Bára Basiková: V Babišových médiách a na ním platených akciách vystupovať nebudem, hodlám nasledovať Tomáša Klusa

Chodievate na Slovensko často?

Jasné, spolupráca medzi českými a slovenskými umeleckými agentúrami funguje veľmi dobre, a ani obecenstvo príliš nevníma, že sme sa rozdelili na dva štáty. V tejto chvíli sme na turné s Michalom Pavlíčkom a Stromboli v pôvodnej zostave, niekoľko októbrových koncertov bude aj na Slovensku.

Chodievam k vám aj súkromne, keďže milujem Tatry, slovenský vidiek a tiež Ružomberok, v ktorom žije môj skvelý kamarát a fotograf Peťo Zvonár.

Ako po viac ako štvrťstoročí vnímate rozdelenie Československa?

Od začiatku si myslím, že je to veľká škoda, svoj názor som nezmenila. Patríme k sebe, sme si blízki mentalitou, identitou, charakterom, históriou, kultúrou, jazykom. Rozdelenie nám uškodilo aj ekonomicky. Všeobecne platí, že keď sa väčší štát rozpadne na dva, tak sa oba oslabia. Sila spočíva práve v spojení.

Našťastie, väčšina ľudí rozdelenie príliš nevníma, keďže nestojíme na hraniciach. Na Slovensku sa, na rozdiel od mojich detí, necítim ako v zahraničí.

Práve na deti som sa chcel spýtať. Česká speváčka Petra Janů mi vravela, že české deti už nerozumejú slovenčine. Váš syn má desať rokov. Aj on vníma slovenčinu ako poľštinu?

Áno, vidím to na ňom, mnohé veci mu musím prekladať, hoci čiastočne rozumie. Sleduje totiž aj slovenských youtuberov. Som rada, že vôbec má kontakt s tým jazykom. U vás bežne chytáte české televízne stanice, môžete si kúpiť české noviny aj časopisy, u nás je to so slovenskými médiami horšie.

Pri informáciách o vás som narazil na jeden rozpor – v českom rozhlase ste spomínali, že v centre Prahy blízko Karlovho mosta ste mali úžasné detstvo. Iné české médiá zase píšu, že o detstve rozprávate nerada, lebo bolo nešťastné.

Nevylučuje sa to. Lokalita, v ktorej sme bývali, poskytovala naozaj zaujímavé detstvo. Pred 50 rokmi bolo centrum Prahy vyľudnené, prázdne, neboli tam žiadni turisti, jazdilo oveľa menej áut. Šlo o pokojné, hoci zanedbané miesto, keďže za socializmu sa historické domy nerekonštruovali.

Vďaka tomu sme sa ako deti v starých pražských domoch a parkoch hrávali. Malo to svoje kúzlo. Dnes by som syna samého von do tých istých ulíc v žiadnom prípade nepustila. To je však len jedna stránka veci.

Tá druhá spočíva v tom, že som vyrastala s o dva roky mladším bratom, pričom sme mali rodičov, ktorí sa už od môjho raného detstva veľmi hádali. V ničom sa nevedeli dohodnúť, nebol to práve harmonický vzťah. Po celý čas, čo sme žili pokope, sa rozvádzali. Nebolo to príjemné, lebo doma boli stále konflikty a krik.

Nakoniec sa rozviedli?

Áno, keď som mala 12 rokov. Otec odišiel práve v mojom citlivom veku, mama zase na nás nemala dosť času. Nemala v sebe takú tú typickú materskú väzbu, čo bolo možno spôsobené tým, že nás mala príliš skoro a potrebovala ešte žiť svoj vlastný život.

S bratom sme tak boli zvyknutí byť stále sami, museli sme sa o seba postarať. A hoci som rozumovo vedela, že rozvod rodičov bol po tom všetkom správnym riešením, pocit skutočnej rodiny mi veľmi chýbal. Vnímala som to ako traumu a dosť to ovplyvnilo moje psychické rozpoloženie.

Viete s odstupom času pomenovať, ako vás to poznamenalo?

Už ako dieťa som bývala často smutná, mala som pesimistickú povahu, čo ma dosť odlišovalo od ostatných detí.

Tak už trochu rozumiem, prečo som z vašich pesničiek mal pocit, že vypúšťate do sveta svoju bolesť. Vaše oči aj celkový výraz tváre na mňa pôsobili melancholicky, sentimentálne.

To platí. Čudovala by som sa, keby sa to všetko, čo som prežívala, v mojom speve nijako neodrazilo.

Keďže vás nevzali na konzervatórium, lebo vraj nemáte talent, maturovali ste na ekonomickej strednej škole. Čo vás formovalo, že ste nesmerovali k mainstreamovej hudbe, socialistickému popu, ku kantilénam, k strednému prúdu? Ako 19-ročná ste nastúpili do skupiny Precedens, ktorá v socializme pôsobila ako z iného sveta. Podobný pocit som mal trebárs z Michaela Kocába a Pražského výběru.

Martin Němec z Precedensu ma oslovil, lebo hľadali vokalistku. Vtedy som už bola obklopená množstvom hudby vďaka tomu, že som spievala v rôznych krúžkoch, zboroch, kostoloch. Nevedela som presne, akú hudbu chcem robiť, lebo inšpirácie okolo bolo veľa.

Vedela som však, akú hudbu robiť nechcem. A to bol práve ten lacný oficiálny pop, ktorý spomínate. Valil sa na nás z rádia aj televízie a mne to prišlo strašne povrchné a nudné. Túžila som po niečom hlbšom, avantgardnejšom. A práve to mi ponúkol Martin Němec.

Novoromantická hudba.

Novoromantická a synthpopová. Písal sa rok 1982 a vo svete sa z punku pomaly vyvíjala sentimentálnejšia a melancholickejšia rocková hudba. Strašne sa mi to páčilo, mala som pocit súznenia.

Z vašej hudby vždy bolo cítiť, že vás výrazne ovplyvnili Robert Smith a The Cure, Depeche Mode a David Bowie.

Mimoriadne ma ovplyvnili v celej kariére. Hoci som sa venovala rôznym žánrom hudby a robila výlety do rôznych sfér, toto ma stále baví najviac.

V Precedense ste sa stali líderkou vďaka tomu, že vtedajší spevák bol bohém, provokoval režim, popíjal, občas neprišiel na skúšku. Raz prišiel opäť neskoro a pripitý, tak ho kapelník vyhodil. Už na druhý deň vás čakal koncert, na ktorom sa zrodila budúca legenda.

Presne tak to bolo. Dovtedy som bola vokalistka, ktorá na koncertoch spievala len dve sólové pesničky, a všetko ostatné bolo na frontmanovi. Večer pred osudným koncertom sa tak rozhodlo o mojej ďalšej kariére.

Po vyhodení speváka sme boli postavení pred obrovský problém – buď koncert zrušíme, alebo ho celý odspievam ja. Vďaka tomu, že sme odohrali množstvo akcií, som repertoár poznala naspamäť. Skúsila som to, dokonca aj tóniny mi vyhovovali, tak sme ten koncert odohrali. Ľudia boli nadšení a zrazu aj v kapele pochopili, že majú na čele niekoho, kto je spoľahlivejší a má potenciál posunúť ju inam.

V časopise Mladý svět vtedy vyšla vaša fotografia, ako sedíte na parapete okna a hľadíte kamsi do diaľky.

Odfotili ma v byte v úplnom centre Prahy, kde sme bývali. A keďže šlo o známu budovu, každý vedel, kde sa nachádza. Vďaka tomu k nám začali chodiť fanúšikovia, pýtať si podpisy, porozprávať sa, prípadne mi niečo priniesť.

A práve k tomu mierim. Čo s vami urobil ten nával popularity? Boli ste mladučká, mali za sebou smutné detstvo a zrazu vás vnímali ako hviezdu. Nezamávalo to s vaším egom?

Musím povedať, že nie, a fakt nejde o falošnú skromnosť. Rolu v tom zohral najmä môj celoživotný nedostatok sebavedomia. Vďaka tomu som ostala sama sebou, hoci sme veľa vystupovali, vypredávali obrovské sály a moja popularita prudko rástla. Potvrdí vám to aj moja rodina či kamaráti.

Vždy som sa s ľuďmi bavila normálne, nikdy som sa nehrala na niečo viac, necítila som potrebu niečo predstierať. Nohami na zemi som pevne stála aj vďaka uvedomeniu, že sa mi podarilo niečo úžasné a že to nie je samozrejmosť. Bola som za to neskonale vďačná.

V puberte som strašne túžila byť speváčkou a ani trochu som neverila, že by sa to mohlo podariť. Preplakala som preto mnoho nocí, celý môj sen o dráhe speváčky sa mi zdal nezmyselný. Cítila som skepsu, takže úspech mi hlavu nezamotal. Veľmi dobre som si uvedomovala, aké to bolo predtým. Uvedomujem si to dodnes.

V čom?

Stojím trebárs na pódiu, pod ktorým sú tisícky ľudí, a hovorím si, ako veľmi si vážim, že sú ochotní zaplatiť a prísť sa na mňa pozrieť. Spev je dnes už pre mňa normálna profesia, rutina, zvyk, napriek tomu som vďačná, že mi niekto ešte aj po tých desaťročiach tlieska. Nezískala som to zadarmo, ale aj tak.

Rovnako fungujem v súkromnom živote – po Prahe bežne jazdím mestskou hromadnou dopravou alebo idem pešo. Nežijem v ústraní, chodím na nákupy a fungujem ako všetci ostatní.

Populárnym kapelám v minulom režime sa mohlo pritrafiť, že museli ísť vystupovať na festivaly politickej piesne, či už v Martine, alebo v Sokolove. Niekto sa tomu vyhýbal, ako mohol, iní tam chodili radi, ďalší to vzali pragmaticky, lebo by nasledoval ich zákaz. Pritrafilo sa to aj Precedensu či Stromboli?

Pozývali nás a dodnes