Ľudia si vytvorili falošné spomienky a pamätali sa na veci, ktoré sa nikdy nestali

Ľudia si vytvorili falošné spomienky na udalosti týkajúce sa írskeho referenda o potratoch, ktoré sa však nikdy nestali.

Ukazuje to nová štúdia, ktorá vyšla tento mesiac vo vlajkovej lodi psychologického výskumu, Psychological Science. Na výskume robila aj legenda odboru, Elizabeth Loftusová z kalifornskej univerzity v Irvine.

Výskumu sa zúčastnilo viac ako 3-tisíc ľudí a prebiehal týždeň pred minuloročným hlasovaním Írov.

Účastníkom experimentu ukázali šesť príbehov, ktoré sa týkali kampane. Z nich dva boli celkom vymyslené, o čom však ľudia nevedeli. Jeden z vymyslených príbehov napríklad hovoril, že stúpenci pro-life museli zničiť 25-tisíc plagátov po tom, ako sa ukázalo, že ich zaplatil americký lobista.

Prívrženci pro-choice sa vo vymyslenom príbehu zase dostali do správ po tom, čo stiahli obvinenia zo sexuálneho obťažovania proti jednému ragbistovi, čo mali komentovať slovami, že sa stotožňujú „so všetkými obeťami znásilnenia a ženami, ktoré boli znásilnené ôsmym dodatkom (zakazoval potraty – pozn. red.) a patriarchátom, ktorý ho podporuje“.

Ako sa ukázalo, takmer polovica respondentov si vytvorila falošnú spomienku aspoň na jednu z vymyslených udalostí. Niektorí sa dokonca „rozpamätali“ na nové detaily a napríklad uvádzali, že problematické plagáty sa pálili.

Vymyslené príbehy a americké voľby v roku 2020

Zástancovia pro-choice si skôr pamätali vymyslené príbehy o svojich odporcoch. Podobne pro-liferi si viac pamätali vymyslené príbehy, ktoré sa týkali zástancov potratov.

Značná časť ľudí odmietla uveriť tomu, že príbeh je vymyslený, aj keď ich explicitne upozornili, že niektoré z nich by mohli byť fiktívne.

„Ukazuje to, ako ľahko možno zasadiť falošné spomienky do mysle napriek varovaniu, že sme ľuďom ukázali fake news,“ hovorí v správe univerzity psychologička a spoluautorka štúdie Gillian Murphyová z University College Cork.

Ak ľudia dopadli v inteligenčnom teste horšie, nemali viac falošných spomienok na vymyslené príbehy ako ich úspešnejší kolegovia, no bola u nich vyššia pravdepodobnosť, že si pamätali najmä príbehy, ktoré sa zhodovali s ich politickým presvedčením. To by mohlo naznačovať, že ľudia s vyšším IQ dokážu vo zvýšenej miere odolávať vlastným omylom mysle (biasu, predpojatosti).

Psychologička Murphyová zhodnotila význam zistení experimentu takto: „Vo vysoko emocionálnych politických súbojoch, kde sa ľudia rozdelia na dve strany prívržencov a odporcov, ako budú napríklad americké prezidentské voľby v roku 2020, si voliči môžu ‚pamätať‘ úplne vymyslené príbehy.“ Vedkyňa v správe univerzity dodala: „Obzvlášť si budú ‚pamätať‘ škandály, ktoré vrhajú zlé svetlo na opozičného kandidáta.“

Pamäť nie je ako kamera

Ako je možné, že si ľudia pamätali na veci, ktoré sa nikdy nestali?

Je to preto, že pamäť nefunguje ako kamera, ktorá zaznamenáva a prehráva udalosti presne tak, ako sa stali. Spomínanie nie je reprodukcia, ale rekonštrukcia. Spomienky sa po čase menia a vplýva na ne aj náš aktuálny emocionálny stav či ďalšie zážitky.

„Spomienky sa menia a dochádza k tomu bez našej vedomej kontroly,“ cituje Murphyovú BBC. „Pre voľby v budúcnosti z toho vyplýva, že voliči majú nielen sklon veriť fake news, no môžu sa rozpomenúť aj na vymyslené udalosti, ktoré sa nestali.“

Falošné spomienky vedci skúmajú už niekoľko rokov, no v novej štúdii sa po prvý raz zamerali na ich výskum vo vzťahu k reálnej udalosti, v tomto prípade írskemu referendu o potratoch.

Napríklad v roku 2013 vznikla iná štúdia, v ktorej vedci zistili, že liberáli si vo zvýšenej miere pamätali na vymyslený príbeh, ktorý na ich politického protivníka, prezidenta Georgea W. Busha, vrhal zlé svetlo, lebo ho vykresľoval ako človeka, ktorý sa na svojom ranči v Texase zabával s hráčom bejzbalu, keď v roku 2005 zasiahol mesto New Orleans hurikán Katrina, hoci v tej chvíli bol Bush v Bielom dome.

Republikáni mali zase zvýšenú tendenciu rozpamätať sa na neexistujúci príbeh o svojom odporcovi Barackovi Obamovi, ako si potriasa rukou s iránskym ex-prezidentom Mahmúdom Ahmadínežádom.

Falošné spomienky a Hillary Clintonová. Zdroj – YouTube

Falošné spomienky Hillary Clintonovej

Zrejme najznámejší prípad falošných spomienok pochádza z roku 2008. Americká politička Hillary Clintonová vtedy farbisto vylíčila udalosti z roku 1996, keď pristávala na letisku v Tuzle v Bosne a Hercegovine a podľa vlastných slov sa ocitla pod nepriateľskou paľbou.

V skutočnosti na ňu na letisku čakal uvítací sprievod spolu s malým dievčatkom, ktoré jej zarecitovalo básničku, ako v minulosti písal Denník N. Psychológovia si myslia, že politička s najväčšou pravdepodobnosťou vedome neklamala a do jej mysle bola skôr implantovaná falošná spomienka.

Prečo? Prílet sprevádzali veľmi prísne bezpečnostné opatrenia a Clintonovú pripravovali na reálny útok. Mohlo ísť o natoľko silný zážitok, že si ho jej myseľ po viac ako desiatich rokoch pozmenila, takže si vymyslené udalosti pomýlila s tými skutočnými.

Efekt iluzórnej pravdy

Podľa Amy Sippitovej z factcheckovej organizácie Full Fact spomínané štúdie ukazujú, že „ak sa niečo dostane do našej mysle, je veľmi ťažké opraviť to“. Sippittová pre BBC dodala: „Preto je také dôležité, aby sme bránili vzniku zlých informácií.“

Ľudská myseľ je plná nedokonalostí. V minulosti Denník N písal napríklad o efekte iluzórnej pravdy. Čo znamená? Postačí, ak budete lož opakovať dostatočne dlho a ľudia si po istom čase začnú myslieť, že na nej možno predsa len niečo bude, presne podľa výroku „stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou“.

Ak to spojíme s tvorivou schopnosťou našej mysle, ktorá celkom vymyslené príbehy vydáva za pravdu, chápeme, aké ľahké je v čase sociálnych sietí šíriť nezmysly – stačí ich dostať do éteru, opakovať dostatočne dlho a ak sa aj niečo nestalo, zaujatí ľudia si to domyslia.