Tridsať rokov od pobaltskej živej reťaze
Keď sa v Československu zbierali podpisy pod Několik vět, v Estónsku, Lotyšsku a v Litve mávali pol storočia zakázanými vlajkami.
Autor je britský novinár a spisovateľ
Pobaltská cesta katapultovala požiadavky Estóncov, Lotyšov a Litovcov na titulky svetových médií. Dňa 23. augusta 1989 asi dva milióny ľudí z vtedajších sovietskych republík vytvorili zo severu na juh ľudskú reťaz, aby si pripomenuli 50. výročie paktu Molotov-Ribbentrop, ktorým si vodcovia nacistického Nemecka a komunistického Sovietskeho zväzu Hitler a Stalin rozdelili východnú a strednú Európu. Pre pobaltské štáty to znamenalo desaťročia ruinujúcej a brutálnej zahraničnej okupácie.
Estónsko, Lotyšsko a Litva počas sovietskej okupácie zdieľali spoločný osud, čo ich zjednotilo. Ich mierumilovný protest spred tridsiatich rokov zostáva inšpiráciou do dnešných dní. Napríklad aj prodemokratickí demonštranti v Hongkongu plánujú svoju vlastnú živú reťaz na výročie pobaltských udalosti. Lenže je tu aj iná okolnosť.
Keď zaviali zakázané vlajky
V roku 1989 som žil v Prahe. V Poľsku, Maďarsku a dokonca aj v Sovietskom zväze sa už všetko otáčalo z hlavy na nohy. Prišla sloboda vyjadrovania, masové demonštrácie, poloslobodné voľby a koniec komunistického mocenského monopolu. Lenže vo vtedajšom Československu Sovietmi vedená invázia z roku 1968 umŕtvila politiku a všadeprítomná tajná polícia vtedajším vládcom zaisťovala ich moc.
Onoho 23. augusta som bol na návšteve u priateľov. Správy na BBC sa začínali Baltskou cestou. Všetkých nás to fascinovalo.
História pobaltských krajín mi bola celkom známa. Vedel som o hŕstke prežívajúcich ambasád v niektorých hlavných mestách, ktoré udržiavali de iure štátnosť krajín, ktoré na pol storočia zmizli z mapy. Vedel som o masívnych deportáciách počas sovietskej vlády, o vyhladzovaní Židov a iných skupín obyvateľstva počas oveľa kratšej nacistickej okupácie. Čosi mi hovorila deštrukcia národnej kultúry aj pomalá genocída spôsobená diskriminačnou bytovou politikou, ktorá uprednostňovala