Denník N

Československo sa Hitlerovi nemohlo ubrániť. Napriek tomu niektorí dodnes snívajú, že sa to mohlo podariť

Foto – TASR
Foto – TASR

Česi a v menšej miere aj Slováci dodnes diskutujú, či sa na jeseň v roku 1938 nemali vzoprieť a po Mníchovskej dohode bojovať.

V tejto debate sa v skutočnosti objavujú tri otázky: prvou je, či sa Československo malo hitlerovskému Nemecku postaviť.

Druhou, či malo šancu sa mu vojensky ubrániť, ak by to urobilo.

A napokon, či sa malo brániť aj za cenu, že by to bol dopredu prehratý boj, ktorý by si vyžiadal veľké obete.

Mali by sme šancu?

Paradoxne, najľahšia je odpoveď na druhú otázku, pretože sa pri nej môžeme najviac opierať o fakty. Drvivá väčšina odborníkov sa zhodne, že by Československo nemeckému útoku s veľkou pravdepodobnosťou podľahlo, a dokonca aj na tom, že by jeho vojenská porážka prišla pomerne rýchlo.

Dôležité je však pripomenúť, že hovoríme o možnosti obrany na jeseň roku 1938. V marci 1939, keď medzivojnové Československo zaniklo, zvyšok Česka okupovali nacisti a zvyšok Slovenska vyhlásil samostatnosť, bola otázka, či sa brániť, bezpredmetná. Vo svojich pomníchovských hraniciach už bolo i morálne zlomené Československo v podstate bezbranné.

Aj na jeseň roku 1938 však takmer všetko hralo v neprospech prvej Československej republiky. Jej spojenci bojovať nechceli a hlavne nechceli bojovať za nejaký vzdialený štát v strede Európy. Nikto iný mu zase nebol schopný poskytnúť účinnú pomoc.

Týka sa to nielen Veľkej Británie a hlavného spojenca, v Československu obzvlášť uctievaného Francúzska, ale aj ďalších štátov takzvanej Malej dohody. Jediný, kto prejavil nejakú ochotu bojovať, bolo Rumunsko, s ktorým malo vtedy Československo vďaka Podkarpatskej Rusi spoločné hranice. Slabá a zaostalá rumunská armáda by však mohla významnejšie pomôcť iba tým, že by držala v šachu Maďarsko.

Juhosláviu plne zamestnávali jej vlastné vnútorné problémy. Najmä komunisti po vojne neustále pripomínali údajnú ochotu Sovietskeho zväzu nám pomôcť. V realite však išlo skôr o snahu stalinského režimu, podľa potreby bez problémov spolupracujúceho aj s nacistickým Nemeckom, rozšíriť svoju moc smerom na západ. Prípadná vojenská pomoc Sovietskeho zväzu, ktorý vtedy s Československom nehraničil, bola veľmi hypotetická. A navyše nás tiež mohla vyjsť dosť draho.

Československá armáda mala dobrý výcvik a v mnohých oblastiach aj dostatok modernej výzbroje. Nemecká armáda mala početnú prevahu, tá však nebola zdrvujúca. Proti asi 1,2 milióna československých vojakov mobilizovaných na jeseň roku 1938 mohlo Nemecko, ktoré iba nedávno obnovilo brannú povinnosť, nasadiť asi 1,6 milióna mužov. Československo malo početné a kvalitné delostrelectvo a jeho tanky vtedy patrili k svetovej špičke. Tankov však malo oveľa menej ako Nemecko.

Pri porovnaní armád Nemecka a Československa bolo na tom najhoršie letectvo. Nemci mali modernejšie lietadlá a mali ich oveľa viac. Letectvo by pritom v prípadnom konflikte mohlo zohrať rozhodujúcu úlohu. Československo by pravdepodobne nedokázalo zabrániť ani bombardovaniu svojich miest.

Ľahký terč

Hlavnou výhodou Nemcov však bolo to, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

2. svetová vojna

História

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie