Denník N

Pani profesorka v Povstaní. Príbeh Viery Štetkovej ilustruje účasť strednej triedy v SNP

Legitimácia Viery Štetkovej na meno Júlia Pilková - obvodný notár, úrad v Podkoniciach 16. decembra 1944
Legitimácia Viery Štetkovej na meno Júlia Pilková – obvodný notár, úrad v Podkoniciach 16. decembra 1944

Spomienky stredoškolskej profesorky Viery Štetkovej nám pomáhajú uvedomiť si, koľko dôležitej práce pre Povstanie vykonali ľudia, ktorých dnes vnímame ako príslušníkov strednej triedy.

Autorka je historička, Historický ústav SAV

Povstalecký denník od Viery Štetkovej je príkladom memoárovej literatúry, ktorá zapadla, a je to škoda. Jej útla, šesťdesiatstranová brožúra by sa možno dala prirovnať ku knihe Jána Roznera Sedem dní do pohrebu, ktorá sa po novom vydaní stala objavom.

Vecný štýl, civilný jazyk, presné postrehy aj zdržanlivý odstup robia zo Štetkovej denníka literatúru vhodnú pre každého, kto by si chcel o SNP prečítať niečo krátke a hutné.

Sprostredkovaný zážitok „ako to naozaj bolo“ pohľadom účastníčky diania, ktorá napokon prežila zimu 1944/45 v ťažkých podmienkach v horách a lesoch okolo Banskej Bystrice.

Viera Štetková

Turčianska rodáčka Viera Štetková bola koncom 30. rokov lektorkou slovenčiny na Univerzite Karlovej. Roku 1939 sa vrátila na Slovensko, no tu ju už po pár dňoch ľudáci vyhodili z profesorského miesta na žilinskom gymnáziu. Potom jej dovolili chvíľu učiť v Kremnici, a nakoniec prešla na obchodnú akadémiu v Martine, kde bola pod neustálym politickým dohľadom. Bola totiž demokratka, z ľudáckeho hľadiska teda „Čechoslovenka“ a navyše neter Milana Hodžu.

Problematickou bola neskôr i pre komunistický režim. Manžel jej sestry Zory bol totiž jedným z odsúdených „žingorovcov“ a podľa sestriných slov sa Viera v roku 1968 stala tiež jednou z mála slovenských signatárov výzvy 2000 slov. Jej krátke denníkové záznamy, ktoré sa podarilo vydať až v roku 1997, svedčia o pozorovateľskom talente aj o výnimočnej schopnosti zachovať si vo vypätých situáciách decentný nadhľad.

Aby vojaci nezavšiveli

Do Povstania sa zapojila krátko pred jeho oficiálnym vyhlásením, a to spôsobom nadmieru praktickým. Osvojila si radu lekárky z miestnej nemocnice, ktorá prešla praxou v lazarete španielskej občianskej vojny, že v prvom rade treba nachystať vojenskú práčovňu, „aby nezavšivaveli a nestali sa nositeľmi všelijakých infekcií“. So sestrou Zorou sa teda vydali do miestnej tehelne, kde im prisľúbili zohnať kotly a postaviť dve pece na vyváranie bielizne, zorganizovali v meste zbierku pracích práškov a mydla, a rýchlo zistili, že na recitovanie vlasteneckých básničiek sa dobrovoľníčky hľadajú oveľa ľahšie než na takúto špinavú, ale reálnu záchranu životov.

Neskôr Viera Štetková pracovala ako stenografka pre povstalecký rozhlas v Banskej Bystrici, kde počúvala a prepisovala pre hlásateľov správy z ruštiny. Jej prvé dojmy z nového pôsobiska sa vzťahovali skôr k praktickým záležitostiam: „Bystrica je preplnená, neviem, ako to všetko vládze nachovať a prenocovať.“

V zápise z 23. septembra si už kritickým okom všímala množstvo ľudí v uniforme i civile, ktorí sa namiesto zmysluplnej činnosti úporne snažili získať alebo vymyslieť si funkcie a upichnúť sa po úradoch a povereníctvach. „Úraduje sa tu v takých rozmeroch, ako čo by sme mali celé územie Slovenska zaistené, ba ako by už aj bol mier. Je to aj smiešne, aj do plaču.“

Obálka knihy vydanej v roku 1997

V súvislosti so svojou rozhlasovou prácou zachytáva široké spektrum slovenských i ruských postáv. Od majora, ktorý žiadal, aby jeho manželke pridelili všetky hlavné správy, cez ruského žurnalistu, ktorý im pri pokuse o interview nepovedal jedinú vlastnú myšlienku, len naučené frázy o tom, ako má rozhlas slúžiť štátu, po vojakov, s ktorými sa s obavami míňala v meste cestou z nočného vysielania. Aj o excesoch v správaní osloboditeľov píše otvorene, no bez snahy šokovať. Ako absolventka rusistiky si prípadné ilúzie o ruskej či sovietskej spoločnosti už počas štúdií korigovala informáciami z literatúry i svedectvami porevolučných ruských emigrantov.

Pri bombardovaní mesta už išlo o život aj jej. No prvý pokus prečkať nočný nálet „v hore“ sa skončil sklamaním. Nebolo isté, kde sa vlastne možno cítiť bezpečnejšie. Či doma v praskajúcich múroch alebo vo vlhkom skalnom úkryte, s ľuďmi, ktorých panika oberala o zábrany. Usúdila, že aspoň vie, čo ono bytie „v hore“ obnáša, a rozhodla sa viac tam nejsť „za žiadnu cenu“.

Dôsledky ľudáckej indoktrinácie

Pád Bystrice po potlačení Povstania sa pre Vieru Štetkovú spájal s obrazom vlastných priateľov, pochodujúcich v zajateckej kolóne, so zhrozením z prezidenta Tisa, vyznamenávajúceho nacistických vrahov, aj netriezvej kartárskej partie martinských lekárov, ktorí „si to vždy vedeli zariadiť tak, že sa im ani vlas na hlave neskrivil“, a na to, čo od nich počula a ako sa správali, radšej „nechcela spomínať“.

V krízových podmienkach zimného ukrývania sa ukazovalo, kto z vlastného širokého príbuzenstva nedokáže premôcť strach a radšej ju „pošle ďalej“ do neznáma, i koľko úplne neznámych ľudí bolo ochotných pomôcť, kŕmiť, ubytovať cudzích ľudí a riskovať životy svojich rodín. Všímala si so znepokojením, ako sa aj v jej vlastných kruhoch presadili niektoré prvky šesťročnej ľudáckej indoktrinácie, napríklad úpadok rešpektu k všeobecnej ľudskosti, ako aj zmyslu pre nedotknuteľnosť cudzieho majetku.

Lúčenie utečencov v Sásovej

Denník stredoškolskej profesorky Viery Štetkovej nám i dnes, po rokoch ľudáckej a komunistickej propagandy, pomáha uvedomiť si, koľko dôležitej práce pre Povstanie vykonali ľudia, ktorých dnes vnímame ako príslušníkov strednej triedy. Notári, pečiatkujúci falošné doklady, železničiari, pašujúci ľudí na úteku v služobných vozňoch, učitelia, ktorí boli často absolventmi poddôstojníckych kurzov a mali i aktívnu znalosť nemčiny a  ruštiny. Obchodníci a remeselníci, ktorí zo zásob prispievali do zbierok potravín a šatstva, sociálne a zdravotné sestry, farárske manželky a  učiteľky z málotriedok, členky miestnych pobočiek Červeného kríža, ktoré obsluhovali poľné nemocnice, dezinsekčné stanice a núdzové vývarovne…

Mimochodom, časť svojej povstaleckej anabázy Viera Štetková strávila v spoločnosti ďalšieho kolegu z martinskej obchodnej akadémie, profesora Víta Hejného. Opisuje ich spoločné putovanie a ukrývanie sa v horách a lesoch v okolí Banskej Bystrice v zime rokov 1944/45. Na ľudí ničivo vplýval nielen hlad a chlad, ale aj odrezanosť od sveta, od informácií.

„Nálada v bunkri bola čoraz mračnejšia,“ komentovala v polovici februára 1945 šíriace sa návaly depresie. „Iba Vít bol stále rovnaký: pokojný, vyvážený, veselý, jemný, starostlivý za každých okolností.“ Pod „oblôčkom“ z kusu skla si čítal vreckové vydanie antických filozofov a zamestnával mozog učením sa ich výrokov naspamäť. „Z čoho pramení tá jeho obrovská vnútorná sila?“ pozastavovala sa Viera Štetková s obdivom nad osobnosťou nadporučíka povstaleckej armády, ktorý sa neskôr stal autorom novej metódy výučby matematiky.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Slovenské národné povstanie

Komentáre

Teraz najčítanejšie