Denník N

Ukrajina na háku

Mladí Ukrajinci čakajú rezignovane na čas, kedy narukujú. S vedomím, že či už s ich smrťou alebo bez nej si Rusi aj tak vezmú to, čo chcú.

Nedávno som absolvoval dve cesty na Ukrajinu. Navštívil som Ľvov a Užhorod, mestá rozdielne atmosférou i postojmi, akými ľudia reagujú na konflikt s Ruskom. No jedno majú spoločné – v ich uliciach mám pocit, že sa nachádzam v európskom priestore – kultúrne i hodnotovo.

Potvrdzuje to aj architektúra s jasnými prvkami západnej civilizácie. Veď nakoniec Užhorod patril do roku 1938 Československu a Ľvov ako súčasť Rakúsko-uhorskej monarchie bol jedným z jej kultúrnych centier, strediskom vzdelanosti a kníhtlače.

Na stretnutiach som často čelil otázke, ako vojnu na východe Ukrajiny vnímame na Slovensku. Poznali protichodné vyjadrenia nášho prezidenta a premiéra, naše noviny sledujú a myslia si svoje. Chceli iba vedieť, ako sa na ich tragédiu pozerá bežný človek, napríklad obyčajný chlap vo vidieckej krčme. Väčšina z nich boli študenti, mnohí mali slovenskú národnosť a ako najbližšieho geografického suseda nás považujú za bratov, ktorí majú navyše s Ruskom svoje skúsenosti.

Mladí Ukrajinci čakajú rezignovane na čas, kedy narukujú. S vedomím, že či už s ich smrťou alebo bez nej si Rusi aj tak vezmú to, čo chcú. Sú realisti a od Európy nečakajú, že sa dovalí s tankmi na pomoc. Stačili by im aspoň jasné hlasy znepokojenia a spolupatričnosti. Od nás však neregistrujú žiadnu podporu.

Snažil som sa ich ubezpečiť, že stojíme na ich strane, každý normálny človek predsa jasne vidí, kto je agresor. V odpovediach som však vynechal svoj pocit zo slovenských vidieckych krčiem. Hlasy, ktoré aj v tomto prípade dokola verklíkujú, že nič nie je čiernobiele. Táto pokrytecká mantra sa hodí pre ľudí, ktorí si z minulého režimu priniesli maslo na hlave a spolu so svojimi zlyhaniami tak môžu relativizovať všetko, na čo príde reč.

Z ich chápania sveta sa úplne vytratila logika. Teraz sa im zdá normálne, že Putin udeľuje medaily dovolenkujúcim vojakom za anexiu Krymu, na ktorom vlastne neboli a pri faktoch o množstve ruských vojakov a ich ťažkej techniky na území cudzieho štátu len mávnu rukou a začnú niečo o ukrajinských fašistoch. Čo na tom, že v ruskej štátnej televízii nedávno podobným spôsobom vysvetľovali, že okupácia Československa v roku 1968 nás zachránila pred ozbrojeným prevratom fašistov a kolaborantov.

Optimista by povedal, že hlasov, ktoré obhajujú a zľahčujú ruskú agresiu, je minimum. Ale pesimisti, ku ktorým sa prikláňam aj ja, vidia v našich vidieckych krčmách iba malosť a ľahostajnosť. Obyčajného človeka z apatie nevytrhne Ficov biznis s Putinom napriek sankciám Únie a už vôbec nie nejaké ľudské tragédie za rohom. O vojne si nemyslí nič, má ju na háku.

Komentáre

Teraz najčítanejšie