Sloboda a demokracia nie sú samozrejmé. Obete okupácie by o tom vedeli hovoriť
Kvalita a funkčnosť demokracie závisia od toho, akým politikom umožňujeme rozhodovať o našej prítomnosti i budúcnosti.
Autor je publicista
August 1968 ukázal, že komunistický totalitný režim nemožno reformovať. Buď komunistický režim, a preto vo svojej logike jedine totalitný a represívny, alebo systém demokratický a slobodný. Pokusy dostať sa niekam doprostred (pozri Dubček) narazili – logicky – na vlastný vnútorný rozpor a končili sa fiaskom.
Podobne aj udalosti z roku 1956 v Maďarsku alebo zo začiatku osemdesiatych rokov v Poľsku ukázali, že keď susediace krajiny s totalitnými režimami spoločne vytvárajú pevnú alianciu satelitov jedného totalitno-veľmocenského centra, nemožno presadiť zmenu režimu v jednej jedinej krajine nezávisle od iných. Dejiny strednej Európy ukázali, že v takejto konštelácii predpokladom zásadnej spoločenskej zmeny sú na seba nadväzujúce a vzájomne sa dopĺňajúce zmeny vo všetkých okolitých krajinách. Len takto sa jednotlivé režimy stávajú neudržateľnými a každá jedna zmena je podnetom na ďalšie.
Jednotlivé pokusy reformovať systém zvnútra či revolučne prostredníctvom nespokojnej masy izolovane v jedinej krajine sa zákonite končili tvrdou normalizáciou – pod kuratelou Moskvy a s represiami zo strany jej bezvýhradne lojálnych posluhovačov. Normalizácia zanechala množstvo obetí: obetí na životoch i obetí v podobe rôznorodých represálií ničiacich životy a životné perspektívy jednotlivcov i celých rodín.
Jednotlivé pokusy, akokoľvek neúspešné a tvrdo potláčané, však vytvorili
