Headhunterka: Máme špičkových manažérov, ale v porovnaní s Českom a Poľskom nemajú kam rásť
Pre headhunterov znamená recesia paradoxne viac práce. „Firmy vtedy veľmi pozorne sledujú, koho majú v manažérskych pozíciách, a robia veľa výmen,“ vysvetľuje Mariana Turanová, ktorá už 20 rokov hľadá top manažérov pre zahraničné firmy.
Ako zvyknú reagovať ľudia, keď im zavolá headhunter? Nepanikária?
Dnes už ani nie. Pamätám si, že keď sme volali kandidátom v rokoch 2000 – 2002, niektorí boli naozaj prekvapení a mnohí aj vyplašení, čiže aj ich reakcie boli niekedy až príliš ľudové.
Lenže to už dávno neplatí. Headhunting je dnes prirodzenou súčasťou biznisu a kandidáti sú už na také telefonáty zvyknutí. Mnohí sú potešení, že im voláme, lebo keď sa už rozhodneme niekoho osloviť, nie je to len tak – je za tým dôkladný prieskum, máme niečo v ruke a ponúkame zaujímavú kariérnu príležitosť. To znamená, že ten rozhovor je pre kandidáta zaujímavý, bez ohľadu na to, či sa rozhodne s nami pokračovať v procese výberu, alebo nie.
V čom sú dnešní kandidáti iní ako tí, ktorých ste oslovovali pred dvadsiatimi rokmi?
Je to obrovský rozdiel. Netvrdím, že sme v minulosti nemali žiadnych dobrých kandidátov, ale pamätám si aj to, že sme sa niekedy na prezentáciách išli prepadnúť pod stoličku. Stalo sa, že kandidát, ktorý na stretnutí s nami vystupoval úplne bez problémov, bol na stretnutí s klientom celkom iný. Rozhovor trval okolo desať minút, a keď sa ho klient spýtal na jeho skúsenosti, povedal len: „Moje skúsenosti sú vypísané v životopise.“
Dnešní kandidáti sú už oveľa lepšie pripravení, majú za sebou skúsenosti v medzinárodných firmách, ktoré jednoducho nepustia.
Zmenila sa za tie roky aj motivácia, ktorá vedie manažérov k zmene práce?
Pred krízou finančného sektora v rokoch 2009 – 2010 si mohli kandidáti viac vyberať, niekedy sme ich museli pomaly dotiahnuť heverom, aby vôbec prišli na stretnutie s klientom. Hlavnou motiváciou na zmenu boli vtedy peniaze.
Kríza to celé upokojila a upokojili sa aj kandidáti. Tí, ktorí mali v tom čase 28 – 29 rokov, majú dnes 35 – 40, zväčša už majú rodinu a prirodzene hľadajú väčšiu stabilitu. Už pre nich nie sú prvoradé raketové kariéry ani peniaze, skôr ich zaujíma kultúra spoločnosti, možnosť sebarealizácie.
To znamená, že kým v minulosti sa na pohovoroch pri otázke o motivácii na zmenu rozprávalo vo veľkej miere o peniazoch, dnes kandidáti dávajú na prvé miesto zaujímavosť pozície, stabilitu a celkovo kultúru spoločnosti, pre ktorú by chceli pracovať. Zaujíma ich, či ich tá pozícia bude napĺňať. A peniaze? Tie prídu neskôr.
Samozrejme, platí to hlavne o manažérskych pozíciách. Pri iných zamestnaniach sú stále
