsobí inštitucionálne, ale môže tam vzniknúť autentický vzťah s dospelou osobou, ktorá tam pracuje ako zamestnanec.

Nepovedala som druhú časť príbehu. Ten mladý muž bol po odchode z detského domova roky závislý od hrania na automatoch a na nejaký čas skončil aj na ulici, kým sa dokázal postaviť na vlastné nohy. Aj tak sa môže prejaviť ten deficit citovej väzby v ranom detstve?

Je to možné. Od tejto väzby sa totiž odvíja vzťahovanie sa k sebe samému, sebaprijatie aj vzťahy k iným ľuďom. Keď som ako dieťa nezažil to „zavzťahovanie“ v ranom štádiu života, môže to mať kľúčový dosah na moje partnerstvo, na rodičovské vzťahy, ale tiež na zodpovednosť v práci, v susedských vzťahoch atď. Je to aj o schopnosti vnímať dôsledky svojho konania. To všetko sa komplikuje bezvzťahovou výchovou.

Vy ste sa o tému opustených detí začali zaujímať už počas štúdia na vysokej škole. Ako fungovali adopcie a pestúnska starostlivosť za socializmu?

V 50. – 60. rokoch minulého storočia boli výrazne obmedzené. Osvojiť si dieťa bolo možné v prípade bezdetnosti a pestúnska starostlivosť bola dokonca úplne zrušená.

Na porovnanie: za prvej republiky sme mali veľmi silno rozvinuté viaceré formy pestúnskej starostlivosti. Komunizmus to však adekvátne svojej filozofii potláčal, dokonca vynímal deti, ktoré už boli v pestúnstve, a dával ich naspäť do domova. Rodičia boli povzbudzovaní k tomu,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodičovstvo

Rozhovory

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie