Denník N

Povstanie, Hahula a Uibana

Na snímke predseda NR SR Andrej Danko počas prejavu na centrálnych oslavách 73. výročia Slovenského národného povstania v Múzeu SNP v Banskej Bystrici 29. augusta 2017. Foto – TASR/Branislav Račko
Na snímke predseda NR SR Andrej Danko počas prejavu na centrálnych oslavách 73. výročia Slovenského národného povstania v Múzeu SNP v Banskej Bystrici 29. augusta 2017. Foto – TASR/Branislav Račko

Keby mal predseda Národnej rady, ktorý riadi slovenský parlament dnes, riadiť Povstanie, ako by to vyzeralo? Spojeneckým silám by za vojenskú pomoc poďakoval s odôvodnením, že cudzie nechceme.

Ako chlapec som bol účastníkom hier na Povstanie viackrát. Na začiatku sme sa rozdelili na partizánov a fašistov podľa zaužívaného kľúča. Fašistami boli bifľoši a tí, čo nevedeli hrať futbal. Dôvod bol prostý. Fašisti museli prehrať, takže načo si komplikovať život. Na úplnosť sa patrí dodať, že obyčajne som musel bojovať na strane fašistov. Silnejší chlapci nás vedeli poraziť s veľkou chuťou. Partizáni boli u nás vtedy v kurze. Rovnako ako Apači. Apači boli statoční, obetaví a čestní. Siouxovia boli podlé zákerné hyeny, čo skalpovali zajatcov. Mohla za to hlavne spolužiačka Katka, lebo ona odmietala byť čokoľvek iné než Ribanna. Uibana, hovorila ona, lebo rozkošne ráčkovala. V našich predstavách bola čosi ako apačská princezná. Mali sme luky (z divých šípok), tetivy (sisalový špagát z balíkov slamy na poliach), šípy (lieska + klinec) aj tomahavky (trojka oceľový plech, vlastnoručná výroba). Bojovalo sa o územie nazývané Kapušničky. A o Uibanu.

Na Povstanie sme sa hrávali rovnako. Len zbrane boli iné (pušky na gumičku + špajdle so špendlíkmi, ak mali gumu z duše od traktora, mali celkom slušný dostrel), smrekové šišky a hlavne – zátarasy a pasce. Stavali sme ich aj pol dňa a boli to vcelku dômyselné stavby. No na partizánov sme sa hrali menej často, lebo Katka odmietala byť spojka (bola to jediná úloha, ktorú sme jej vedeli vymyslieť). Ja som Uibana, povedala a bolo po Povstaní. Okrem toho, vždy nás to chytilo až v období, keď v dedinskom rozhlase začali vyhrávať povstalecké piesne, aby občanom pripomenuli, že sa blíži čas, keď sa bude treba zísť pri pamätníku pred kostolom a zúčastniť sa kladenia vencov. Pozývame vás v hojnom počte, naši odbojári si zaslúžia, aby sme si ich pripomenuli aspoň raz do roka, po slávnostnom kladení vencov sa v kultúrnom dome bude podávať guláš, pivo a kofola, končilo sa hlásenie v obecnom rozhlase zakaždým rovnako.

Doma sme o svojich hrách veľa nehovorili. Ktorý rodič pochváli syna, ak sa hrá s tomahavkom z hrdzavého plechu (naozaj sme ich po sebe hádzali) alebo strieľa z pušky či luku šípy zakončené klincami alebo špendlíkmi? A aj smreková šiška vie urobiť riadny monokel, ak dobre trafí. O Povstaní sme sa nebavili vôbec, lebo… No neviem prečo. Jednoducho to nebola téma. O čom sa učilo v škole, o tom sa doma nerozprávalo. Nebola to doba, keď rodičia robili úlohy s deťmi. A ak šlo o záležitosti, ktoré mali v sebe akékoľvek politikum, tie boli ak nie tabu, tak minimálne bagatelizované. Štát a jeho propaganda si ich prisvojili, tak nech sa nestarajú. Oni majú svoju pravdu, my svoju, načo deti balamutiť?

Ako vysokoškolák som sa zúčastnil Behu vďaky z Kalinova do Banskej Bystrice. Každý deň viacerí z nás odbehli aj maratónsku vzdialenosť. Samozrejme, nie šúsom, ale štafetovým spôsobom. Kľučkovali sme po východnom a strednom Slovensku od pamätníka k pamätníku tak, aby sme na oslavy SNP boli v Banskej Bystrici. Tam sme štafetový kolík, na ktorom viali stuhy zo všetkých vypálených obcí, cez ktoré sme bežali, položili na znak vďaky na nádvorí Pamätníka SNP. Vtedy som nevedel, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie