Denník N

Faith No More: V Bratislave to bolo fenomenálne. V roku 1993 sme sa báli policajných psov

Presne po 22 rokoch na Slovensko opäť prišla americká skupina Faith No More. Pred koncertom nám poskytol rozhovor bubeník MIKE BORDIN.

Viem, že cestujete po celom svete a nemôžete si pamätať na všetko, ale asi povinná otázka pre slovenského novinára je, či si pamätáte na koncert, ktorý ste v Bratislave odohrali v roku 1993…

Bolo to presne v tento istý deň – desiateho júna! Pamätám si, že to bol nádherný drevený amfiteáter a hneď vedľa bola ZOO. Spomínam si aj na koncert, ešte sme sa aj dnes pozerali na setlist, ktorý sme vtedy odohrali.

Je to taká náhodná spomienka alebo to bol nejaký skutočne nevšedný zážitok?

Asi oboje. Špeciálne však bolo, že sme išli do krajiny, kde sme nevedeli, čo máme čakať. Nakoniec to však bolo úplne fenomenálne. Spomínam si, že na mňa niekto hodil takú tú malú fľaštičku alkoholu a tá sa rozbila na jednom z mojich činelov. Tým, ako tam bolo teplo a ja som bol celý prepotený, tak som mal otvorené póry a potom som si z rúk a tváre vyberal kúsky skla.

Au. To je teda celkom zapamätateľné.

Pamätám si veľa náhodných a čudných vecí. Napríklad, že tam bolo veľa policajných psov, čoho sme sa trochu báli. Alebo aj to, ako to miesto voňalo. Bol to prekrásny drevený priestor. Skutočne, my nie sme taká kapela, ktorá len vylezie z hotela, príde na pódium a zahlási (vezme do ruky nápojový lístok zo stola): „Ahoj… názov krajiny“. Snažíme sa to brať vážne.

Keďže som vopred nevedel, s kým sa budem teraz rozprávať, mal som pripravenú otázku aj pre basgitaristu Billyho. Pred pár rokmi som na neho narazil v dave ľudí na Rock For People, kde ste skoro vystúpili…

Áno, prekazil to dážď. Teda, ak sa to vôbec dá nazvať dažďom. To bolo niečo biblické. Ale každopádne, skúsim odpovedať aj na Billyho otázku, len do toho! (smiech)

Narazil som na neho v dave ľudí a bol tam úplne inkognito, nikto ho nespoznal. Vy a Mike Patton ste jediní z kapely takí výraznejší.

Áno, je to tak, ale ani pre mňa to nie je ťažké, prejsť sa len tak po ulici. Nikto z nás jednoducho nebaží po tom, aby ho ľudia hore-dole spoznávali, nevidím v tom žiadnu hodnotu. Mám manželku a deti, súkromie a anonymita sú pre mňa dôležité. Keď chodíte po Los Angeles s rukou pred tvárou, ľudia sa snažia zistiť, kto sa za tou rukou skrýva. My pochádzame zo San Francisca, kde to nikoho nezaujíma a najskôr po vás niekto niečo hodí. V takýchto veciach sa nemôžete brať vážne, veď je to úplne nepodstatné a nemá to vôbec nič spoločné s muzikou. Často sa jej to skôr pletie do cesty a bráni vám to robiť tie najlepšie veci.

bubenik

Je pravdou, že keď sa počas nahrávania Angel Dust (1992) prišli do štúdia pozrieť zástupcovia vydavateľstva, neboli veľmi nadšení?

To je úplná pravda. Nie je to vôbec zveličené. Boli fakt napálení.

Chceli ste po úspechu vášho predchádzajúceho albumu The Real Thing (1989) spraviť zámerne niečo nepopové?

Nie. Nikto nič také neplánoval, bolo to prirodzené. Všetko okolo The Real Thing nám zabralo dva roky. Od nahrávania až po koniec turné. Potom sme už logicky neboli rovnakí. Nahrávacia spoločnosť bola nadšená, lebo zistila, ako predať náš produkt, tak nám vraveli, že odteraz budete robiť to isté, že? No vtedy sme im dali Angel Dust.

Mal som totiž taký pocit, že ste sa snažili uniknúť z tej slávy, ktorú ste s tým albumom nadobudli. Dovtedy ste si robili žarty z hudobnej smotánky, zrazu ste k nej patrili.

No, zrazu nás začali hrať, čo mi prišlo dosť bizarné. Každopádne, môžete sa snažiť mi to vložiť do úst, koľko len chcete, vravím vám, že to bolo prirodzené. Ku The Real Thing sme koncertovali 18 mesiacov. Začali sme v malej dodávke a skončili na veľkých pódiách s niekoľkými autobusmi. Zrazu sme sedeli na Grammy vedľa U2 a podobných hviezd a všetci sme tým boli takí ohromení, až sme tomu vôbec neverili, nezdalo sa nám to skutočné. Jediná schodná cesta sa nám vtedy zdala ísť do štúdia a nahrať nejakú dobrú muziku. Mali sme pozornosť celého sveta, asi jediný raz za život, tak prečo mu neponúknuť niečo, s čím sme fakt spokojní? Nikdy sme si nič neplánovali, to je nezmysel.

Ešte väčšiu kreatívnu slobodu ste mali s novým albumom Sol Invictus. Aké bolo robiť album bez nahrávacej spoločnosti za chrbtom?

Bolo to skvelé. Najlepšie na tom bolo, že sme boli všetci piati úplne spokojní a nikto nemusel nikoho presviedčať o zmysle tejto nahrávky. Navyše, mohli sme si veci robiť naším vlastným tempom.

Čítal som, že ste ho nahrávali dosť potajme, dokonca ani manželkám ste o tom nevraveli. Čo na to neskôr povedali?

Reagovali niečím v štýle, že nie sú až také prekvapené. Respektíve „Už by si mohol vypadnúť z domu na turné, lebo mi už lezieš na nervy“ (smiech). Moja žena, s ktorou som viac ako tridsať rokov, skutočne tušila, čo je vo veci. Inak, ako sa tá nahrávka páči vám?

Podľa mňa je vyvážená a všetko má na nej svoje miesto. Že ste mali čas si nad ňu sadnúť a všetko si premyslieť…

Nie. Presne naopak. Mike Patton naspieval iba tých desať pesničiek, ktoré sú na albume. To je rovnaké ako s Angel Dust, môžete mať pocit, že sme to nejako naplánovali, ale nie, bolo to úplne prirodzené. Ja som nabubnoval 25 skladieb, Mike prišiel a vybral si tých desať. On je vizionár.

Teraz najčítanejšie