Život s extrémne poriadkumilovným partnerom: Udrel ju, lebo sa papučami dotkla matraca
Sú ľudia, čo si jednoducho viac potrpia na poriadok, ozajstný problém je to až vtedy, keď človek upratuje, aby zahnal neutíchajúce a opakujúce sa myšlienky alebo keď pre svoje rituály zanedbáva najbližších.
Adriana vyrastala v rodine, kde sa každú sobotu ráno začalo upratovať, prať, žehliť. Budíček bol o siedmej, ale ona aj so svojimi súrodencami niekedy ešte aj o štvrtej popoludní stále drhli podlahy, vešali bielizeň, upratovali skrine, umývali okná alebo menili papiere, ktoré mala ich mama v zásuvkách v kuchyni, aby sa nezašpinili.
„Okolo siedmej sme boli radi, keď sme si dali sprchu, niečo zjedli, sadli si na gauč a zapli televízor. Žiadne výlety, kino, kamaráti alebo len také obyčajné tínedžerské zabíjanie času,“ hovorí Adriana.
Jej mama bola nadmieru poriadkumilovná a ako vraví Adriana, „upratovanie od gruntu, ktoré sa v iných rodinách robilo možno raz za mesiac, za dva, možno aj viac, sa u nás robilo každú sobotu. Stavila by som sa aj o vysokú sumu, že sme mali bezkonkurenčne najvyšší účet za vodu v celom osemposchodovom činžiaku. Toľko mama prala záclony, posteľnú bielizeň, uteráky, deky, toľko sa u nás zmývala podlaha, oplachovala vaňa, obkladačky v kúpeľni a dokonca ešte aj tyčky na zábradlí na balkóne. Nehovoriac o výdavkoch za čistiace prostriedky, ktorých sme mali plné skrine“.
Pravidlá a krik
U Adriany doma bolo absolútne tabu zobrať si napríklad pukance, zemiakové lupienky alebo oriešky do obývačky alebo do detskej izby, lebo z toho boli omrvinky. Školské aktovky nikdy nemohli byť položené na zemi, len na drevenej lavici vyhradenej na ten účel. Argument bol, že by sa na podlahe zašpinili – na podlahe, z ktorej sa doslova dalo jesť.
Tých pravidiel bolo mnoho a Adriana si ich už po dvadsiatich rokoch presne nepamätá. „Ale atmosféru, aká bola u nás doma, viem opísať dodnes: strach, hádky, mamin krik za každú somarinu. Keď sme boli s bratom a so sestrou už väčší, búrili sme sa proti tomu, zamykali si izby, aby nám nemohla kontrolovať skrine, prespávali sme v piatkové večery u kamarátov, aby nás v sobotu ráno nemohla budiť. Vtedy som sa zaprisahala, že keď budem mať deti, toto im nikdy nebudem robiť,“ hovorí Adriana.
Nakoniec to však nebolo celkom tak. „Postupom času som sa
