Nebudem žiť na Slovensku. Takú chybu neurobím

Nebudem žiť na Slovensku. Takú chybu neurobím,

povedala jedna sedemnástka minulú sobotu. A ostatných osem sa zasmialo. Súhlasne. Cez víkend mal v Košiciach premiéru školský divadelný projekt postavený na princípe kolektívnej tvorby. Mladí ľudia priniesli témy. Sformulovali svoje predstavy o tom, ako by chceli žiť. Zoradili sme ich smerom k pointe. Zavesili na inscenačný príbeh. Naskúšali a v nedeľu zahrali. Jedným z najsilnejších momentov nedeľnej premiéry bol refrén záverečnej piesne. Volala sa „Takú chybu neurobím“ a začínala veršom – nebudem žiť na Slovensku.

Cestou domov som mal čas uvažovať nad tým, čo tieto sedemnásťročné decká viedlo k takému radikálnemu postoju. Svitať mi začalo už pri kupovaní lístka; IC vlak zrušený, expres súkromného prepravcu beznádejne vypredaný. V ponuke ostal len rýchlik štátnych železníc – bez vozňa 1. triedy, bez klimatizácie vo vozňoch 2. triedy, bez jedálenského vozňa, zato so zastávkami v Krompachoch aj v Liptovskom Hrádku. Vonku zúril tropický deň, vnútri rástla nevraživosť a nenávisť. Ako inak, keď vás čaká šesť hodín cestovania v podmienkach, ktoré so štandardom kultúry cestovania v Európe majú spoločnú len mapu a elektrifikačnú sústavu?

Pre názornosť prinášam skrátený zoznam spolucestujúcich. Cica mica so slúchadlami a ryčnými tuc-tuc presluchmi. Len po Poprad bola na toalete päťkrát. Zakaždým sa vrátila vypreparovanejšia agresívne aromatickým deodorantom. Arogantný rybár z Michaloviec. Telefonuje a huláka o tom, či prikrmovať kukuricou, alebo chlebom. Na upozornenie, aby stíšil, nereaguje. Revízor tlakových nádob zo Zavara pri Trnave. Prejavil sa až v Liptovskom Hrádku, zato výrazne: „Dočkaj, skorej já. Dofčilku som sa držal, reku povím ty to až doma, ale čileky si si nadbéhel, ket mi sám voláš,“ spustil, len čo vylovil mobil z hlbín svojej koženej tašky. „Kdesyk za Margecanámi jsem dostal taký malý sopel, strčím ruku do vačku, hledám šnuptychel a tam – nožík. Otevrýtý!! Kuknem z okna a čítam – Letanovce… Sa nesmej, to je znamený!“

Každoročná bilancia

Keď som sa už ocitol v pasci človeka túžiaceho dostať sa domov za pomoci dopravného prostriedku financovaného z verejných zdrojov, uchýlil som sa k svojej obľúbenej sezónnej činnosti. Začal som bilancovať. Pred letom to na mňa príde ani neviem ako. Ostalo mi to z čias, keď som učil na základnej škole. Kľúč používam stále ten istý; čo z toho, čo sa za posledných dvanásť mesiacov u nás udialo, bude aj o desať rokov aktuálne? Živé? Alebo aspoň zaujímavé? A čo nebodaj o sto?

Napríklad v školskom roku 1914/15 sa udialo toto: Albert Einstein publikuje svoju teóriu relativity. Bola podpísaná Clevelandská dohoda medzi Slovenskou ligou a Českým národným združením o spolupráci medzi Čechmi a Slovákmi. Majitelia presťahovali sklárne z Uhrovca do Lednických Rovní. Len preto, lebo majiteľ továrne sa s uhrovskými urbárnikmi nedohol na cene dreva. Táto zdanlivá drobnosť úplne zmenila charakter dvoch dolín Slovenska. Až do tej miery, že dnes je z témy sklo a Uhrovec len otravná položka v dejepise. Z témy sklo a Lednické Rovne svetová záležitosť.

Keď Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo vojnu Srbsku, tiež sa z toho stala svetová udalosť. Napriek tomu, že regrútov a ich plačúce deti, ženy a matky velitelia ubezpečovali, že do Vianoc budú doma. Neboli. Skoro desať miliónov sa ich nevrátilo vôbec. A hoci zabitie následníka trónu nemožno považovať za mávnutie krídel, v ten horúci júlový deň si nikto na svete nedokázal predstaviť, akú príšernú lavínu udalostí a zmien anarchisticky motivovaný atentát spustí.

V Kysaku moja bilancia aktuálnych udalostí vyzerala ešte celkom dobre. Možno preto, že jedno dvojveršie inej piesne z nedeľného predstavenia tvrdilo, že na stanici v Kysaku/lepšie je byť vo vlaku. S neospravedniteľnou rozšafnosťou som si povedal, že sa nenechám vyrušovať banálnosťou a vypráznenosťou sveta veľkej politiky. Čo ma je po všetkých tých hlúpych a spupných gestách predsedu vlády a jeho ministrov? Veď raz som sa už nechal napáliť ich vyhláseniami k dianiu na Ukrajine, k účasti na oslavách konca 2. svetovej vojny v Európe, ku kvótam pre imigrantov na Slovensku, k riešeniu kauzy Váhostav.

Na debate s Rostasom

Čo ťa po nich, povedal som si a mávol rukou. Sústreď sa na to, čo v tomto školskom roku svet primälo aspoň zaregistrovať, že kdesi pod Karpatami leží krajina menom Slovensko. Napríklad lietajúce auto z Nitry. Alebo vyslovene futuristicky koncipovaná ecocapsula. S teóriou relativity sa to porovnávať nedá, ale je to cesta.

A sú tu aj iné momenty, ktoré ma potešili a zaujali. V meste, v ktorom žije moja rodina, sa v komunálnych voľbách dostali do mestského zastupiteľstva dvaja mladí ľudia. Stoja za nimi reálne výsledky práce so sídliskovými deckami. Na trojhodinovej debate so šéfredaktorom časopisu Zem a vek, v ktorej sme sa dostali do vzájomnej polemiky prakticky vo všetkom, na čo sme narazili, sa našli iní traja miestni mládenci, vysokoškoláci, ktorí metodologicky presne a faktograficky účinne podrobili tvrdenia pána T. E. Rostasa krížovej paľbe.

Reagoval opäť len tak, že som bol nútený trvať na tom, že namiesto argumentov používa verbálnu čalamádu. Dotklo sa ho to, nuž som sa ospravedlnil. Za svoju prostorekosť. Vysvetlil som jemu aj prítomným, že apriórne tvrdenia, jednotlivosti vytrhnuté z kontextu a zakomponované účelovo do subjektívne ladených súvislostí nedokážem vnímať ani ako fakty ani ako argumenty. Zdalo sa, že moje ospravedlnenie prial. Vysvetlenie zrejme nie. Lebo hoci po skončení našej debaty mi so širokým úsmevom rovno do očí tvrdil, že oceňuje korektnosť, s akou bola vedená, v reakcii na ňu, zverejnenú na webe svojho periodika, ju celú zopsul.

Nech nie som sám sebe obhajcom, uvádzam pasáž z mailu, ktorý poslal účastník debaty – sám seba označujúci za priaznivca pána Rostasa aj ním vedeného periodika – nám obom: „V prvom rade sa chcem poďakovať za besedu v Bánovciach nad Bebravou, ktorá sa konala 30. 04. 2015. Musím však reagovať na článok „Čitateľská beseda v Bánovciach sa zmenila na diskusný duel“, ktorý je uverejnený na vašej webovej stránke a ktorý ma ako predplatiteľa časopisu Zem a Vek znepokojil. V prípade tohto článku platí to, že sa v ňom síce nenachádza žiadna nepravda, je však písaný spôsobom, aký svojim oponentom často vyčítate. K tomuto názoru som prišiel na základe jednoduchej úvahy. Položil som si totiž otázku: „Ak by som sa besedy osobne nezúčastnil, spravil by som si na ňu iný názor ako po prečítaní vyššie spomínaného článku?“ Odpoveď je žiaľ „áno“. Na jednej strane je p. Lavríkovi vyčítaný výrok o „čalamáde“, za ktorý sa niekoľkokrát ospravedlnil, na druhej strane autor článku nazýva jeho názory „chvíľkami poézie“, „perlami“, či ako „zahviezdil“. (…) Rovnako tendenčný je výber výrokov p. Lavríka, s ktorými sa síce ani ja nestotožňujem, no určite nemusíme názory nášho oponenta ihneď nazývať perlami,“ píše pán, ktorý sa pod svoje postrehy podpísal plným menom.

Vyprázdnený priestor

Späť k debate samotnej. Keď si predstavím sám seba vo veku osemnásť rokov, obávam sa, že persóna typu T. E. Rostasa, starostlivo sebaštylizovaná do úlohy rozjatreného svedomia sveta, by mala pre mňa neodolateľnú príťažlivosť. Jeho dobre predstierané, no plané rozhorčenie nad stavom sveta by s mojou mentálnou aj intelektuálnou zrelosťou odmietajúcou akékoľvek kompromisy súznelo dokonale. Žiť naplno a bez akýchkoľvek obmedzení, bez ochoty rešpektovať aj inú autoritu než imperatív vlastného rozbúreného ega. To by sa mi vtedy veľmi páčilo. A určite by ma neodradila veta typu – „keby som sa ja dostal k moci, ako prvé odstránim politické strany, všetky, bez výnimky,“ ktorú T. E. Rostas vyslovil v jednej nestráženej chvíli, „sú totiž semeniskom všetkého zla.“

Nie, žeby som jeho rozhorčeniu nerozumel. No má to jeden háčik. Ak to nemyslí vážne, čo potom z toho, čo hovorí treba brať vážne? A ak to myslí vážne, ako inak než nedemokraticky a autoritársky chce svoj cieľ dosiahnuť a potom uskutočňovať správu vecí verejných? Úprimne povedané, zo svojho účinkovania v tejto debate nie som nijako nadšený, no ak bude treba, absolvujem ju znova. Lebo čím viac priestoru ponecháme pseudomesianistickým návodom na šťastný život, tým krutejšie bude prebudenie v okamihu, keď ich nasledovatelia spolu s nami precitnú s vedomím, že život bolí a ten nezodpovedne vedený aj zabíja a hlavne nevinných.

Aké dôležité je nevyprázdňovať priestor takýmto nedospelým doktrínam, som si uvedomil po prečítaní novinového titulku, v ktorom sa hovorilo o tom, že cez víkend a po zotmení v Budapešti tisíc ľudí z Hnutia 64 žúp vo svetle fakieľ kričalo, že nenávidí Slovensko. Pichlo ma pri srdci a musel som dlho predýchavať predstavu, že to teda znamená, že nenávidia aj moju mamu a starú mamu, ktoré na Maďarov nedajú dopustiť. A nielen preto, lebo od nich kupujú špičkovú papriku. Ony jednoducho majú rady ľudí.

S otvoreným nožíkom

Púchov a som zase pri tých naničhodných celoplošne ambicióznych politikoch deliacich sa na dve základné skupiny – opoziční a vládni. Z môjho pohľadu sú v mnohom rozdielni, ale v tom podstatnom sú zúfalo rovnorodí – sú to chlapci, ktorí sa chcú všetkým dievkam páčiť. Aby to dosiahli urobia čokoľvek. Ak bude treba, na kostolné rifle si dajú nažehliť puky a ešte to budú ponúkať ako alternatívu a politiku zdola. Lebo máme nielen Rok Ľudovíta Štúra, ale aj predvolebný rok. Potom voľby nejako dopadnú, budú uzatvárať dohody, ktoré vzápätí porušia, lebo veď po nás potopa. Pád takejto vlády bude chvíľkovým vykúpením z traumy, ktorú sme zažili už niekoľkokrát, no horšie je, že na druhý deň sa zobudíme do rána, v ktorom sa už nebudú drať k moci takíto kabinetní kariéristi. Za nimi sa už budú o slovo hlásiť radikáli každého druhu.

Mladý človek, ktorý má v dobe, ktorá ho denne vystavuje šoku z plurality nepreberného množstva možností, problém mentálne dospieť a prevziať zodpovednosť za seba, svoj život a životy svojich blízkych zodpovednosť nastupujúcu len so skutočnou dospelosťou, s dospelosťou každodennosti, pokory voči práci, blízkym a osudu, si určite vyberie tú, ktorá bude pôsobiť novo, radikálne a príťažlivo. Jeden sa vrhne vpravo, druhý vľavo, tretí sa nechá unášať ezoterickými utópiami živenými pránou. Výsledkom budú státisíce ľudí vykrikujúcich, že nenávidia Slovensko, Židov, Cigánov. Odkiaľsi z prítmia sa vynoria totalitní zombíci, ktorým sa vo vrecku samovoľne otvárať nožík pri každom náznaku inakosti.

Každý národ je zodpovedný sám za seba

A tu sa dostávame k pointe toho, čo pôvodne chcelo byť vecnou bilanciou úspechov a neúspechov školského roku 2014/2015; mojím základným zistením je skúsenosť, ktorá neúprosne poukazuje na to, že politika bez konštruktívneho obsahu, politika nezodpovedného šafárenia s verejným majetkom, politika rovnostárskeho populizmu podväzujúca chuť žiť a pracovať v tejto krajine, je cestou do pekla. Že správa verejných záležitostí sa bez skutočnej občianskej angažovanosti stáva exhibíciou cynického bohatnutia vagabundov, ktorí slušnosť považujú za slabosť.

Z bilancie sa človek obyčajne nedozvie nič nové. Lenže každý z nás má v tejto bilancii svoje čísla. Ide len o to, či na strane má dať, alebo dal. V Roku Ľudovíta Štúra nás k tomu vyzývajú aj naša vláda a parlament. Veď sa uskutočňuje pod heslom „Každý národ je zodpovedný sám za seba!“, ako hovorieval velikán. A keď to platilo pre občiansky sa rodiacich Protoslovákov vylupujúcich sa z uhorského politického národa v devätnástom storočí, prečo by to nemalo platiť dnes? Občianske aktivity majú v sebe obrovský potenciál spájať, tvoriť jednotu z mnohorakosti. Tak načo ich  zneužívať na zasievanie rozkolu a vzájomnej intolerancie, keď aj tak na nás striehnu prakticky na každom kroku? No nech sú také, či onaké, bez nich sa každá moc zaľúbi do vlastného obrazu natoľko, že za vrásky nesie vinu zrkadlo.

Trenčín a mne je jasné, že ak rezignujeme na takéto súkromné bilancovanie, ani sa nenazdáme a mávnutím krídel našej doby sa stane ten samovoľne otvárajúci sa nožík vo vrecku revízora tlakových nádob. A potom s piesňovým textom z úvodu článku už bude neskoro polemizovať.