Denník N

Rozpráva sa s ľuďmi, keď im operujú mozog: Väčšinu pacientov držím za ruku

Ľubica Petríčková (1977) je klinická logopedička. Počas operácií mozgu pri vedomí pacienta pomáha neurochirurgovi vyhnúť sa poškodeniu rečových centier. Pacient tak má väčšiu šancu aj po operácii hovoriť rovnako alebo lepšie ako pred operáciou. Okrem toho pracuje aj s ľuďmi po náhlej cievnej príhode alebo pri ochorení mozgu ako parkinsonizmus či skleróza multiplex, ktorým nastali zmeny v jazyku a reči. Vyštudovala logopédiu na Univerzite Komenského, je vydatá. Foto N - Tomáš Benedikovič
Ľubica Petríčková (1977) je klinická logopedička. Počas operácií mozgu pri vedomí pacienta pomáha neurochirurgovi vyhnúť sa poškodeniu rečových centier. Pacient tak má väčšiu šancu aj po operácii hovoriť rovnako alebo lepšie ako pred operáciou. Okrem toho pracuje aj s ľuďmi po náhlej cievnej príhode alebo pri ochorení mozgu ako parkinsonizmus či skleróza multiplex, ktorým nastali zmeny v jazyku a reči. Vyštudovala logopédiu na Univerzite Komenského, je vydatá. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ľubica Petríčková je klinická logopedička. Počas operácií mozgu pri vedomí pacienta kontroluje jeho reč a snaží sa tak predísť poškodeniam rečových centier.

Keď sa povie logopedička, väčšina si predstaví ženu, ktorá pracuje s deťmi. Aké je robiť v operačnej sále?

Ľudia majú o logopedičkách a logopédoch trochu skreslenú predstavu. Ja s deťmi nepracujem a nikdy som k takej práci neinklinovala. A pracovať ako logopéd pri „awake“ operáciách (operáciách pri vedomí pacienta – pozn. red.) je pre mňa nesmierne inšpirujúce.

Ako to vyzerá v operačnej sále?

Na „awake“ operácii spolupracuje celý operačný tým. Neurochirurg, anestéziológ, neurológ, logopéd, inštrumentárka, zdravotné sestry a sanitár. Pacient leží na operačnom stole v polohe, ktorá by mala byť pre neho čo najviac komfortná, ale zároveň veľmi dobre prístupná pre neurochirurga. Hlavu má upevnenú fixátormi a nesmie ňou hýbať. Preto pacienta pred operáciou prosím, aby ňou pri odpovediach nehýbal, pretože to nebude možné. Väčšinou mu to však treba pripomínať. Za hlavou pacienta stojí neurochirurg, jeho asistent a inštrumentárka s nástrojmi. Tiež prístroje, ktoré sú potrebné na operáciu. Pred priesvitnou rúškou, ktorá chráni operačné pole, je anestéziológ so svojou sestrou aj s prístrojmi a logopéd, pre ktorého je dôležité byť čo najbližšie k pacientovi – aby sa navzájom videli a mohli spolu komunikovať.

Čím si prejde pacient, ktorého čaká operácia mozgu pri vedomí?

Najprv diagnostikujem jeho rečové a jazykové procesy. Podľa výsledkov viem určiť, či je alebo nie je narušená jeho komunikačná schopnosť už pred operáciou. Potom mu neurochirurg, anestéziológ a logopéd vysvetlia priebeh operácie. Veľmi v skratke – anestéziológ ho počas bolestivej fázy, ako je odklápanie kožného laloka, kosti a tvrdej mozgovej pleny, uspí. Po tejto fáze ho anestéziológ prebudí a neurochirurg začína odstraňovať tumor. Ja počas toho sledujem reč a jazyk pacienta. Mozog ako taký nebolí, takže môžete pokojne rozprávať a doktor vám zatiaľ z hlavy vyoperuje to, čo tam byť nemá.

Ako to, že mozog nebolí, keď je z nervových buniek?

Nie sú tam nervové zakončenia. Ale pacient môže cítiť bolesť, ak sa neurochirurg pohybuje v blízkosti veľkých ciev. Keď si predstavíte scénu z Hannibala, v ktorej mužovi pripravil jeho vlastný mozog – tak táto scéna by mohla byť reálna.

Po bolestivej časti anestéziológ pacienta zobudí. Čo mu poviete ako prvé, keď vás uvidí?

Spýtam sa ho, ako sa vyspal, či sa mu niečo snívalo… Niektorí pacienti potrebujú čas na prebratie z anestézy a spočiatku sa cítia ospalí a unavení. Iní sa z nej, naopak, preberú náhle, otvoria oči a sú schopní veľmi rýchlo rozprávať. Každý je iný.

Vidíte, ako prebieha operácia?

Áno, môžem to sledovať na monitore, ale väčšinou sa naň nepozerám, pretože sledujem pacienta – jeho ústa, výraz tváre a, samozrejme, počúvam jeho reč.

"Ak to človeka bolí, musí to povedať. Na to potom reaguje anesteziológ. Nenechávame ho trpieť," hovorí logopédka, s ktorou pacienti počas operácie komunikujú. Foto N - Tomáš Benedikovič
„Ak to človeka bolí, musí to povedať. Na to potom reaguje anestéziológ. Nenechávame ho trpieť,“ hovorí logopedička, s ktorou pacienti počas operácie komunikujú. Foto N – Tomáš Benedikovič

Nie je pre vás prostredie operačnej sály stresujúce? Zábery na monitoroch, štrnganie nástrojov…

Nie, nepredstavujte si, že je tam kopec krvi ako vo filmoch. Oveľa ťažšie je vysvetliť pacientovi, aby sa nesústredil na neurochirurga a jeho komunikáciu s asistentom a inštrumentárkou, ale na vlastné rozprávanie.

Na čo v sále človek reaguje najhoršie?

Odsávačka je asi veľmi nepríjemná, lebo pacienti hovoria, že ju v hlave cítia. Na ňu sa aj najčastejšie sťažujú.

Vidíte na ľuďoch, že ich to niekedy bolí?

Ak to človeka bolí, musí to povedať. Na to potom reaguje anestéziológ. Nenechávame ho trpieť. Pacientovi do krvi neustále prúdi určitá dávka anestetika. Tú môže anestéziológ zvyšovať alebo znižovať. Veľmi dôležitá je presná dávka – aby sa pacientom nechcelo spať, pretože prestávajú rozprávať, ale aby ich to nebolelo, pretože vtedy hovoriť odmietajú. Väčšinu ľudí držím za ruku, pomáha im to prekonať strach.

O čom sa s ľuďmi rozprávate?

S pacientom sme dopredu dohodnutí, o čom sa budeme rozprávať. Súčasťou riadeného rozhovoru je aj výber vhodných úloh vzhľadom na lokalizáciu tumoru a tiež spontánne rozprávanie, ktoré si musím dopredu vypočuť, aby som vedela overiť pravdivosť týchto informácií. Ak by mi totiž pacient začal hovoriť, že má pätnásť detí a býva v Nitre, tak nemám dôvod mu neveriť, lebo bude rozprávať logicky a bez problémov. Ja však musím vedieť, či naozaj býva v Nitre, či má pätnásť detí a či si na raňajky dáva steak.

Ako dlho trvá operácia?

Už sa nám stalo, že „awake“ fáza trvala aj sedem-osem hodín. Najkratšia asi dvadsať minút. Pri takých dlhých operáciách je dobré, ak nájdeme tému, o ktorej vie človek veľmi dlho rozprávať bez toho, aby som ho musela prerušiť. Sledujem napríklad artikuláciu, zrýchlené a spomalené tempo reči, gramatickú stavbu reči…

Spolupracuje s vami pacient vždy?

Ešte sa mi nestalo, že by niekto vyslovene nechcel spolupracovať. Tým, že rozprávajú a plnia inštrukcie, si zvyšujú šancu na úspech. Ak človek nie je schopný ďalej rozprávať alebo vnímať, prípadne povie, že je unavený a už nevládze, „awake“ fáza operácie sa končí. Práca logopéda sa však skončením operácie nekončí. V priebehu siedmich dní po operácii je nutné pacienta rediagnostikovať a znovu zhodnotiť úroveň jeho komunikačnej schopnosti.

Máte nejaké témy, ktoré sú tabu?

Áno, vždy si vymedzíme témy, o ktorých ten človek nechce rozprávať. Niektorí o rodine, iní o deťoch. Stalo sa však už aj to, že sa nám spolu s pacientom rozosmial celý personál. Neurochirurg však z toho šťastný nebol. Vtedy nám pripomína, že sa môžeme len usmievať, a nie smiať.

Logopédka Ľubica Petríčková hovorí, že často vie aj to, aké majú pacienti v kuchyni misky a taniere, ako majú zariadený byt a čo si pestujú v záhrade. Foto N - Tomáš Benedikovič
Logopédka Ľubica Petríčková hovorí, že často vie aj to, aké majú pacienti v kuchyni misky a taniere, čo si pestujú v záhrade a akú veľkú rybu chytili na poslednej rybačke. Foto N – Tomáš Benedikovič

Rozprávate sa o politike?

Nie, nechcem, aby sa pacient rozčúlil. Okrem pozitívnych emócií sa vyhýbame všetkým iným emóciám. Vždy, keď nájdeme tému, ktorú má ten človek rád, rozpráva viac a s väčším elánom. Snažíme sa teda rozprávať najmä o jeho hobby. Mali sme poľovníkov, rybárov, záhradníkov, tých, ktorí majú radi umenie, knihy.

Stalo sa vám, že pacienta počas operácie nejaká otázka zaskočila?

Nie, také otázky nedávam. Majú dosť stresu už len z toho, že ležia na operačnom stole. Pohybujeme sa len v tých témach, ktoré sme si určili pred operáciou. Vtedy sa snažím tých ľudí čo najlepšie spoznať. Veľakrát viem, aké majú misky a taniere v kuchyni, ako majú zariadený byt alebo dom. Musia mi dôverovať.

Je nejaká téma, ktorú nemáte rada vy?

Problém je, keď sa chcú muži rozprávať o autách a motoroch. Koľko majú koní a aký majú výkon. Vtedy ma zachraňuje anestéziológ, ktorý tejto téme rozumie. Samozrejme, sledovanie porúch zostáva na mne.

Ako prebiehala vaša prvá operácia?

Veľmi som sa bála, asi viac ako ten človek, ktorý mal byť operovaný. Cítila som obrovskú zodpovednosť. Prvú polhodinu sa mi dokonca triasol hlas. Teraz už je to lepšie, aj keď pocit tej obrovskej zodpovednosti zostal.

Čo sa stane, ak počas operácie zistíte zmenu v pacientovej komunikácii?

Len čo sa objaví, kričím „porucha“. Pacientovi, samozrejme, dopredu vysvetlím, že ak sa objaví porucha, je to v poriadku, lebo neurochirurg vie, že v danej oblasti už operovať nebude. Neznamená to, že pacient už nebude rozprávať, porucha zvyčajne odznie do niekoľkých sekúnd. Pacient tiež musí hlásiť zmeny, ktoré nie je možné objektívne zhodnotiť. Napríklad, že mu tŕpne ruka, že má ťažký jazyk alebo pocit na vracanie.

Ako tá porucha vyzerá?

Môže to byť napríklad „speech arrest“, teda zásek, keď pacient zrazu prestane rozprávať, prípadne môže vydávať monotónny zvuk, používať agramatizmy alebo rozpráva stále o tom istom a nedá sa odkloniť od témy. Pacient namiesto „voda“ povie „voka“, namiesto „fľaša“ zasa „pohár“ a mnohé iné.

Nereaguje človek v čiastočnej anestézii inak ako bez nej?

Niekedy mi možno povedia aj veci, ktoré celkom nechcú, ale to, čo sa povie v operačnej sále, v nej aj zostane. Nezisťujem čísla bankových kont, ani sa nepýtam na firemné tajomstvá.

Takže poznáte život každého svojho pacienta.

Áno, poznám. Nešírim.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie