Denník N

Rudolf Schuster: Slovenskí lekári to vzdávali, zachránili ma rakúski

Rudolf Schuster. Foto N - Tomáš Benedikovič
Rudolf Schuster. Foto N – Tomáš Benedikovič

Bývalý prezident Rudolf Schuster (81) spomína na to, ako mu pred 15 rokmi rakúski lekári zachránili život.

Ako po 15 rokoch beriete vaše vážne ochorenie a to, čo sa okolo neho dialo?

Športovo, lebo som prežil, som tu. Bol som u svätého Petra, lebo ste v rádiu hlásili, že som zomrel.

My nie.

Vám sa to nepodarilo, ale boli takí, čo sa tešili, že už umriem, a boli aj takí, čo ma ľutovali. Ale tak to býva, nie každý je váš priateľ, keď ste vo funkcii. S odstupom času je to, chvalabohu, dobré. Kedysi som si nechal v Innsbrucku podpísať nové rodné listy dvom profesorom – Ernstovi Bodnerovi, ktorý ma operoval, a Walterovi Hasibederovi, ktorý ma zachraňoval, keď prišiel sem. Nastavil dýchacie prístroje, prepravu. Naši lekári tvrdia, že oni ma zachránili. Tak, ja to nebudem posudzovať.

Kto vás teda zachránil – naši alebo rakúski lekári?

Asi tí v Innsbrucku. Ale keď si myslia naši, že oni, nech sa páči. Tam hore to vedia najlepšie, ako to bolo. Keď (slovenský) profesor zavolá vašej manželke, aby sa so mnou prišli rozlúčiť, a keďže vedia, že sme veriaci, aby zobrali aj farára a dostal som posledné pomazanie, je jasné, že aj oni to vzdávali. Prečo by som mal dostať posledné pomazanie, keby som mal ešte nádej? Ale, chvalabohu, skončilo sa to tak, že prišli títo lekári.

Video: Schuster: Slovenskí lekári to vzdávali, zachránili ma rakúski

Ako vznikol nápad previezť vás do Innsbrucku? Bola za tým vaša rodina, alebo Havlovci?

Prezident Havel sem poslal lekárov. Boli tu, všetko videli. Zrejme dali avízo do Prahy a vtedy volali manželke, že by bolo dobré, aby ma zobrali do Innsbrucku, kde je profesor Bodner. Rok predtým operoval aj prezidenta Havla. Kým naši lekári mi dávali jedno percento, že prežijem, v Innsbrucku mi po prevoze dávali o sto percent viac, čiže dve percentá. A nakoniec som tu.

Akú rolu v tom mala Dagmar Havlová?

Bola organizátorkou. Mali veľmi dobrý vzťah s mojou manželkou Irenkou. Brala to ako kamarátsku službu. Bol tam aj návrh americkej ministerky zahraničných vecí Albrightovej. Volala manželke, ponúkali špeciálne lietadlo – lietajúcu nemocnicu, ale vtedy bol dohodnutý Innsbruck. Ale Amerike tiež veľmi záležalo, aby som prežil.

Prevoz prezidenta z nemocnice na letisko, odkiaľ ho previezli do Innsbrucku. Foto - TASR
Prevoz prezidenta z nemocnice na letisko, odkiaľ ho previezli do Innsbrucku. Foto – TASR

Kde urobili slovenskí lekári chyby?

Čítal som správu, z ktorej vyplývalo, že podstatné zlepšenie môjho stavu nastalo príchodom profesora Hasibedera na Slovensko a nastavením dýchacieho prístroja, a tak ďalej. Tie chyby nebudem spomínať, lebo to vždy dráždi našich lekárov. Som vďačný aj našim lekárom, hlavne profesorovi Vajóovi. Nikdy nepoviem, že sa nesnažili. To by som im krivdil. Urobili, čo mohli. Aj keď urobili chyby, ktoré sa potom naprávali, dôležité je, že som prežil.

Čím to bolo, že v Rakúsku vás dali do poriadku a tu sa im to nedarilo? Celkovou úrovňou zdravotníctva? Vybavením nemocníc?

Keby ste si pozreli prostredie, v ktorom som tu bol. Išiel som sa liečiť do nemocnice ministerstva vnútra z chrípky. Mal som horúčku 41 stupňov. Manželka nevedela, čo so mnou. Zavolal som profesorovi Fischerovi, s ktorým som hrával tenis. Povedal mi, že musím ísť do nemocnice. Najprv ma liečili na chrípku, nevedeli, že mám prasknuté črevá.

To bola možno prvá chyba.

Už o chybách nechcem hovoriť. Ale prepichli mi pľúca, kde nebola voda, a tak ďalej. Aj to je napísané v tej nezávislej správe, ktorú robila nemocnica v Martine. Správu chceli napísať najprv z tej nemocnice, kde ma operovali. To by však nebolo objektívne.

Dočasne vás zbavili právomocí prezidenta. Bolo to podľa vás v poriadku?

Dozvedel som sa potom, že minister zdravotníctva dostal za úlohu od premiéra (Mikuláš Dzurinda), aby vybavil u lekárov, že nebudem schopný výkonu funkcie. Prišiel s tým do Innsbrucku za profesormi, aby mu to podpísali. Odmietli to s tým, že nevedia, či budem žiť, ale že sa ma pokúsia zachrániť. Na druhý deň od nich žiadal, že keď nie trvalo, tak dočasne nebudem schopný výkonu funkcie. Nepodpísalo sa to. Keď som sa prebral a začal vnímať okolie, hneď som začal úradovať. Bol som telesne slabý, ale chvalabohu mozog bol v poriadku, hoci tiež mali obavy, ako sa to skončí po tom umelom spánku. Každý však vie, že už v Innsbrucku som mal kanceláriu.

Beriete to ako krivdu?

Nie. Beriem to z nadhľadu a s vďakou aj smerom tam hore, že som bol zachránený a som tu. Vtedy sa zle posudzovalo to, že som prípad dal na súd. Vzniklo to tak, že som za tie chyby, ktoré sa urobili, žiadal ospravedlnenie. Nechceli, tak sa to dalo na súd a hovorilo sa, že chcem peniaze. Tie by som však nikdy nezobral, a keby som ich aj vysúdil, dal by som ich inej nemocnici. Tam išlo o princíp. Keď nastúpil nový minister vnútra a zdravotníctva, ospravedlnili sa a ja som to stiahol zo súdu.

Zmenila vás tá choroba?

Nie. Mnohí hovorili, že po tej chorobe budem iný. Áno, bol som pár týždňov, kým som nabral sily. Povahové rysy sa však nemenia a čím bude väčší odstup času, budeme aj triezvejšie hodnotiť moje obdobie.

Posunulo sa za tých 15 rokov slovenské zdravotníctvo dopredu?

Mám dcéru lekárku a manželku zdravotnú sestru, ťažko sa mi to hodnotí. So zdravotníctvom som žil. Mohlo by byť na lepšej úrovni. Keď si poisťovne berú toľko peňazí, oni za naše peniaze vlastne podnikajú, čo si zarobia, je ich, a čo prerobia, je naše. Nie je šťastné, keď poisťovňa určuje, koho a ako má liečiť, koho operovať a kedy. Preto je tam tých peňazí málo. Keby zisky poisťovní, odkedy vznikli, išli do zdravotníctva, bolo by to rozhodne cítiť.

Nechali by ste sa ešte operovať na Slovensku?

Podľa toho, čo by to bolo. Po tých operáciách mi to hrozilo. Toľkými operáciami mi zničili brušné svalstvo. Nesmiem pribrať, lebo inak to praskne. Troška som pribral, tak ma tajne zašívali v Košiciach vo vojenskej nemocnici.

Bratislava, 8.6. 2015. Bývalý prezident SR Rudolf Schuster. Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Nestratili ste teda úplne dôveru v slovenské zdravotníctvo?

Nie. Mám kamarátov lekárov, keď niečo potrebujem.

Takže už len u kamarátov?

Moja dcéra je prvá lekárka doma. Je internistka, detská lekárka.

Stretávate sa s rakúskymi lekármi?

Minulý mesiac mi ponúkli výstavu mojich fotografií v Innsbrucku. Otváral ju prezident Fischer, s ktorým mám veľmi dobrý osobný vzťah. Boli tam aj obaja profesori. Žartovali o tom, ako mi v roku 2000 podpísali nový rodný list.

Teraz najčítanejšie