Denník N

Život s extrémne poriadkumilovným partnerom: Udrel ju, lebo sa papučami dotkla matraca

Ilustračné foto - Flickr.com
Ilustračné foto – Flickr.com

Sú ľudia, čo si jednoducho viac potrpia na poriadok, ozajstný problém je to až vtedy, keď človek upratuje, aby zahnal neutíchajúce a opakujúce sa myšlienky alebo keď pre svoje rituály zanedbáva najbližších.

Adriana vyrastala v rodine, kde sa každú sobotu ráno začalo upratovať, prať, žehliť. Budíček bol o siedmej, ale ona aj so svojimi súrodencami niekedy ešte aj o štvrtej popoludní stále drhli podlahy, vešali bielizeň, upratovali skrine, umývali okná alebo menili papiere, ktoré mala ich mama v zásuvkách v kuchyni, aby sa nezašpinili.

„Okolo siedmej sme boli radi, keď sme si dali sprchu, niečo zjedli, sadli si na gauč a zapli televízor. Žiadne výlety, kino, kamaráti alebo len také obyčajné tínedžerské zabíjanie času,“ hovorí Adriana.

Jej mama bola nadmieru poriadkumilovná a ako vraví Adriana, „upratovanie od gruntu, ktoré sa v iných rodinách robilo možno raz za mesiac, za dva, možno aj viac, sa u nás robilo každú sobotu. Stavila by som sa aj o vysokú sumu, že sme mali bezkonkurenčne najvyšší účet za vodu v celom osemposchodovom činžiaku. Toľko mama prala záclony, posteľnú bielizeň, uteráky, deky, toľko sa u nás zmývala podlaha, oplachovala vaňa, obkladačky v kúpeľni a dokonca ešte aj tyčky na zábradlí na balkóne. Nehovoriac o výdavkoch za čistiace prostriedky, ktorých sme mali plné skrine“.

Pravidlá a krik

U Adriany doma bolo absolútne tabu zobrať si napríklad pukance, zemiakové lupienky alebo oriešky do obývačky alebo do detskej izby, lebo z toho boli omrvinky. Školské aktovky nikdy nemohli byť položené na zemi, len na drevenej lavici vyhradenej na ten účel. Argument bol, že by sa na podlahe zašpinili – na podlahe, z ktorej sa doslova dalo jesť.

Tých pravidiel bolo mnoho a Adriana si ich už po dvadsiatich rokoch presne nepamätá. „Ale atmosféru, aká bola u nás doma, viem opísať dodnes: strach, hádky, mamin krik za každú somarinu. Keď sme boli s bratom a so sestrou už väčší, búrili sme sa proti tomu, zamykali si izby, aby nám nemohla kontrolovať skrine, prespávali sme v piatkové večery u kamarátov, aby nás v sobotu ráno nemohla budiť. Vtedy som sa zaprisahala, že keď budem mať deti, toto im nikdy nebudem robiť,“ hovorí Adriana.

Nakoniec to však nebolo celkom tak. „Postupom času som sa

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie