Denník N

Šéfka českej linky dôvery: Keď nám deti píšu, je to už naozaj vážne

Riaditeľka českej Linky bezpečia Soňa Petrášková. Foto - Deník N/Gabriel Kuchta
Riaditeľka českej Linky bezpečia Soňa Petrášková. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta

Z detí sú dnes malí dospeláci, a to, čo riešime my, sú väčšinou vzťahy. Tie potom riešia aj deti a preto je sexualita zo všetkých tém, s ktorými sa nám zverujú, najrozšírenejšia, vraví riaditeľka českej Linky bezpečia.

Telefonát na linku dôvery sa vždy začína tým, že dieťa pochválime. Vezmite si, že máte 12 rokov a teraz neviete – je to hlúpe, nie je to hlúpe, bude sa mi niekto smiať, vynadá mi, alebo ma pochopí? Chce to veľkú odvahu, vraví riaditeľka českej Linky bezpečia Soňa Petrášková.

To, čo na prvý pohľad vyzerá ako zneužívanie linky, odborníci považujú za testovanie služby. „Často sa nám stáva, že deti volajú v skupine, potom však jedno z nich zavolá, keď už je samo. Zistí totiž, že na druhej strane je niekto príjemný, kto mu pomôže a vypočuje si ho,“ vysvetľuje Petrášková v rozhovore pre český Deník N.

V septembri to bude 25 rokov, čo v Česku funguje Linka bezpečia. Čo sa za ten čas zmenilo?

Linka bezpečia začala ako druhá linka podobného typu v Európe so štyrmi konzultantmi, na ktoré sa vtedy mohli obrátiť len pražské deti. Veľkým míľnikom bol rozmach mobilných telefónov. Keď predtým deti volali z pevných liniek, mali sme možnosť identifikovať, odkiaľ volajú. Dnes si dieťa vezme mobil, ide do lesa alebo na nejaké stavenisko a nemáte šancu ho nájsť, keď je v núdzi. Takže bolo potrebné prepracovať interné metodiky práce s deťmi práve na mobilné telefóny.

Ako teda riešite, keď vám dieťa cez mobil povie „predávkoval som sa liekmi, chcem spáchať samovraždu“, a vy viete, že mu musíte poslať pomoc?

Kolegovia psychológovia na to majú rôzne metódy. Musia dieťa informovať, že už naozaj dochádza k ohrozeniu jeho života, že to nie je v poriadku a je nevyhnutné mu pomôcť. Dieťaťu vysvetlia, aby vystúpilo z anonymity a povedalo, kde sa nachádza. Je to v podstate jediný prípad, keď môžeme anonymitu takzvane prelomiť.

Aké boli okrem nástupu mobilných telefónov ďalšie míľniky Linky bezpečia?

Zásadný je aj rozmach písaných foriem. Telefón je najjednoduchší, pretože je rýchly. Ale nie každý o svojom trápení dokáže rozprávať, nie každému je to príjemné. Niekto sa rozplače, roztrasie, má obavy, ako bude hovor vyzerať. V roku 2011 sme preto spustili e-mailovú poradňu, kam môžu deti písať e-maily, a my sme schopní im do troch dní odpovedať.

Boom u nás teraz zažíva chat, kde je možné reagovať rýchlo. Oproti vlaňajšku sme rozšírili službu na dopoludňajšie hodiny a vidíme, že hneď ako otvoríme chatovaciu miestnosť, okamžite sa niekto prihlási. Takže dopoludňajší čas sa stal štandardom.

Riešia deti cez telefón krízovejšie situácie a písomne ​​tie menej? Alebo na médiu nezáleží?

Je to skôr naopak. Dieťa musí mať na telefonát odvahu. Hovor sa vždy začína tým, že konzultant dieťa pochváli. Vezmite si, že máte 12 rokov a teraz neviete – je to hlúpe, nie je to hlúpe, bude sa mi niekto smiať, vynadá mi, alebo ma pochopí? Chce to veľkú odvahu.

Cez e-mail, keď už dieťa píše, sú to bohužiaľ tie najzávažnejšie prípady. Tam už sú samovražedné myšlienky a podobne. Deti prejavujú rôzne strachy, obavy, fóbie. Povedala by som, že 99 percent, ak nie 100 percent e-mailov a chatov sú závažné problémy. Keď už dieťa napíše, tak sa jednoducho zverí a odpoveď si prečíta, až keď je na to samo pripravené.

Aj my sme s kamarátmi ako deti skúšali volať na Linku bezpečia, hoci sme mali normálne fungujúce rodiny. Jednoducho sme ju zneužívali. Deje sa

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rodičovstvo

Rozhovory

Vzťahy

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash