Vydávala sa ako dvadsaťročná a o 30 rokov opäť. Na manželstvo som nevedela zanevrieť, hovorí
Blanka chcela byť od malička nevestou, chodila obzerať všetky svadby v dedine a keď jej potom nevyšla jej vlastná svadba, bolo to ako znamenie, že ani manželstvo nebude dobré.
Blanka vždy chcela byť nevestou. Vyrastala na dedine a tam bolo zvykom zhromaždiť sa v deň svadby pri dome nevesty alebo ženícha a obzerať si svadobný sprievod.
„Chodila som tam aj s bratom, lebo mama ma nechcela samu pustiť. Toho samozrejme nevesta nezaujímala, čakal na zákusky, čo nevestina rodina ponúkala susedom. Ja som bola fixovaná na nevestine šaty, kvety, vlasy. Mama sa mi smiala, že som v jednom šíku s najväčšími klebetnicami v dedine. Tie chodili ku každej svadbe,“ rozpráva dnes 65-ročná žena.
Vydávala sa ako dvadsaťročná. „Keď sa o tom dopočula moja 16-ročná vnučka, pozerala sa na mňa ako na mimozemšťana. Lenže vtedy sa ľudia brali mladí a keby aj nie, ja som sa tak strašne chcela vydať, že som ešte závidela aj spolužiačke na zdravotníckej škole, čo sa musela vydávať v poslednom ročníku a maturity robila už v nejakom siedmom mesiaci. Vôbec som nechápala, keď mi moja vždy veľmi pragmatická mama povedala, že jej nemám čo závidieť a že manželstvo nie je len o peknej svadbe. Nepočúvala som ju, zdala sa mi trápna a zatrpknutá,“ spomína si Blanka.
Napriek maminým poznámkam pokračovala podľa svojho plánu. „Ešte na strednej som chodila s chlapcom z našej dediny. Bol odo mňa o sedem rokov starší, už mal po vojne. Bola som pekné dievča, bola som z dobrej rodiny a to sa na dedine vždy počíta, nápadníkov som mala viac. Tohto som si ale vybrala, lebo som si myslela, že už sa bude chcieť usadiť. Nehovorím, že sa mi nepáčil, ale ani by som nepovedala, že som bola do neho bláznivo zamilovaná,“ opisuje.
Jej priateľ sa však k zásnubám ani k svadbe nemal, hoci ona jasne dávala najavo, že po maturite by nedbala zmeniť svoj rodinný stav.
„Bola som nahnevané, ešte hlúpe, nedospelé dievča. Zareagovala som ako decko, ktoré hneď nedostalo, čo chcelo. Rozišla som sa s ním. Potom som si rýchlo našla ďalšiu známosť a ako dvadsaťročná som sa vydávala. Tehotná.“
Biele opojenie
Blankina svadba bola jedna veľká katastrofa. Aspoň jej sa to tak zdalo.
„Mali sme rodinu v západnom Nemecku a teta mi sľúbila poslať krajku na šaty. Balík dorazil tri mesiace po svadbe, bol celý dotrhaný a namiesto krajky v ňom boli napchaté guče z novín. Prosto ho niekto na colnici alebo na pošte vykradol. To celé akoby predznamenalo, aké bude moje prvé manželstvo. Tiež bolo o ničom, len taká atrapa,“ rozpráva Blanka, ktorá sa napokon musela vydávať v šatách po staršej sestre. Neboli ani pekné, ani moderné, ani jej dobre nesedeli.
„Celú svadbu som odtrpela, mala som tehotenské nevoľnosti, bolo to úplne inak, ako som si vysnívala.“
Dva roky po svadbe bola už Blanka
