O obyčajnom letnom dni a o domove
Zo zanedbateľného semiačka sa po pár týždňoch stane jedlo. Z cibuľky sa zrodí kytica. Z bobuľky prvý decembrový pohár vína.
Autor je spisovateľ
Najskôr nás zobudia zvony o šiestej. Deň čo deň sa votrú do sna a je po spánku. Patrí to k letu. A potom tie svižné kroky. Plieskanie gumových crocsov o holé päty. Pravidelné ako údery tenisovej loptičky. Veselé pískanie. Zmes zvukov, ktorá k nám preniká z ulice cez tenkú stenu, môže patriť len jednému človeku. Voláme ho Hučák. Alebo Píšťalka. Zakaždým sa zdraví už z diaľky: „Nazdarjakó!?“
Cesta do obchodu, cesta z obchodu, dve šišky, škatuľa mlieka – a k tomu zakaždým iná komplikovaná melódia, ktorú si popiskuje do kroku. Ak cestou niekoho stretne, okamžite vieme: ako hral Bayern, čo nové v pekárni, kedy vyvážajú smeti.
„Už sa vracia, už musíme vstávať,“ hovoríme si a tešíme sa z rituálov, z nemennosti vecí.
V tej chvíli sa prebúdza aj vtáctvo, ktoré sa zabývalo v priestore pod strešnou krytinou. Zhon ako pred odchodom do školy u starého známeho rozprávkového Čima. Rachot. Piskot. Vzrušené hmýrenie.
Slnko tu v lete vychádza spoza cintorína a v istej chvíli na pár minút rozžiari skleník ako obrovskú žiarovku. Milujeme dni, ktoré sa začínajú takto pokojne a mierumilovne. („Oh! I got plenty of time. Oh! You got light in your eyes.“)
Naraz si uvedomím – tu som doma. Ako keď sa kosí starý dvor a spod nožov kosačky náhle
