Denník N

Zachránila tisícky týraných a chorých psov z osád. Hovorí, že ich tam nosia najmä ľudia z majority

Diana Truchlíková. Foto - Ondrej Irša
Diana Truchlíková. Foto – Ondrej Irša

Diana Truchlíková vedie ojedinelý projekt, v rámci ktorého kastruje a lieči psy v rómskych osadách. Stále sa nájdu starostovia, ktorí odmietajú pomôcť.

Sedem rokov chodíte do rómskych osád, kde odchytávate psy, kastrujete ich, liečite, a ak vidíte, že sú opustené či týrané, hľadáte im nový domov. Nemávate pocity márnosti, že to nikam nevedie, že tie situácie sa stále opakujú?

Pocity márnosti mávam pravidelne, ale faktom je, že v niektorých osadách sme už akcie za tie roky urobili viackrát, pričom sme videli aj pozitívne zmeny. Keď niekam prídeme druhýkrát, obvykle je tam situácia o niečo lepšia.

V čom?

V tom, že už odtiaľ nemusíme odviezť povedzme sto zvierat, ale len polovicu z toho. Psov je tam teda stále strašne veľa, ale ich nárast sa po našich kastráciách znížil. Ďalší prínos spočíva v tom, že pri opakovaných akciách tam nachádzame aj menej zúbožené psy.

Zvieratá, ktoré sme vykastrovali, sa zvyknú mať relatívne dobre, majitelia sa o ne v rámci možnosti starajú. Už nebehajú po celej osade, nenaháňajú autá, deti nemajú takú možnosť im ubližovať.

Iná vec je, že k dokonalosti to má ďaleko, z každej akcie stále odnášame desiatky psov, ktoré tam doslova trpeli. A vieme, že nabudúce sa to zopakuje, lebo ľudia tam stále prinášajú nové zvieratá. Môžeme stokrát kritizovať, že Rómovia majú v osadách prehnané množstvo psov, keď im ich tam nosia priamo ľudia z majority.

Nosia im tam psy, ktorých sa chcú zbaviť?

Áno, prvú kategóriu tvoria tí, čo sa chcú psov zbaviť, a tak ich odvezú k osade a vypustia. Druhú zase tí, čo sa takto zbavujú nechcených šteniat. Svojho psa nevykastrujú, takže šteňatá mávajú pravidelne, nevedia, čo s nimi, tak ich odvezú do osady.

Tretiu kategóriu tvoria portály typu Bazoš. Ľudia, ktorí sa chcú rýchlo zbaviť psa, ho predávajú naozaj lacno, pričom im je jedno, kto poň príde. V osadách tak stretávame všetky možné rasy od čiváv po pitbulov, ktoré sa tam nekontrolovanie krížia.

Ako ďalšiu činnosť ste si pribrali odoberanie týraných zvierat majiteľom kdekoľvek na Slovensku.

Museli sme to začať robiť, lebo to začínalo prekračovať hranice. Mám na mysli najmä takzvané zberateľské domy.

To sú aké?

Nejde o typických množiteľov psov, ktorí to robia pre biznis, ale zväčša o psychicky chorých ľudí, ktorí si dovedú domov psy, tie sa im tam neustále množia a oni si ich všetky nechávajú, až ich majú desiatky. Problém je, že sa o ne nevedia postarať a prerastá im to cez hlavu.

Tento typ zberateľov zbiera nielen psy, ale aj množstvo materiálov a predmetov, dvory majú šialene zapratané tak, že sa tam pomaly nedá hýbať.

Ako sa o nich dozvedáte?

Od ľudí, ktorí nám to nahlásia. Najskôr preveríme situáciu, či je naozaj vážna, či je to práca pre nás, a ak áno, zavoláme na miesto veterinárnu správu aj políciu a psy odoberieme.

Neraz ide o majiteľov, ktorí sa o zvieratá kedysi aj starali, ale časom im všetko prerástlo cez hlavu, a tak už ani nevedia, či zvieratá nakŕmili, či im vôbec dali dostatok jedla. U týchto zberateľov bežne nachádzame totálne podvyživené zvieratá, neraz na pokraji smrti, nikdy ich nevidel veterinár.

Štandardom sú zvieratá na kratučkých reťaziach, takže nemajú šancu nájsť si vlastnú potravu, bežne majú špagáty či drôty zarezané do krku a dusia sa. Neraz preberieme psy v takom stave, že im musíme amputovať končatiny, respektíve vyoperovať oči.

Týrajú „zberatelia“ zvieratá aj fyzicky?

Práveže zriedkakedy. Oni majú tie zvieratá svojím spôsobom radi, len sa o ne nedokážu postarať a ani si neuvedomujú, že trpia, lebo ich majú aj dvadsať naraz. Na druhej strane, aj keby do tých psov kopali a mlátili ich, len ťažko by sme im to vedeli dokázať.

Diana Truchlíková. Foto – Filip Minár

Pred piatimi rokmi ste mi spomínali, že v osadách je fyzické týranie bežné – deti do psov kopú, lámu im laby, zapaľujú ich, kameňujú, topia. Stretávali ste tam ochrnuté psy aj mačky s rozrezanými krkmi.  

To sa deje a stále platí aj to, že na svedomí to majú deti, ktoré sa tam so zvieratami hrajú, akoby šlo o hračky, s ktorými možno robiť čokoľvek. Bavíme sa pritom o malých deťoch, ktoré ešte nie sú školopovinné, takže si ani nemôžu uvedomovať, čo robia.

Je to v každej osade rovnaké?

Niektoré sú trochu civilizovanejšie, iné horšie. V tých druhých často nezistíme ani len to, kto je rodič dieťaťa, ktoré práve skopalo psa, nieto samotného majiteľa psa. Navyše, k týraným psom sa často nik neprizná.

Neplatí pritom, že každý pes v každej osade je týraný a zúbožený. Nachádzame tam aj zvieratá v dobrom stave. Veľa zvierat je však hádzaných o zem, majú dolámané kosti, sú dorezané, dohryzené. Dospelí totiž neraz zvieratá zámerne štvú proti sebe a zabávajú sa na tom.

Keď pes ochorie, nik mu nezavolá veterinára, takže sa stretávame s odhnitými nohami, očami, ale aj väčšími časťami tela. Stáva sa aj to, že poľovník postrelí psa z osady, ten prežije, ale nik to nerieši, takže zviera trpí s otvorenými ranami.

Mnohým psom pre imunitné choroby vypadáva srsť, majú svrab, chrasty po celom tele, praská im koža, majú krvavé rany, a to je už odpudzujúce aj pre osadníkov, takže do nich kopú a hádžu kamene, aby sa nepribližovali. Práve tieto psy sú najplachejšie a odchytávame ich dlhé hodiny.

V ktorej osade to bolo najhoršie?

Mimoriadne nás prekvapila Veľká Ida. Pobehali sme už väčšinu osád na Slovensku, ale tam boli doslova svorky psov. A to nám domáci tvrdili, že mesiac pred nami tam robil odchyt šarha.

Psy tam boli v katastrofálnom stave, jedného sme brali s otvorenou zlomeninou nohy, pričom sme sa takmer pobili s majiteľom. Bol sfetovaný a dohodnúť sa s človekom, ktorý nevníma okolie a neviete, čo od neho čakať, je náročné.

Minulý rok som na vašom Facebooku čítal, že sa vám vyhráža nejaký veterinár, ktorého ste usvedčili z týrania zvierat. O čo šlo?

Nám sa vyhráža kdekto. V tomto prípade šlo o veterinára z Trebišova, ktorý prevádzkoval mestskú karanténnu stanicu. Že tam nie je všetko v poriadku, sme sa dozvedeli, keď sme boli na kastračnej akcii v tamojšej osade.

Konkrétne? Médiá písali, že tá karanténna stanica bola čosi ako koncentrák.

To

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash