Denník N

Pracovať v meste, žiť mimo neho. Čo so sebou prináša masívna migrácia do okolia Bratislavy

Foto - Martin Šveda
Foto – Martin Šveda

Dôležitá publikácia Geografického ústavu SAV skúma, ako sa mení zázemie hlavného mesta.

Od prelomu milénia sa do okolia Bratislavy prisťahovalo odhadom až stopäťdesiattisíc ľudí. To je zhruba počet obyvateľov Žiliny a Banskej Bystrice dokopy. Geografi Martin ŠvedaPavel Šuška hovoria o jednej z „najzásadnejších sociálno-priestorových transformácií v postsocialistických dejinách Slovenska“.

Každodenne upchaté príjazdové cesty sú len jedným z prejavov tohto fenoménu. Zásadne sa zmenila vidiecka krajina v okolí hlavného mesta, vznikli rezidenčné kolónie bez príslušnej infraštruktúry a vybavenia, narušili sa prírodné areály, zmenilo sa sociálne a demografické zloženie okolia mesta vrátane voličského správania.

V novej publikácii Suburbanizácia: Ako sa mení zázemie Bratislavy kolektív autorov pod kuratelou Martina Švedu a Pavla Šušku skúma rôzne dosahy rozširovania Bratislavy do priestoru. V rozhovore editori knihy vysvetľujú najzásadnejšie z nich. A uvažujú aj nad tým, či je niekoľkokilometrová dochádzka do práce autom zlučiteľná s vývinom klimatickej krízy.

Editori publikácie Suburbanizácia Martin Šveda a Pavel Šuška. Foto – Martin Šveda

Máte osobnú skúsenosť so suburbanizáciou?

Martin Šveda: Kolega Pavel je obyvateľ mesta. Ja bývam v Stupave, takže žijem ten suburbánny život a každý deň dochádzam do Bratislavy.

Ako to vnímate?

MŠ: Je pre mňa výhodou byť do toho osobne zainteresovaný. O to lepšie dokážem tento proces vnímať zvnútra. Má to mnohé benefity a tiež negatíva v každodennom živote. Preto ma to zaujíma sledovať aj sám na sebe. Umožňuje mi to ponoriť sa do témy hlbšie cez vlastné skúsenosti.

Suburbanizáciu Bratislavy opisujete ako proces, ktorý sa rozbehol po roku 1989. Znamená to, že bez revolúcie by sme dnes o tomto fenoméne nehovorili?

MŠ: Je dosť možné, že proces decentralizácie bývania, ktorý je prirodzený pre každé mesto, by bol naďalej zadržiavaný centrálnou mocou. Počas štyridsaťročného obdobia socializmu režim pevne reguloval sídelný rozvoj. Bol nastavený systém, ktorý usmerňoval vývoj do vybraných strediskových obcí. Ostatné obce, vrátane tých v zázemí Bratislavy, boli odkázané na postupné vymieranie. Bola tam stavebná uzávera a predstava socialistických plánovačov bola, že takéto osídlenie nie je efektívne. A že rozumnejšie je koncentrovať ľudí do väčších sídiel. Bez zmeny systému by sme určite nehovorili o takom rozsahu suburbanizácie, aký nastal po roku 1989.

Pavel Šuška: Suburbanizáciu definujeme ako proces populačného a ekonomického rastu v zázemí mesta, ktorý prebieha pod vplyvom jeho priestorovej expanzie. Dôležitá je pritom fyzická dostupnosť tohto priestoru a tiež dostupnosť bývania v ňom. Znamená to, že môžete byť v meste, ale nemusíte v ňom byť stále.

Spoločenské uvoľnenie v roku 1989 prinieslo nástup individualizmu. A to jednak v bývaní – prestali sa stavať paneláky a ľudia boli vo väčšej miere odkázaní na seba. Ale aj v doprave. Posilnila sa úloha automobilov, ktoré socialistická ekonomika nedokázala v dostatočnej miere zabezpečiť. Nárast individuálnej dopravy a odstránenie regulácie umožnili, aby ľudia mohli mať mesto poruke, ale neboli k nemu pripútaní.

Súvisel tento únik z mesta aj s pocitom slobody? V zmysle – už mi nikto nebude diktovať, ako mám bývať?

MŠ: Určite. A zodpovedal tomu aj vizuálny prejav. Stačí si spomenúť, ako vyzerali vily, ktoré sa začali po revolúcii budovať v zázemí Bratislavy. V esteticky hodnotných lokalitách ako Marianka, Záhorská Bystrica, Limbach. Často to boli okázalé veľké domy, ktoré predvádzali výdobytky kapitalizmu. Objavili sa vežičky a rôzne novotvary vrátane levov a balustrád. Bolo vidieť, že uvoľnenie prišlo náhle a ľudia chceli svoju slobodu prejaviť aj v bývaní. Ukázať svoj originálny dom, spoločenské postavenie a bohatstvo.

PŠ: Veľa výskumov k základným motiváciám zatiaľ nie je, ale ponúkajú sa hypotézy, ktoré idú dvoma smermi. Jeden súvisí s tým, že rodinný dom je niečo, čo väčšina ľudí dôverne pozná. Boli sme agrárna krajina, do tretej generácie je málokto zviazaný výlučne s mestom. Vždy tu bol prítomný vidiek, a preto ho mnohí z historickej skúsenosti považujú za ideál bývania.

Druhá vec súvisí s tým, ako sa v 90. rokoch formovala predstava o úspechu alebo o príslušnosti k strednej triede. Väčšinou to bol obraz importovaný zo Západu, konkrétne USA – usmiata rodinka pred domom a dve zaparkované autá. Mesto bolo spájané skôr s negatívnymi pocitmi. Spomeňte si, ako vyzeralo centrum Bratislavy v 90. rokoch. Jeho okoliu dominovali paneláky a staršie byty, hovorilo sa o králikárňach. Tento obraz pretrval dlho.

Vo vašej knihe konštatujete, že suburbanizácia sa rozbehla po roku 1989, ale masový presun do zázemia prišiel až s prelomom milénia. S čím to súviselo?

MŠ: Ten bod zlomu zrejme súvisí jednak s ekonomickým oživením, ktoré prinieslo potvrdenie prozápadnej orientácie Slovenska po roku 1998, jednak významne pomohlo etablovanie úverových produktov. Nástup hypoték znamenal, že k samostatnému bývaniu sa vedeli dostať čoraz početnejšie stredné vrstvy. Predtým išlo skôr o ľudí, ktorí svoje projekty nefinancovali z bežných platov.

Až s úverovými produktmi sa záber rozšíril. Chytili sa toho investori, ktorí zacítili príležitosť a začali budovať väčšie projekty. Nakúpili pozemky, rozdelili ich na parcely, zasieťovali ich a predali individuálnym záujemcom. Alebo postavili typizované domy a predávali ich na kľúč. Boli rôzne modely, ale ukázalo sa, že hlad po bývaní bol obrovský. Štátna bytová výstavba neexistovala, súkromný sektor na to rýchlo zareagoval a po roku 2000 nastal výrazný skok.

Nové bytové a rodinné domy postavené v období rokov 2003 – 2017. Autor: Martin Šveda, zdroj podkladovej ortofotomozaiky © GKÚ, NLC; 2017.

Čo vieme povedať o prisťahovalcoch do zázemia Bratislavy?

P.Š.:

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Bratislava

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie