Denník N

Tridsať rokov od pobaltskej živej reťaze

Jeden z estónskych úsekov živej reťaze v roku 1989. Foto – Wikipédia
Jeden z estónskych úsekov živej reťaze v roku 1989. Foto – Wikipédia

Keď sa v Československu zbierali podpisy pod Několik vět, v Estónsku, Lotyšsku a v Litve mávali pol storočia zakázanými vlajkami.

Autor je britský novinár a spisovateľ

Pobaltská cesta katapultovala požiadavky Estóncov, Lotyšov a Litovcov na titulky svetových médií. Dňa 23. augusta 1989 asi dva milióny ľudí z vtedajších sovietskych republík vytvorili zo severu na juh ľudskú reťaz, aby si pripomenuli 50. výročie paktu Molotov-Ribbentrop, ktorým si vodcovia nacistického Nemecka a komunistického Sovietskeho zväzu Hitler a Stalin rozdelili východnú a strednú Európu. Pre pobaltské štáty to znamenalo desaťročia ruinujúcej a brutálnej zahraničnej okupácie.

Estónsko, Lotyšsko a Litva počas sovietskej okupácie zdieľali spoločný osud, čo ich zjednotilo. Ich mierumilovný protest spred tridsiatich rokov zostáva inšpiráciou do dnešných dní. Napríklad aj prodemokratickí demonštranti v Hongkongu plánujú svoju vlastnú živú reťaz na výročie pobaltských udalosti. Lenže je tu aj iná okolnosť.

Keď zaviali zakázané vlajky

V roku 1989 som žil v Prahe. V Poľsku, Maďarsku a dokonca aj v Sovietskom zväze sa už všetko otáčalo z hlavy na nohy. Prišla sloboda vyjadrovania, masové demonštrácie, poloslobodné voľby a koniec komunistického mocenského monopolu. Lenže vo vtedajšom Československu Sovietmi vedená invázia z roku 1968 umŕtvila politiku a všadeprítomná tajná polícia vtedajším vládcom zaisťovala ich moc.

Onoho 23. augusta som bol na návšteve u priateľov. Správy na BBC sa začínali Baltskou cestou. Všetkých nás to fascinovalo.

História pobaltských krajín mi bola celkom známa. Vedel som o hŕstke prežívajúcich ambasád v niektorých hlavných mestách, ktoré udržiavali de iure štátnosť krajín, ktoré na pol storočia zmizli z mapy. Vedel som o masívnych deportáciách počas sovietskej vlády, o vyhladzovaní Židov a iných skupín obyvateľstva počas oveľa kratšej nacistickej okupácie. Čosi mi hovorila deštrukcia národnej kultúry aj pomalá genocída spôsobená diskriminačnou bytovou politikou, ktorá uprednostňovala

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie