Čech riadi Tigrie komando na Sumatre: Neviem si predstaviť svoj návrat do civilizácie

Rozhovor vyšiel v skrátenej podobe v augustovom čísle pouličného časopisu Nota bene. 

Ako sa chlap z Česka dostane k riadeniu protipytliackeho komanda na Sumatre?

Dlhodobo som si uvedomoval, že príroda je základným predpokladom pre naše prežitie. Hľadal som preto cestu, ako prírode pomôcť. Z videa na internete som sa dozvedel o programe Green Life, vyskúšal som ho, a už som tu ostal.

Najskôr som sem v roku 2015 prišiel ako dobrovoľník na štrnásť dní, ale keďže sa mi táto práca páčila, postupne som si to predlžoval, až som sem po pol roku nastúpil ako šéf protipytliackej hliadky v pralese.

Čo má hliadka s názvom Tigrie komando na starosti?

Protipytliacke aktivity, teda likvidáciu pytliackych pascí na zvieratá, a zriedkavejšie aj priamu konfrontáciu s pytliakmi. Okrem toho je naša činnosť výrazne zameraná na monitoring kriticky ohrozených zvierat v národnom parku Gunung Leuser.

Konkrétne?

Monitorujeme tigre, slony, nosorožce a orangutany sumatrianske, a tiež malajské medvede.

Na akom veľkom území pôsobíte?

Na území Indonézie máme dve lokality – národný park na severnej Sumatre a jedno súostrovie, kde práve tvoríme novú protipytliacku hliadku. Je tam jeden nádherný neobývaný ostrov, na ktorom kladú vajcia korytnačky.

Naším cieľom je zmapovať faunu na ostrove, keďže sa vôbec nevie, aké vtáctvo a zvieratá tam žijú. Spolu monitorujeme približne osem miliónov hektárov.

Členovia hliadky sú z Česka?

Okrem mňa sú v nej priamo Indonézania, ktorých sme si vybrali a vyškolili. Národný park nám k nim pridal dvoch rangerov, ktorí zaisťujú našu bezpečnosť. Celá hliadka má osem ľudí, z nich dvaja sú z miestnej komunity a fungujú ako nosiči.

Koľko času trávi hliadka v teréne, teda v pralese?

Desať dní v mesiaci, nie však jednotlivo, ale v kuse. Najskôr sa vyberie lokalita národného parku, ktorú chceme sledovať, a potom sa do nej vyberieme a pracujeme. Ďalších desať dní v mesiaci trvá hliadková činnosť v rezervácii.

V teréne sme teda dvadsať dní mesačne, čo je fyzicky mimoriadne náročné. Každý člen hliadky na sebe v pralese nesie viac ako 30 kilogramov nákladu, súčasťou ktorého sú kamery a jedlo na desať dní.

Denne prejdeme šesť až desať kilometrov v komplikovanom kopcovitom teréne, bežne sa brodíme riekami, musíme rozmiestniť fotopasce či preveriť rôzne chodníky. Spíme a jeme priamo v pralese.

Čo si tam varíte? Len máloktoré potraviny ostanú v tých horúčavách čerstvé aj desať dní.

Teploty sú tropické, takže sme si museli vymyslieť jedlá, ktoré sa nepokazia. Máme už svoje fígle, ako udržať zeleninu čerstvú aj v týchto podmienkach. Celá protipytliacka hliadka je vegetariánska. Zelenina vydrží dlhšie ako mäso, no a mäso tiež odmietame jesť.

Domáci s tým nemajú problém, sami ho veľa nekonzumujú. V teréne nám stačí ryža, zelenina a čili, ktoré je častou prísadou. Samozrejme, vždy sa môže stať niečo nepredvídateľné, a tak sme už zažili, že nám došlo jedlo, prípadne sme boli dva dni bez pitnej vody.

V pralese nie je mobilný signál. Čo ak by sa niekto z hliadky vážnejšie zranil, prípadne by ochorel?

Spojenie s civilizáciou nám zabezpečuje satelitný telefón.

Keďže môže dôjsť k nepríjemným zrážkam s pytliakmi, ste špeciálne vycvičení a ozbrojení?

Indonézia, na rozdiel od Afriky, je relatívne nekonfliktná krajina. Áno, pytliaci obvykle majú aj zbrane, ale čo som tu, som ešte nepočul o úmrtí rangera v pralese. S pytliakmi sme síce boli konfrontovaní viackrát, ale obvykle stačil dohovor a následná debata s políciou.

Samozrejme, členovia hliadky sú trénovaní. Pravidelne cvičia a zdokonaľujú sa v technikách zatýkania aj sebaobrany.

Máte právomoc zatýkať osoby?

V prítomnosti štátnych rangerov áno, preto chodia s nami. Vtedy máme identické právomoci ako oni. Pytliakov následne odovzdávame polícii, tam sa naše právomoci končia.

Čo je hlavná motivácia lovu kriticky ohrozených druhov šeliem?

Väčšina pytliakov to robí pre peniaze, čiže zabijú