Denník NVolejbalová legenda Marčeková: Deťom na telesnej nestačí len hodiť loptu a nechať ich hrať

Tomáš ČorejTomáš Čorej
Adriana Marčeková je ambasádorkou majstrovstiev Európy vo volejbale 2019. Foto - SVF/Ján Súkup
Adriana Marčeková je ambasádorkou majstrovstiev Európy vo volejbale 2019. Foto – SVF/Ján Súkup

Pre mnohých divákov je ženský volejbal atraktívnejší. Vďaka lepšie zorganizovaným obranám prináša dlhšie výmeny, kým v mužskom je to neraz len o troch dotykoch, vraví kapitánka slovenského tímu spred 16 rokov.

Slovensko v auguste zažíva volejbalový ošiaľ. Naše reprezentantky zaznamenali historický úspech, keď na domácich majstrovstvách Európy postúpili zo skupinovej fázy a v nedeľnom osemfinále nastúpia proti Taliansku.

Bývalá reprezentantka Adriana Marčeková verí, že tento úspech posunie slovenský volejbal správnym smerom. „Všetko závisí od financií. Pokiaľ máte ligu, v ktorej je len sedem klubov, len ťažko môžeme očakávať záujem divákov,“ vraví v rozhovore pre Denník N.

Ambasádorka tohtoročných majstrovstiev Európy považuje volejbal za ideálny šport pre dievčatá a tvrdí, že sa pri ňom hráčky naučia dve veci – starať sa o seba a rozmýšľať. „Určite by som vyzvala všetky dievčatá, aby s ním začali,“ hovorí Marčeková.

Bývalý volejbalista Martin Sopko pre Denník N nedávno povedal, že slovenský volejbal je v mimoriadne zlom stave a okolitým krajinám nesiahame ani po členky. Divák si však potom všimne výkony našej ženskej reprezentácie na európskom šampionáte v Bratislave, a môže byť zmätený. Sme na tom naozaj tak zle alebo Sopko preháňal?

Pravda bude najskôr niekde uprostred. Starostlivosť o šport v posledných rokoch naozaj nie je taká výrazná. Pri porovnaní s mojimi hráčskymi časmi klesla, rovnako tak ako záujem verejnosti.

Bola by som však pri nejakých ostrejších vyjadreniach veľmi opatrná, pretože majstrovstvá Európy, ktoré práve prebiehajú, by mohli volejbalu veľmi pomôcť. Verím, že sme sa vďaka tomuto šampionátu dostali na križovatku a po jeho skončení sa môžeme posunúť výrazne vpred.

Dievčatá hrajú výborne, zápasy sa tešia diváckemu záujmu, ja si ani nepamätám, kedy volejbal pozeralo toľko ľudí. Naše dievčatá proti Bielorusku sledovalo 150-tisíc divákov a volejbal sa zrazu ocitol v športových správach.

Čo znamená organizácia majstrovstiev Európy pre Slovensko? Ako vyzerajú prípravy na také podujatie?

Prípravy na šampionát sa začali už vo chvíli, keď sa rozhodlo o tom, že sa bude hrať aj v Bratislave. Museli sme sa držať prísnych pravidiel, mnohých napríklad prekvapilo, že sa zápasy hrajú na Zimnom štadióne Ondreja Nepelu, no my sme nemali inú možnosť. Podmienkou bola päťtisícová kapacita, u nás však takúto halu nemáme.

Mali sme kampaň v tlači aj v rádiách, po celom Slovensku sú bilbordy a svoju úlohu zohrali aj prezentácie našich hráčok spojené s oslavami stého výročia založenia Slovenskej volejbalovej federácie. Dôležité je aj to, že všetky naše zápasy na turnaji vysiela RTVS.

Čo je za úspechom našich reprezentantiek?

Kolektívna hra, bez ktorej by sa nám postúpiť zo skupiny nepodarilo. Všetky dievčatá museli ísť na viac ako sto percent. Rovnako by som upozornila na obrovskú pomoc divákov, plná hala bola skutočne naším siedmym hráčom. Atmosféra na štadióne je neuveriteľná.

Pochádzate z Humenného, no diváci si vás pamätajú najmä z pôsobenia v bratislavskej Slávii. Sú u nás vo volejbale regionálne rozdiely? Kde sú preň vytvorené najlepšie podmienky?

Regionálne rozdiely u nás, bohužiaľ, pretrvávajú. Najlepšie podmienky na volejbal sú v Bratislave, ale myslím si, že veľmi dobre je podchytený taktiež východ, najmä u mládeže. Mestá ako Humenné, Snina či Svidník si počínajú veľmi dobre, hoci to nemajú jednoduché. Financií možno nie je vždy dostatok, ale rozhodujúca je zanietenosť ľudí, vďaka ktorým sa tu volejbalu stále darí.

Sopko zdôrazňoval, že v našom športe chýbajú systémové riešenia. Kde vidíte najväčšie nedostatky slovenského volejbalu vy?

V prvom rade nemôžete robiť šport bez mládeže. Chýba mi systémová práca družstiev, ktoré by chodili na základné školy a vyhľadávali by talenty priamo tam. Kým za mojich mládežníckych čias bola úzka spolupráca medzi klubom a školou, dnes už je to skôr o iniciatíve rodičov. Musíme ísť od začiatku, je nutné pozrieť sa na vyučovanie. Ako môžeme očakávať výsledky, keď dnes deťom na telesnej hodia loptu a nechajú ich robiť si, čo chcú? Ďalšia vec je, samozrejme, podpora štátu. Bez financií funguje rozvoj športu iba ťažko, tréneri sú len ľudia, aj oni musia z niečoho žiť. Ak nemáte peniaze, s mládežou pracovať nedokážete.

Trénerom Sloveniek je Talian Marco Fenoglio. Vy ste v Taliansku, o ktorom sa hovorí ako o volejbalovom raji, strávili časť kariéry. V čom je jedinečné?

Taliansko je naozaj snom pre volejbalistov, chcú tu hrať hráči a všetky hráčky z celého sveta. Táto krajina volejbalom žije, teší sa tu obrovskej podpore. Vždy hráte pred plným publikom – čo viac si môžete priať? Je to tu neuveriteľne profesionálne, či už kvalitou jednotlivých tréningov, alebo pokiaľ ide o starostlivosť klubu, ktorý robí všetko pre to, aby ste sa koncentrovali výlučne na šport.

Ako vnímate rozdiely medzi ženským a mužským volejbalom?

Ženský volejbal sa svojou razanciou a tvrdosťou približuje k mužskému. Pre mnohých divákov je však omnoho atraktívnejší, vďaka lepšie zorganizovaným obranám prináša dlhšie výmeny, kým v mužskom je to neraz len o troch dotykoch.

Týkajú sa rozdiely aj zárobkov?

Určite áno, asi ako v každom športe. Musím konštatovať, že výrazné rozdiely som videla naživo aj v Taliansku.

Koľko máme na Slovensku profesionálnych hráčok? Dá sa u nás ženským volejbalom živiť alebo platí, že dievčatá sa mu venujú len popri štúdiu či práci?

U nás už profesionálne hráčky nemáme, volejbalom sa dnes uživiť na Slovensku nedá. Je pravda, že naše extraligistky sa zväčša volejbalu venujú popri štúdiu. Po skončení vysokej školy mnohé z nich idú do zahraničia, kde sa dostanú do profesionálnych líg, ale sú aj také, ktoré si nájdu inú prácu. Potom to už závisí od ich zamestnávateľa, ktorý nie vždy tréningy popri práci akceptuje.

Aká je kvalita našej ženskej volejbalovej extraligy?

Musím povedať, že kvalitatívne veľmi klesla, v ďalšej sezóne v bude hrať iba osem tímov. Zarazilo ma to, avšak zase raz to všetko závisí od financií. Pokiaľ máte ligu, v ktorej je len sedem klubov (jedno mužstvo je výberom reprezentácie juniorských hráčok, pozn. red.), len ťažko môžete očakávať záujem divákov. No preto nemajú mladé talentované volejbalistky priestor na rozvoj.

Ako dlho hrávajú volejbalistky na vrcholovej úrovni?

Dosť to závisí od postu. Tradične hrajú najdlhšie nahrávačky, čoho príkladom je naša Monika Smáková (päťnásobná slovenská volejbalistka roka, prvý raz v roku 1994 a naposledy v roku 2011, pozn. red.), hoci ona je tak trochu unikát. Inak platí, že ženy končia zhruba ako 34- či 35-ročné. Muži hrajú trochu dlhšie.

Aké zranenia sú typické pre volejbal? Futbalisti mávajú natiahnuté stehenné svaly, basketbalistov trápia kolená, hádzanárov zase ramená… Platí, že volejbal zdravotné problémy priam priťahuje?

Sčasti áno, no to všetko závisí od mnohých faktorov vrátane fyzickej prípravy či genetických predpokladov. Ja môžem povedať, že som až na operovaný meniskus vydržala zdravá celú kariéru. Iste, skákanie na rozdiel od behu či chôdze nie je prirodzený pohyb, dopady na tvrdú palubovku ničia kĺby, a to môže naozaj spôsobiť dlhodobé zdravotné problémy.

Hádam sme teraz čitateľov neodradili. Čím by ste ich chceli k volejbalu prilákať?

Pre mňa je volejbal najkrajším ženským športom, je dynamický, rýchly, bezkontaktný… Volejbal je pre mňa ženskosťou v športe. Druhá vec je, že ste v kolektíve, v ktorom sa naučíte vnímať aj okolie, zrazu nemyslíte len na seba. Musíte predvídať v obrane aj v útoku, a to má neskôr presah i do bežného života. Vo volejbale sa naučíte dve veci – starať sa o seba a rozmýšľať. Určite by som vyzvala všetky dievčatá na to, aby s ním začali.

Čoraz populárnejší je snežný volejbal, vďaka ktorému by sa volejbal mohol stať prvým športom na zimnej aj letnej olympiáde. Túto disciplínu volejbalu, ktorá sa hrala už aj na Štrbskom plese, však mnohí označujú za nebezpečnú. Čo si o snežnom volejbale myslíte vy?

Súhlasím s kritikmi. Musíme si uvedomiť, že snežný volejbal vznikol najmä preto, aby pomohol popularite tohto športu, ale pridávam sa k názoru, že je veľmi nebezpečný. Nevytvorila som si k nemu žiadny vzťah, na rozdiel od plážového volejbalu, ktorý mi nesmierne vyhovuje. Na piesku necítim kolená, členky či chrbát, dokážem hrať dve hodiny bez akýchkoľvek problémov, možno s výnimkou svalovice na ďalší deň. Piesok všetkým odporúčam, a to nie iba pri volejbale.

Adriana Marčeková (1975)

je jednou z najlepších volejbalistiek v histórii Slovenska. Odchovankyňa Humenného sa stala šesťkrát volejbalistkou roka a počas svojej úspešnej kariéry si zahrala vo Švajčiarsku, v Nemecku a Taliansku. Ako blokárka získala so Sláviou Bratislava päťkrát domáci ligový titul a bola kapitánkou slovenského tímu na európskom šampionáte 2003 v Turecku. Je ambasádorkou majstrovstiev Európy 2019, ktoré sa hrajú aj v Bratislave.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].