„Je mi ľúto, musím vás zatknúť, pán profesor,“ povedal poručík wehrmachtu. „Veríte, že váš odboj má zmysel? Mimochodom, aj ja som v civile profesor gymnázia. Prednášam literatúru.“ Tieto absurdné vety zazneli v roku 1944 pri jednom zatýkaní v Bystrici po potlačení Povstania.
Opakujeme tú istú chybu. Za socializmu si Povstanie privlastnila komunistická strana, ak bol niekto hrdinom, musel byť najprv komunistom a potom partizánom. Potom sa trochu hovorilo o podiele armády a dosť. Povstanie sa úspešne identifikovalo so socialistickým režimom a stokrát opakovaná lož sa – skoro – stala pravdou.
Kto tomu neuveril alebo nemal iné informácie, zľahostajnel. Na názorovom chaose sa podieľali aj víťazi Novembra, VPN ustúpilo tlaku KDH, z dátumu sa nestal štátny sviatok – boli iné problémy. Áno boli, ale vznikol nový problém. Nepozorovane vyrástli tí, pre ktorých je Povstanie pučom – zbytočným, predčasným – a dnes už sedia v parlamente.
Vždy sú tí, ktorí vyhrajú, a tí, ktorí prehrajú. Aj v Taliansku žije odkaz duceho, aj vo Francúzsku žijú obdivovatelia kolaborantskej vlády vo Vichy, prečo by obdivovatelia slovenského ľudáckeho režimu nežili aj tu? Sú a budú tu. Ak sa víťazstvo nad fašizmom premení na primitívnu propagandu plnú fráz a lásky k Sovietskemu zväzu, iná reakcia sa ani nedá očakávať. A keďže Sovietsky zväz už neexistuje, akoby dejiny dali za pravdu druhej strane.
Ale vráťme sa k citovaným vetám. V roku 1967 mi Alexander Matuška rozprával, ako ho po páde Bystrice prišli zatknúť. Zazvonili na dverách podnájmu, dvaja vojaci ostali vonku, dnu vstúpil poručík wehrmachtu. Zasalutoval a hneď si všimol portrét na stene.
„… ja, Lew Tolstoi … Čítate ho rád? Hlúpa otázka. Samozrejme, keď ho máte na stene.“
Dialóg pokračoval pri čaji, prebrali Vojnu a mier a opatrne aj skutočnú vojnu. Po dlhom rozhovore poručík pozrel na hodinky, poďakoval za čaj a že už musia ísť.
„Prečo ste o tom nikdy nenapísali?“ Dlho mi rozprával, že raz možno napíše. Len či sa dá opísať korektný rozhovor s nepriateľom? Dá. Ak niekto opíše nemeckého profesora v uniforme a domáceho vraha v uniforme, obraz dostane kontrast. Ten príbeh Matuška nenapísal, rozhovor nostalgicky uzavrel: „Aj tak nikto nenapíše o Povstaní lepšie ako Karvaš v Polnočnej omši.“ S Karvašom mal pravdu, s písaním o vojne a mieri nie.
Povstanie sa nedá odložiť do skrine ako zimník. Treba ho zobrať z úst politikom a hovoriť o ňom nielen na konci augusta. Zastieraná minulosť, ak nebude predmetom kvalitných kníh, filmov a historických štúdií, sa naozaj definitívne zastrie a po čase sa vráti ako bumerang. A že sa vracia, to vidíme.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
Jaro Rihák



























