Tomáš Čorej
Kým v Poľsku dokážu vypredávať sedemtisícové arény volejbalové družstvá, u nás toľko ľudí nechodí ani na futbal či hokej. Slovenský šport je komplikovanou témou a ak ju chceme pochopiť, musíme sa na ňu pozerať zo širšej perspektívy, hovorí jeden z najlepších volejbalistov slovenskej histórie Martin Sopko. V súčasnosti pôsobí v Prešove.
Dozviete sa aj to:
- v akom stave je slovenský volejbal a šport všeobecne;
- aký je život profesionálneho volejbalistu;
- prečo sa s Poľskom nemôžeme ani porovnávať;
- ako sa hrá v krajine, kde sa zápasy prerušujú pre modlenie;
- čo pre Slovensko prinesie organizácia majstrovstiev Európy v ženskom volejbale.
Váš bývalý spoluhráč Juraj Drobňák odišiel za „lepším“ do tretej najvyššej belgickej ligy. Uživí sa u nás profesionálny volejbalista?
Náročná otázka. Platí, že v slovenskej volejbalovej lige sú kluby, v ktorých sa to dá, také, ktoré platia dobre, počul som, že nejaký hráč u nás zarábal tri, štyritisíc eur, ale ako sa hovorí – reči sa rozprávajú a chlieb sa je. Musíme si však položiť otázku, čo to vôbec znamená uživiť sa. Niekomu stačí 500 eur, kým iní majú problém aj s dvetisíc eurami – je to diskutabilné. Z dlhodobého hľadiska som, každopádne, presvedčený o tom, že nie. Keď je ešte človek sám, možno sa nejako uživí, no keď už má rodinu, je to nezvládnuteľné.
Ako vyzerá život bežného volejbalistu? Aký má denný režim?
Tu musíme opäť rozlišovať medzi Slovenskom a svetom, pretože vonku sú v porovnaní s naším volejbalom niekde inde, a tak je rozdielny aj hráčov život. Na Slovensku je minimálny počet profesionálov, všetci buď volejbal hrajú popri škole, alebo to berú ako aktivitu pri zamestnaní. Ja doobeda pracujem a v popoludňajších hodinách trénujem, hoci sú v tom, samozrejme, aj povinnosti spojené s deťmi. Domov prichádzam okolo devätnástej, dvadsiatej hodiny, pozdravím sa s rodinou, a to je všetko.
Keď som bol v zahraničí, bolo to o niečom inom. Venoval som sa výlučne volejbalu, mal som dva tréningy za deň, prvý väčšinou okolo desiatej hodiny, nasledoval obed, nejaký spánok a potom ďalšie dve tréningové hodiny. Kluby robia všetko pre to, aby hráč len trénoval, keď niečo potrebuje vybaviť, pomôže sa mu, cieľom je, aby sa koncentroval len na volejbal. Funguje to trochu inak, volejbalisti popri hraní u nás musia ešte aj pracovať, a tak od nich družstvá nemôžu očakávať maximálnu výkonnosť. Bohužiaľ, to je slovenská realita.
Čo robia volejbalisti po ukončení kariéry?
Môžem povedať, že skoro všetci ľudia z môjho okolia ostali pri športe. Trénujú alebo učia telesnú výchovu. Chcem veriť tomu, že rovnaký trend bude platiť aj pre nasledujúcu generáciu.
V súvislosti so športom a mládežou sa hovorí o kríze, deti sa prestávajú hýbať a vyhľadávajú iné formy zábavy. Ovplyvnilo to aj volejbal?
Určite áno, sú to spojené nádoby. Keď sa dnes pätnásťročný chlapec rozhoduje, či sa bude dve hodiny potiť v hale, alebo ich strávi pred špičkovou videohrou, bohužiaľ, častokrát skončí pri PlayStation.
Ako u nás vôbec funguje práca s mládežou? Do akej miery sa u nás tešia perspektívni volejbalisti podpore?
Porovnávať našu starostlivosť o mladíkov so zahraničím nemožno. Sme, samozrejme, malý štát, ale šport je u nás azda s výnimkou nosných športov – futbalu a hokeja, absolútne závislý od investorov. Ak súkromná sféra nepríde s peniazmi, slovenský šport nedokáže prežiť. Pozrime sa len na Tatran Prešov, kde nebyť Miloslava Chmeliara, najlepší hádzanársky klub na Slovensku by prežil len veľmi ťažko. Rovnako to ale platí o nás, ak by volejbal nemal v našom meste mecenáša, už by tu nebol taktiež. Mne je z podpory štátu na zaplakanie, systémová podpora klubov je, bohužiaľ, na katastrofálnej úrovni. Opakujem, po dôkazy netreba chodiť ďaleko, stačí sa pozrieť len do Česka, Maďarska, a to ani nerozprávam o Poľsku…
Martin Sopko (37)
je odchovancom a súčasným kapitánom popredného mužstva najvyššej slovenskej volejbalovej súťaže Extraligy VK Mirad PU Prešov. Má za sebou úspešné pôsobenia v Poľsku, Spojených arabských emirátoch aj v Turecku. Stodeväťdesiatpäť centimetrov vysoký smečiar sa stal v roku 2015 naším volejbalistom roka a patrí medzi najúspešnejších hráčov histórie.
Keď sa začali modliť, potichu som sa vzdialil
Zastavme sa teda pri Poľsku, ktoré bolo vaším prvým zahraničným pôsobiskom, a strávili ste tam osem rokov. Ako je možné, že sú Poliaci vo volejbale tak ďaleko pred nami?
S Poľskom sa nemôžeme porovnávať v ničom. My už nie sme ani len na úrovni druhej najvyššej poľskej ligy, no to neplatí len pre volejbal. Ak chceme robiť šport kvalitne, priťahovať masy, musíme ho podchytiť finančne. Poľsko je veľká krajina s výborne fungujúcou federáciou, podporou štátu a mestami, ktoré chcú športu pomôcť, a tak doň investujú milióny zlotých. Ide to ruka v ruke so súkromnou sférou, ktorá pochopila, že volejbal je na vzostupe.
Je volejbal v Poľsku ziskový?
Určite oveľa viac ziskový ako u nás. V Poľsku chodí na menšie športy ako volejbal sedemtisíc ľudí, zatiaľ čo u nás toľko fanúšikov nepríde ani na futbal. Keď navštívite hocijaké mesto, a to sa nebavíme o Krakove či Varšave, nájdete tam krásnu multifunkčnú halu, ktorých je na Slovensku dokopy možno päť. U nás sa chválime tým, že sme postavili novú halu v Humennom, ale čo je v takej Bratislave, výkladnej skrini slovenského športu? Sú tu Pasienky, ktoré o chvíľu spadnú, „NTC-čko“ a čo viac? Všetko to je podchytené zvrchu, Poliaci sú veľmi hrdí a chcú sa športom predviesť. Nerobia to však ako my, neukazujú sa so Saganom alebo s Cibulkovou, ale s celkovým obrazom svojho športu. V tomto ohľade sa už dostali na úroveň západnej Európy.
Z Poľska ste si to namierili do Spojených arabských emirátov, kde ste podľa svojich slov prežili jedno z najbláznivejších období vašej kariéry. Môžete nám ho priblížiť?
S odstupom času mám na to nádherné spomienky. Je to iný svet, najprv sa musíte prispôsobiť kultúre. Ja som bol priamo v Dubaji, nádhernom meste, kde je však šport celkovo na slabšej úrovni. Domáci sa snažia, chcú kvalitu, a tak priťahujú zahraničných trénerov, hráčov… Usilujú sa so svojím športom niečo robiť, no ich nevýhodou je paradoxne to, že Spojené arabské emiráty sú nesmierne bohatá krajina. Na to, aby mali na účte veľké peniaze, jednotliví hráči šport nepotrebujú, už svojou „klasickou“ prácou si zarobia od päť do dvanásťtisíc eur. Tréningy sú pre nich potom len zábavou.
Aká je úroveň miestneho volejbalu?
Je slabšia, ale financie sú tam na veľmi dobrej úrovni. Nebudem tajiť, že som sa pre odchod do Dubaja rozhodol po tom, čo som dostal naozaj atraktívnu ponuku. Išiel som tam ako tridsaťročný, keby som mal dvadsať, určite by som sa k podobnému kroku neuchýlil. Úprimne hovorím, že na staršie kolená som si išiel zarobiť. Vôbec svoje rozhodnutie neľutujem, spoznal som veľa dobrých ľudí a po životnej stránke ma to posunulo vpred.
Ako sa na vás pozerali v Dubaji ako na Európana z krajiny so silnou kresťanskou tradíciou?
S týmto som nemal žiadny problém. Celé Emiráty sú zmesou kultúr, nech to vyznie akokoľvek, na Arabov jednoducho niekto robiť musí. Domáci reálne nepracujú, sú to skôr manažéri na dobre platených miestach, no krajinu skutočne postavili ľudia zo zahraničia. V Dubaji nikto nerieši, či ste kresťan, moslim alebo hinduista, vedia, že potrebujú kvalitných a inteligentných ľudí, z ktorých budú profitovať. Sú otvorení, dobre si uvedomujú, že rôznorodosť ich posúva vpred. S náboženskou kritikou som sa nestretol asi ani raz, akceptovali naše sviatky a my sme rešpektovali ich.
Preniká nejako v Emirátoch náboženstvo do športu?
Sú to pre nás možno ťažko pochopiteľné veci, ale tam sa naozaj preruší v polovici tréning a hoci aj zápas. Nezabudnem na to, ako si SBS-kári, hráči či rozhodcovia natiahli počas duelu koberček, začali sa modliť a my s trénerom sme už vedeli, že sa máme vzdialiť a potichu sme si odbíjali loptu. Zvykli sme si.
Zažili ste ramadán?
To nie, vychádzal na júl a august, keď sa už nehrala sezóna.
Rok ste strávili aj vo farbách istanbulského klubu Galatasaray. Čím vám utkvel v pamäti?
Istanbul je obrovské mesto, jedna veľká betónová džungľa. Medzi klubmi ako Galatasaray, Besiktas či Fenerbahce tam prebiehajú hotové sväté vojny. Čo sa týka volejbalu, federácia tam postavila štyri haly, v Istanbule jednu, a tak hrali všetky tímy v jej priestoroch. Prekvapilo ma, že vstup do haly majú povolený len domáci fanúšikovia, a tak to bolo zaujímavé najmä v derby. Fanúšikovia nie sú ako u nás, tu na seba nanajvýš trochu nakričia, tam sú to fanatici s nožmi pripravení sa aj pozabíjať. Fanúšikovské tábory si dohodnú bitky a mlátia sa hlava-nehlava, ja sám som bol počas derby svedkom nejakej malej bomby, po ktorej výbuchu som ešte dobré dva dni nepočul (smiech).
Boli takí, čo proti ME protestovali
Boli ste dlhoročnou oporou slovenskej reprezentácie, za ktorú ste odohrali 182 zápasov. Ako sa darí nášmu národnému mužstvu?
Tento rok som mal možnosť vidieť naživo len jeden zápas proti Turkom v Nitre, no odchádzal som veľmi sklamaný. Jasné, každý deň je iný, nedarí sa vám vždy, ale úprimne sa mi výkon chlapcov vôbec nepáčil. Je ľahké kritizovať a nerobiť nič, musíme si však naliať čistého vína – kvalita dnes už nie je taká, aká bola niekedy, pred súčasnými hráčmi je ešte veľa práce. Okolité krajiny nespia a obrazom toho, kde sa nachádza slovenský šport, je vysoký počet hráčov z domácej ligy, ktorí majú miesto v reprezentácii. Niekedy to bolo nereálne. Ja nechcem kritizovať, ale ako je možné, že už nemáme, povedzme, dvadsať hráčov v najlepších svetových ligách? Jedného máme v Turecku, jeden podpísal kontrakt v Rusku, ďalší v Taliansku, no to je všetko. Dnes viac, bohužiaľ, nemáme hráčov, ktorí by sa vedeli presadiť v špičkových súťažiach.
Aké sú prognózy do budúcnosti?
Musíme čakať. To už je síce otázka na trénerov, no mám taký pocit, že chybný je prístup. Hráčom u nás stačí, že sú najlepší na Slovensku, necítia potrebu zlepšovať sa. Keď nezmeníme nastavenie, ak nebudú chcieť byť najlepší v Taliansku alebo v Poľsku, ak nebudeme vedieť dvakrát kvalitne za sebou podať, bohužiaľ… Už tri roky nemáme v reprezentácii hráča so skutočne dobrým servisom, chýbajú nám bombardéri, ale aj bojovníci, srdciari.
Pre Slovensko je veľkou udalosťou organizovanie blížiacich sa majstrovstiev Európy v ženskom volejbale. Čo to pre nás znamená?
Vytvorili sa u nás dva tábory, kým jeden bol jednoznačne za organizovanie tohto podujatia, veľa ľudí protestovalo. Samozrejme, nestojí to málo, ale som presvedčený, že slovenskému volejbalu to môže iba pomôcť. Je to skvelá reklama, týždeň sa o volejbale bude písať, rozprávať, bude v televízii a cestu si k nemu nájdu možno aj „nevolejbaloví“ fanúšikovia. Za mňa je to po športovej stránke obrovské plus, verím, že federácia to zvládne aj z hľadiska marketingu. Nechcem opäť hovoriť o peniazoch, no verím, že keď už nedokáže pomôcť štát, majstrovstvá Európy zaregistrujú aj viaceré súkromné osoby, ktoré budú chcieť pomôcť.
Aké šance dávate slovenským reprezentantkám?
Tréner Marco Fenoglio je skvelý človek a držím palce jemu aj dievčatám. Som hrdý Slovák a budem veľmi rád, ak sa im podarí postúpiť zo skupiny, čo je prvoradý cieľ. V dnešnom svete už musíme byť na pozore pri každom súperovi, podceniť nemožno nikoho, či už v ženskom, alebo v mužskom volejbale. Konkurencia v Európe nespí, ale verím, že diváci si nájdu čas, prídu na tribúny a dievčatám pomôžu. Verím, že postúpia do štvrťfinále.
Nefungujú u nás základné veci
Na Slovensko ste sa po deviatich rokoch vrátili v roku 2014. V akom stave je náš volejbal?
Nie je to teraz otázkou volejbalu či federácie, lebo každý sa snaží pracovať, ako môže, no v našom športe, bohužiaľ, nefungujú úplne základné veci, a tak ide dole vodou. Je náročné rozoberať, či to je spôsobené spoločnosťou, či za to môže štát, je to však komplexný problém, ktorý má za následok, že volejbal je vo veľmi zlom stave. Je pekné mať Sagana zarábajúceho milióny, môžeme sa pýšiť tým, ako sa máme dobre, no takto sa to bude len zhoršovať. Nemáme toľko detí, koľko v minulosti, ale ani podmienky, ktoré by ich prilákali. Iste, robia sa nejaké projekty, neustále sa niečo vymýšľa, no zmeny nie sú vôbec systémové.
Predseda parlamentu Andrej Danko prichádza s návrhom vytvoriť ministerstvo cestovného ruchu a športu. Myslíte si, že takýto krok by bol prospešný a pomohol by nášmu volejbalu?
S veľkým nadšením som prijal nový zákon o športe, veril som, že sa niečo zmení. Nie som síce žiadny ekonóm, ale dnes vidíme, že všetky okrajové športy majú po jeho prijatí obrovské problémy. Porovnajme si naše kluby len s takým Českom, oproti nim sme doslova žobráci – nefunguje u nás žiadna podpora zo strany štátnej sféry. Česi nás predbehli o desiatky rokov, no to platí o všetkých okolitých štátoch, dokonca aj o Ukrajine.
Má volejbal na Ukrajine väčšiu kvalitu ako u nás?
Som presvedčený, že áno. Je tam väčšia kvalita aj lepšie finančné ohodnotenie hráčov.
Vaše slová nám pripomínajú bývalého špičkového volejbalistu Richarda Nemca, ktorý pre denník SME povedal, v slovenskom športe sa kradne a našim susedom nesiahame ani po členky. Kradne sa u nás?
V slovenskom športe sa kradne, ale na tých najvyšších možných miestach. Niečo je nastavené nesprávne už zhora, zo strany vládnej moci. Stačí sa pozrieť na to, ako fungujú naše ligy, koľko tímov má v najvyššej súťaži basketbal, volejbal či hádzaná. V každej lige sú len tri kvalitné mančafty so silnou podporou súkromníkov, čoho dokonalým príkladom je ženská hádzaná, v ktorej dominuje jeden klub (IUVENTA Michalovce, pozn. red.) a ostatné iba prežívajú. Ďalšia vec je kvalita našich líg, veď tá je na zaplakanie. Hrať v európskom pohári je obrovský luxus, no keď už sa to podarí, vidíme medzi nami a okolitými krajinami obrovskú priepasť. Vo všetkých športových disciplínach začíname viditeľne strácať.
Načrtli ste tému vstupovania súkromného sektora do športu, čo sa týka aj volejbalu. Dve sezóny dozadu zavítal do Prievidze bohatý investor, čoho výsledkom bol príchod viacerých legionárov. Čo to znamená pre našu extraligu?
Vôbec nič, je to nesystémový krok. Nejaký podnikateľ sa rozhodne vo veľkom investovať a potom o pár rokov skončí, lebo úspech je u nás mimoriadne nedocenený. Tu si nikto neváži, že do športu niekto vkladá obrovské peniaze. Ja sa teším, že sa stále nájdu ľudia, ktorí chcú podporiť nejaký klub vo svojom meste, no zdôrazňujem, že potrebujeme systémové riešenia.
Je u nás vôbec možné v športe generovať zisk?
Ak by som sa opýtal deväťdesiatich deviatich ľudí, ktorí investujú do slovenského športu, deväťdesiatdeväť ľudí by ma vysmialo s tým, že sa na tom zarobiť nedá. Mecenáši sú jednoducho srdciari, ktorí milujú šport.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
