Denník N

Elitný volejbalista: Priznávam, do Dubaja som si išiel zarobiť. Na Slovensku sa to s rodinou nedá

Martin Sopko. Foto - tasr
Martin Sopko. Foto – tasr

Kým v Poľsku dokážu vypredávať sedemtisícové arény volejbalové družstvá, u nás toľko ľudí nechodí ani na futbal či hokej. Slovenský šport je komplikovanou témou a ak ju chceme pochopiť, musíme sa na ňu pozerať zo širšej perspektívy, hovorí jeden z najlepších volejbalistov slovenskej histórie Martin Sopko. V súčasnosti pôsobí v Prešove.

Dozviete sa aj to:

  • v akom stave je slovenský volejbal a šport všeobecne;
  • aký je život profesionálneho volejbalistu;
  • prečo sa s Poľskom nemôžeme ani porovnávať;
  • ako sa hrá v krajine, kde sa zápasy prerušujú pre modlenie;
  • čo pre Slovensko prinesie organizácia majstrovstiev Európy v ženskom volejbale.

Váš bývalý spoluhráč Juraj Drobňák odišiel za „lepším“ do tretej najvyššej belgickej ligy. Uživí sa u nás profesionálny volejbalista?

Náročná otázka. Platí, že v slovenskej volejbalovej lige sú kluby, v ktorých sa to dá, také, ktoré platia dobre, počul som, že nejaký hráč u nás zarábal tri, štyritisíc eur, ale ako sa hovorí – reči sa rozprávajú a chlieb sa je. Musíme si však položiť otázku, čo to vôbec znamená uživiť sa. Niekomu stačí 500 eur, kým iní majú problém aj s dvetisíc eurami – je to diskutabilné. Z dlhodobého hľadiska som, každopádne, presvedčený o tom, že nie. Keď je ešte človek sám, možno sa nejako uživí, no keď už má rodinu, je to nezvládnuteľné.

Ako vyzerá život bežného volejbalistu? Aký má denný režim?

Tu musíme opäť rozlišovať medzi Slovenskom a svetom, pretože vonku sú v porovnaní s naším volejbalom niekde inde, a tak je rozdielny aj hráčov život. Na Slovensku je minimálny počet profesionálov, všetci buď volejbal hrajú popri škole, alebo to berú ako aktivitu pri zamestnaní. Ja doobeda pracujem a v popoludňajších hodinách trénujem, hoci sú v tom, samozrejme, aj povinnosti spojené s deťmi. Domov prichádzam okolo devätnástej, dvadsiatej hodiny, pozdravím sa s rodinou, a to je všetko.

Keď som bol v zahraničí, bolo to o niečom inom. Venoval som sa výlučne volejbalu, mal som dva tréningy za deň, prvý väčšinou okolo desiatej hodiny, nasledoval obed, nejaký spánok a potom ďalšie dve tréningové hodiny. Kluby robia všetko pre to, aby hráč len trénoval, keď niečo potrebuje vybaviť, pomôže sa mu, cieľom je, aby sa koncentroval len na volejbal. Funguje to trochu inak, volejbalisti popri hraní u nás musia ešte aj pracovať, a tak od nich družstvá nemôžu očakávať maximálnu výkonnosť. Bohužiaľ, to je slovenská realita.

Čo robia volejbalisti po ukončení kariéry?

Môžem povedať, že skoro všetci ľudia z môjho okolia ostali pri športe. Trénujú alebo učia telesnú výchovu. Chcem veriť tomu, že rovnaký trend bude platiť aj pre nasledujúcu generáciu.

V súvislosti so športom a mládežou sa hovorí o kríze, deti sa prestávajú hýbať a vyhľadávajú iné formy zábavy. Ovplyvnilo to aj volejbal?

Určite áno, sú to spojené nádoby. Keď sa dnes pätnásťročný chlapec rozhoduje, či sa bude dve hodiny potiť v hale, alebo ich strávi pred špičkovou videohrou, bohužiaľ, častokrát skončí pri PlayStation.

Ako u nás vôbec funguje práca s mládežou? Do akej miery sa u nás tešia perspektívni volejbalisti podpore?

Porovnávať našu starostlivosť o mladíkov so zahraničím nemožno. Sme, samozrejme, malý štát, ale šport je u nás azda s výnimkou nosných športov – futbalu a hokeja, absolútne závislý od investorov. Ak súkromná sféra nepríde s peniazmi, slovenský šport nedokáže prežiť. Pozrime sa len na Tatran Prešov, kde nebyť Miloslava Chmeliara, najlepší hádzanársky klub na Slovensku by prežil len veľmi ťažko. Rovnako to ale platí o nás, ak by volejbal nemal v našom meste mecenáša, už by tu nebol taktiež. Mne je z podpory štátu na zaplakanie, systémová podpora klubov je, bohužiaľ, na katastrofálnej úrovni. Opakujem, po dôkazy netreba chodiť ďaleko, stačí sa pozrieť len do Česka, Maďarska, a to ani nerozprávam o Poľsku…

Martin Sopko (37)

je odchovancom a súčasným kapitánom popredného mužstva najvyššej slovenskej volejbalovej súťaže Extraligy VK Mirad PU Prešov. Má za sebou úspešné pôsobenia v Poľsku, Spojených arabských emirátoch aj v Turecku. Stodeväťdesiatpäť centimetrov vysoký smečiar sa stal v roku 2015 naším volejbalistom roka a patrí medzi najúspešnejších hráčov histórie.

Keď sa začali modliť, potichu som sa vzdialil

Zastavme sa teda pri Poľsku, ktoré bolo vaším prvým zahraničným pôsobiskom, a strávili ste tam osem rokov. Ako je možné, že sú Poliaci vo volejbale tak ďaleko pred nami?

S Poľskom sa nemôžeme porovnávať v ničom. My už nie sme ani len na úrovni druhej najvyššej poľskej ligy, no to neplatí len pre volejbal. Ak chceme robiť šport kvalitne, priťahovať masy, musíme

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie