Denník N

Slovensko je v exkluzívnom klube. Dokedy v ňom vydrží?

V eurozóne je iba päť krajín, ktoré majú v poriadku dlh a nečakajú ich nadpriemerné výdavky na starobu a zdravie. Slovensko je medzi nimi.

Autor je ekonóm, pôsobí na Peterson Institute for International Economics

Štátnik James Madison povedal: verejný dlh je verejné prekliatie. Madison bol aj štvrtý americký prezident – o vyše storočie neskôr Franklin D. Roosevelt v Pittsburghu kričal: vyrovnať rozpočet, to by bol „zločin proti americkému ľudu”.

Roosevelt vyslovil toto presvedčenie počas hospodárskej krízy. Lenže ako pred svojím zvolením viedol svoju kampaň? Tak, že rozprával, ako Madison brojil proti deficitom! Vždy, keď si spomeniem na tento príbeh, tak si poviem: O deficitoch sa hádame nielen ako občania medzi sebou. Niekedy sa hádame aj sami so sebou.

Ale vráťme sa na Slovensko, kde občas počúvame o zadlženom štáte. Ako vlastne môžeme vyhodnotiť stav verejných financií? Najjednoduchšie je porovnať slovenský rozpočet so susedmi. Ale máme svoj dlh porovnať len s priemerným dlhom u susedov? Alebo je lepšie pozrieť sa na priemer všetkých členov Európskej únie? Prípadne na typickú úroveň dlhov a deficitov v rozvinutých krajinách? Alebo inak: môžeme podobné otázky delegovať na domáceho strážcu (Radu pre rozpočtovú zodpovednosť) alebo na Európsku komisiu. Občan, samozrejme, nemusí dohľad odovzdávať úplne a môže sa v tejto problematike po krátkej rozcvičke zorientovať.

Vonkajší strážca

Čo vlastne hovorí o slovenskom rozpočte Európska komisia? Dobrá správa: slovenský rozpočet je jedným z piatich v eurozóne, ktoré plnia pravidlá. Časť médií o tejto správe – trochu nenápadne – koncom minulého roka písala. Len málo európskych krajín má dnes svoje verejné financie v kostolnom poriadku a je povzbudzujúce, že Slovensko k nim patrí.

Fajn, takže jedna inštitúcia verí, že slovenské financie sú v dobrej kondícii. Záleží na tom vôbec? Ak nám nie je ľahostajné, či budeme mať v starobe prístup k základným službám, tak áno. Ale čo ak čitateľ celkom neverí hodnoteniu Európskej komisie? Nič to, pretože veci sú ešte o niečo lepšie, než naznačuje lichotivá správa.

Zrozumiteľnosti verejných financií však nenapomáha fakt, že existuje hŕba indikátorov, z ktorých si analytici vyberajú ako z dlhého jedálneho lístka. Začnime teda po poriadku.

Kedy je dlh privysoký?

Pozorovatelia rozpočtovej kondície si všímajú najmä dva indikátory: celkový dlh (k veľkosti danej ekonomiky) a výšku nedávnych deficitov či prebytkov (či je krajina v danom roku dlžníkom alebo veriteľom).

Deficit je užitočný ukazovateľ, pretože vypovedá o ceste, po ktorej krajina kráča v danom čase. Pomer dlhu k HDP môže tiež fungovať ako signál o budúcnosti, pretože veľa štátov si stanovilo konkrétny cieľ, pričom vzdialenosť medzi týmto cieľom a dnešným stavom nám poskytuje predstavu o tom, koľko bolesti ich čaká, kým ho dosiahnu.

Veľa vlád by chcelo mať dlh na úrovni približne 60 percent HDP. Tie ambicióznejšie ho chcú mať ešte nižší. Prvý graf ukazuje súčasný stav vo vybraných krajinách vrátane Slovenska používajúc tento štandardný ukazovateľ.

Hoci nám tieto ukazovatele umožňujú získať predstavu o fiškálnej kondícii, v dlhodobom výhľade môžu zavádzať. Hlavnými dôvodmi sú starnutie populácie a budúce výdavky na zdravotníctvo. Rýchlosť demografickej zmeny nie je všade rovnaká, pričom jednotlivé vlády prijali voči budúcim penzistom rozdielne záväzky v oblasti dôchodkov a štedrosti zdravotnej starostlivosti.

Starnutie je vážna vec

Budúce náklady sa neobjavujú v titulkoch, pretože používať dnešné a hmatateľnejšie údaje („deficit stúpa!”) je jednoduchšie. Aj pre neistú dĺžku života rôznych dôchodkových a zdravotníckych reforiem v Európe je hodnotenie dnešných rozpočtov do istej miery umenie prezlečené za vedu. Neisté sú budúce politiky a ťažko predpovedateľná je aj budúca sila slovenského hospodárstva. So základnými predpokladmi a odhadmi o budúcich výdavkoch však pracovať musíme aj napriek rôznym nepredvídateľným vplyvom.

Ak sa pozrieme na vzťah medzi očakávanými záväzkami pre starších Európanov a aktuálnou veľkosťou dlhu, zistíme, že medzi nimi neexistuje korelácia. Niektoré krajiny majú vysoký dlh a relatívne nízky očakávaný rast výdavkov na služby seniorom (Francúzsko, Portugalsko a dokonca aj Taliansko). Taliansko má obrovský dlh, ale tlak na výdavky v dôsledku demografickej krivky bude zvládnuteľný – a práve o sile tohto tlaku sa nediskutuje dostatočne.

Iné krajiny majú naoko dlh celkom prijateľný, ale očakávané výdavky na dôchodky a zdravotné služby sú enormné. Skupina krajín s relatívne nízkou úrovňou zadlženia, ale s vysokými predpokladanými výdavkami v budúcnosti, ktoré súvisia so starnutím, zahŕňa krajiny ako Južná Kórea, Švajčiarsko, Fínsko, Slovinsko a Holandsko.

Pri pohľade na najrozvinutejšie krajiny nájdeme iba päť takých, ktoré majú v dobrom stave aj aktuálny dlh, aj odhadované povinné výdavky v budúcnosti. Sú nimi Dánsko, Česko, Švédsko, Nemecko a Slovensko.

Za zodpovedné spravovanie nášho dlhu vďačíme viacerým inštitúciám vrátane Agentúry pre riadenie dlhu a likvidity, ministerstvu financií, Rade pre rozpočtovú zodpovednosť a aj konštruktívnemu prístupu ďalších partnerov doma i v zahraničí. Rizikom do budúcnosti však je, že reformné úsilie sa na Slovensku akoby zastavilo. V top lige hrať môže, ale iba ak nezaspí.

Ako stabilizovať dlh do roku 2030

Medzinárodný menový fond vykonal nasledujúce prepočty: predpokladajme, že vládny plán je mať v roku 2030 verejný dlh nižší než 60 percent HDP. Čo by mali súčasní a budúci ministri financií robiť, aby dosiahli túto métu?

Výpočty pre 25 krajín vrátane Slovenska môžeme nájsť v ostatnej správe MMF. Jeho analytici sa pozreli na deficity členských krajín za rok 2014 a následne vypočítali takzvaný primárny deficit upravený o cyklické vplyvy. Znamená to, že odstránili dočasné vplyvy ekonomického cyklu (ako sú krátkodobé prejavy hospodárskeho boomu alebo spomalenia) a odpočítali tiež úroky tak, aby neodvádzali pozornosť od súčasnej snahy o udržateľnosť verejného rozpočtu. Tento údaj teda berie na zreteľ, že príjmy sú počas recesie nižšie a zároveň netrestá dnešných tvorcov rozpočtov za to, že dnes musia platiť úroky pre výdavky, o ktorých rozhodli predchádzajúci ministri.

MMF vytvoril scenár, v ktorom je primárny deficit upravený o cyklické vplyvy a stabilizovaný medzi rokmi 2020 a 2030. A otázkou cvičenia je: ako by sa mal primárny deficit vlád zmeniť v najbližších piatich rokoch, aby krajina dosiahla želanú úroveň dlhu (teda 60 percent HDP do roku 2030)?

Takmer všetky krajiny by museli svoj primárny deficit zmeniť na prebytok. Napríklad Francúzsko by ho muselo zvýšiť na 3,4 percenta. Nemecko by si muselo desať rokov udržiavať prebytok vo výške jedného percenta potenciálneho HDP. Podľa scenárov MMF by muselo Slovensko držať svoj prebytok na úrovni 0,2 percenta medzi rokmi 2020 až 2030. Je to dosiahnuteľné – už v minulom roku bol slovenský CAPB takmer vyrovnaný.

Stačí vyrovnaný rozpočet?

A opäť sa dostávame k „umeniu,“ teda odhadovaniu vplyvu starnutia. Budúce opatrenia na Slovensku ešte budú bolestivé, ale jemnejšie než tie, ktoré čakajú Belgicko, Spojené štáty, Veľkú Britániu či Kanadu. Fiškálne úsilie bude musieť byť oveľa intenzívnejšie v týchto bohatých krajinách, pretože ich systémy nie sú na budúcnosť vôbec pripravené. Za predpokladu, že berieme cieľ 60 percent HDP vážne, čakajú mnohé krajiny ešte búrlivé časy. Výdavky súvisiace so starnutím populácie budú v týchto ekonomikách rásť rýchlejšie a typický „odporúčaný primárny deficit“ zvyčajne tieto demografické tlaky neberie do úvahy.

Konzervatívny prepočet pre Slovensko hovorí, že spomínané nevyhnutné tempo (prebytok 0,2 percent) v rokoch 2020 až 2030 nakoniec zrejme nebude stačiť. Priemerný primárny prebytok bude musieť byť približne plus dve percentá, ak chceme aj poskytnúť sľúbené služby aj udržať verejný dlh pod hranicou 60 percent HDP.

Nie je lepšia cesta?

Samozrejme, radšej než ešte viac priťahovať opasok, by sme si mali vybrať cestu rozumnej politiky. Podporovať hospodársky rast, uľahčovať rodičom starostlivosť o deti a investovať do prevencie chorôb.

Dobrý stav slovenských verejných financií neznamená, že sa stačí držať nastoleného kurzu. Črtajúcich sa rizík je niekoľko. Takzvaný efekt snehovej gule hovorí, že kým hospodárstvo rastie dosť rýchlo, pomer dlhu k HDP môže byť stabilný aj bez vyrovnaného rozpočtu. Keď ekonomika rastie pomalšie, oslabuje sa aj tento užitočný efekt.

Dnes proti nám pracuje iná súčasť efektu snehovej gule. Inflácia je veľmi nízka, takže rozdiel medzi nominálnym a skutočným dlhom je menší, než bolo v minulosti bežné. Za normálnych okolností je mierna inflácia pomocnou rukou, ktorá „automaticky“ znižuje bremeno dlhu. V takmer deflačnom prostredí začína byť vplyv inflácie na dlh opačný. Kým v roku 2013 inflácia znížila slovenský verejný dlh o 0,3 percenta HDP, za rok 2014 ho o podobnú sumu zvýšila.

Ako ukazuje druhý graf, očakávaná úroveň verejného dlhu pre Slovensko je stabilná a zodpovedá pravidlám, kým vo vnútri menovej únie ako celku ostáva priemerný dlh nad úrovňou 90 percent z celkového HDP. To je stále ďaleko od želanej „šesťdesiatky”, takže existuje obava, že strážcovia rozpočtov v Bruseli budú príliš zhovievaví.

Michal Horváth z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť nedávno napísal: „Ciest ‘na koberček‘ do Bruselu sa už šikovnejší minister nemusí báť… Pred našimi očami sa rozkladá systém, ktorý mohol aspoň istú dobu pôsobiť ako pilier stability a vypočítateľnosti v hospodárskej politike. Azda najväčším klincom do rakvy Paktu je fakt, že podľa novej interpretácie sa aj plán hospodárskych reforiem bude považovať za dôvod na zhovievavosť ohľadom termínu zníženia deficitu pod kritickú hranicu troch percent HDP.”

Osobný pohľad: ja ešte klince v rukách komisárov nevidím. Len nedávno Komisia odporučila pokutovať španielsku provinciu Valencia za chyby v jej rozpočtových údajoch. Ale aj mňa irituje, ako sa Pakt stability zbytočne komplikuje. Rozpočty potrebujú jasné pravidlá, nie menu s výnimkami. Slovensko spraví dobre, ak sa nebude spoliehať len na kontrolu zvonku – dobré vysvedčenie poteší, ale nesmie slúžiť ako výhovorka na rozšafné hospodáranie v budúcnosti.

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto - Paddy O’Sullivan/Unsplash