Koľko som len zmeškala rodinných osláv a svadieb. Ako pochopiť úspech slovenských volejbalistiek

Začiatky mávajú vždy podobné. K prvému kontaktu s volejbalom dochádza na základnej či strednej škole, buď na krúžkoch, alebo v organizovaných kluboch.

„Aj ja som sa dostala k volejbalu na osemročnom gymnáziu na Bilíkovej v Bratislave. Učiteľka ma stiahla so slovami: ‚Ty si vysoká, poď hrať!‘,“ povedala pre Denník N slovenská reprezentantka Lenka Ovečková.

Viaceré pokračujú s hraním popri vysokých školách alebo vo veľmi mladom veku začínajú hrať slovenskú ligu. Množstvo volejbalistiek uprednostní školu, prípadne po doštudovaní skončí.

Tie vytrvalejšie sa snažia čo najskôr odísť do zahraničia. „Stále viac dievčat sa už po maturite tlačí do zahraničia,“ vraví 23-ročná Ovečková.

Slovenské volejbalistky nevyrastajú v luxusných akadémiách, ale v telocvičniach, z ktorých po tréningoch utekajú rovno do škôl.

Súčasná generácia napriek tomu dokázala na majstrovstvách Európy vybojovať vôbec prvýkrát postup do osemfinále.

Aj rodina musí ísť bokom

Lenka Ovečková hráva na pozícii nahrávačky, v budúcej sezóne si vyskúša prvý zahraničný angažmán v Olympe Praha.

Je jednou z reprezentantiek, ktoré popri volejbale stále študujú, konkrétne na Fakulte telesnej výchovy a športu. „Všetky prednášky si musíte prispôsobiť tréningom, pretože tréningy sa škole neprispôsobia,“ hovorí.

Dodáva však, že v jej doterajšom klube Strabag Bratislava sa tréneri snažili byť flexibilní. Aj preto niekedy v hale či posilňovni trénovala už od siedmej ráno.

„Potom som utekala cez celé mesto do školy. Po nej som si šla na dve hodiny oddýchnuť, ale niekedy ani to nie, pretože miestami vám škola zaberá všetok čas,“ približuje bežný deň volejbalistky na Slovensku.

V prístupe k športu však slovenské univerzity patria skôr k výnimkám. Napríklad v Spojených štátoch je bežné, že školy svojim študentom – reprezentantom vychádzajú v ústrety a motivujú ich štipendiami.

Podľa Martiny Moravcovej, ktorá popri plávaní dokázala vyštudovať v USA aplikovanú ekonómiu, majú športovci oveľa väčšiu šancu dostať sa na univerzitu ako tí, ktorí k športu nikdy nepričuchli.

„Ak aj nedostanú štipendium, majú prioritu pred tými, ktorí nešportovali,“ povedala Moravcová pre Denník N. „Za to, že tam deti športujú, majú väčšie spoločenské uznanie a výhody.“

Študentkou je aj liberka slovenskej reprezentácie Michaela Španková, ktorá nedávno začala študovať ekonómiu a právo.

„Do školy som chodila takým štýlom, že polovicu týždňa som bola na ekonomickej škole, polovicu týždňa na právnickej škole a pomedzi to som odbiehala na tréningy,“ hovorí 20-ročná Španková.

Doteraz bola Ovečkovej spoluhráčkou v Strabagu, ale od novej sezóny bude hrávať v Nitre. „Čo sa týka stíhania, bude to asi ešte horšie než doteraz.“

Lenky Ovečkovej sa pýtame, či je rozdeľovanie času medzi školou a volejbalom najväčšou obetou, ktorú urobila v prospech športu. Hovorí však, že nie.

„Najväčšia obeta je vždy voči rodine. Koľkokrát som zmeškala rodinné oslavy, nemohla som ísť na svadbu alebo sa stretnúť s kamarátmi. Pri športe si nevyberiete čas, kedy chcete mať zápas. Povedia vám, že vtedy a vtedy máte byť tam, a keď máte rodinnú oslavu, musíte rodine povedať: ‚Pardon, takáto je moja robota‘,“ opisuje.

„Niečo vždy musí ustúpiť. Buď je to priateľ, kamaráti alebo dokonca aj škola. Musím sa priznať, že so spolužiakmi sme hľadali všetky možné spôsoby, ako by mi mohli pomôcť, aby som tam nemusela toľko chodiť. Musím sa však aj trochu pochváliť. Aj keď som do tej školy nestíhala chodiť, výsledky som mala občas aj lepšie než spolužiaci. Ako športovci to asi máme v povahe, ideme do toho. Nejako som to zvládla,“ dopĺňa Španková.

V lige bežne aj pracujú

Obe hráčky odohrali uplynulú sezónu v slovenskej lige. Lenka Ovečková vysvetľuje, že väčšina klubov na Slovensku funguje na poloprofesionálnej báze.

Sú v nej hráčky, ktoré popri volejbale študujú či pracujú, ale aj také, ktoré iba hrajú volejbal. „Je to náročné, ale vždy sa to nejako dá vyriešiť. Samozrejme, zárobok nie je ako pri futbale alebo hokeji.“

Volejbalistky navyše nemajú ani príliš veľa voľna. Leto im po klubovej sezóne spravidla vypĺňajú reprezentačné akcie. Slovenky napríklad 15. júna odohrali posledný zápas Zlatej európskej ligy, aby sa po krátkej prestávke dlhší čas spoločne pripravovali na majstrovstvá Európy.

Slovenským trénerom je Talian Marco Fenoglio. Nie je pritom prvým talianskym trénerom, ktorý dotlačil slovenských športovcov k úspechom. Lyžiarku Petru Vlhovú napríklad trénuje Livio Magoni, Emanuele Zanini zase dosahoval výborné výsledky s mužskou volejbalovou reprezentáciou.

„Je rázny, má svoje predstavy, ktoré musíme spĺňať, a keď to nejde tak, ako má, zvýši hlas. Niekedy veľmi, inokedy menej,“ povedala o Fenogliovi nahrávačka Ovečková.

Slovenky pod jeho vedením v Bratislave vyhrali nad Španielskom, Švajčiarskom a Bieloruskom a potrápili aj víťaza skupiny Nemecko. Proti Bieloruskám, ktoré sú v rankingu Európskej volejbalovej konfederácie o štyri priečky vyššie, otočili stav z 0:2 na sety a takmer stratený zápas vyhrali 3:2.

Zápasy slovenských hráčok sleduje zaplnené hľadisko, na utorňajší zápas proti Nemecku prišla dokonca rekordná návšteva 5250 divákov. Čoraz viac ľudí zaujíma volejbal aj v televízii. Prvý zápas so Španielskom sledovalo na RTVS 94-tisíc divákov, ten proti Nemecku už 198-tisíc.

„V tejto sezóne som mala možnosť hrať v klube medzinárodné súťaže, ale ani zďaleka sa to nedá porovnávať s tým, čo sa teraz v Bratislave deje. Povedala by som, že je to až ošiaľ, ľudia prídu a užívajú si to. Na volejbale som to ešte nezažila,“ hovorí Michaela Španková.

„Nálada sa zlepšovala od zápasu k zápasu, ale stále sme sa snažili udržať si koncentráciu. Po zápase s Bieloruskami nám tréner zdôraznil, že po takom emocionálnom vypätí, aké sme do toho vložili, nie je ľahké pripraviť sa na ďalší, možno ešte ťažší zápas. To sa proti Nemecku možno trochu ukázalo, ale nálada sa nás stále drží a budeme ďalej bojovať. Myslím si, že kolektív sa po týchto zápasoch ešte viac zjednotil,“ hodnotí priebeh turnaja.

Nečakali to

Slovenské volejbalistky hrali na majstrovstvách Európy naposledy v roku 2009, teraz pri svojej celkovo štvrtej účasti po prvý raz postúpili do osemfinále.

Jedinou hráčkou z tímu, ktorá hrala na šampionáte aj pred desiatimi rokmi, je 29-ročná blokárka Veronika Hrončeková. Hrá podľa nej Slovensko najlepší volejbal za jej pôsobenia v reprezentácii?

„Neviem, či sa to dá takto zhodnotiť. Ja som tú Európu hrala ako veľmi mladučká, teraz máme úplne iné hráčky, ale myslím si, že divácka návštevnosť a atmosféra na štadióne svedčia o tom, že ľuďom sa páči, čo predvádzame,“ hovorí.

Slovenské reprezentantky uzavrú základnú skupinu D súbojom proti favorizovanému Rusku. Volejbalistky sa zhodujú, že si ani nepredstavovali, že v ňom napriek predpokladom pôjde o druhé miesto v skupine.

„Asi som si to nepredstavovala. V určitom čase sme si povedali, že naším cieľom bude postúpiť zo skupiny. To, že sa teraz môžeme rozprávať o tom, že sa s Ruskom pôjdeme biť o druhé miesto v tabuľke, je asi niečo navyše, čo sme nečakali. Je to super, uvidíme, čo zápas prinesie,“ hovorí Ovečková.

„To asi ani nie. Cieľom bolo postúpiť zo skupiny, až tak ďaleko naše úvahy nesiahali. Treba si ten zápas užiť a či už budeme druhé alebo tretie, bude to dôkazom, že hráme kvalitný volejbal. Urobíme všetko preto, aby diváci zajtra videli super zápas,“ dodáva Hrončeková.

V osemfinále sa Slovenky v Bratislave stretnú s niektorým z tímov skupiny B, ktorej zápasy sa konajú v poľskom Lodži. Keďže Poľsko svoj osemfinálový zápas odohrá, podobne ako Slovensko, na domácej palubovke, súperom našich hráčok bude Taliansko alebo Belgicko.

„S babami už kalkulujeme a rozmýšľame o druhých skupinách. Na obede sme si však vraveli, že sa musíme sústrediť na seba a dokázať samy sebe, že dosiahneme ešte niečo navyše. Proti Ruskám do toho dáme všetko, budeme sa chcieť ukázať pred divákmi,“ tvrdí Španková.