Prečo nekričať na ulici o štetkách a fuchtliach

Mnohým nám chýbajú buddhistické meditácie prezidentky Čaputovej – aspoň ja si nimi vysvetľujem vlastnosti, ktoré obdivujem: schopnosť bez hnevu a bez čo len náznaku vulgárnosti vyjadriť rezolútny nesúhlas. Dávno som totiž, len v privátnej skratke, nazývala takúto reakciu buddhistickou a mám aj verziu „vysiela buddhistické rádio“.
Navyše je to najefektívnejší spôsob, ak sa k niečomu treba vyjadriť, ak sa treba tvrdo ohradiť, pričom počet týchto situácií ako keby stúpal. No nevieme to takmer nikto.

Som si však istá, že by som bez ťažkostí dokázala stáť na ulici a nekričať, že štátna tajomníčka Jankovská je špina, fuchtľa a štetka, ako to urobil včera Igor Matovič, a to ešte pôsobí dojmom, že ako jediný z opozície neleží v sladkých letných driemotách. Ešte by sa dalo prežiť, keby špinavou nazval danú situáciu, povedal však: „… aby táto špina… nebola druhou najdôležitejšou osobou“.

Matovič nie je jediný, kto sa hnevá. Normálne si však ľudia dokážu usporiť tento typ energie do prejavov súkromnej povahy. Pretože normálne vedia, že tam to patrí. Ak toto počuť vo verejnom kriku, okrem iného v tom zaniká vecná podstata, na konci rozzúreného davu vždy ostanú ľudia, ktorí už pomaly nebudú vedieť prečo, ale budú skandovať „mafiánska štetka“ a aj horšie veci robiť.

Iný príklad: občas si pripadám, že som jediná, kto sa nezaoberá Pellegriniho vzhľadom, v Matovičovom podaní „jamečky na lícach“. Myšlienka, že táto jeho pozoruhodná vlastnosť má s jeho výkonom premiérskej funkcie spoločné asi toľko ako vaše kurie oko, sa mi nezdá zložitá. A napriek tomu stále vidno pokusy vybudovať antipatiu presne na tomto.

Ja si len jednoducho prajem, aby Jankovská nebola druhou najdôležitejšou osobou na ministerstve a aby si to isté prial minister.