Autor je právnik a zakladajúci člen politickej strany Za ľudí 

Ak si odmyslíme rozruch okolo Dankovho stožiara, 1. september pre väčšinu ľudí nenesie väčšiu emóciu ako to, že sa končia prázdniny a je začiatok školského roka. Kráčajúc po uliciach a sledujúc sociálne siete sa v nedeľu oslavuje všeličo iné – len nie ústava. Nemusíme byť ani príliš prísni, ani naivní, ak povieme, že naša ústava (ako aj zákony ako také) a tento sviatok si nevyslúžili široký spoločenský záujem, étos alebo úctu.

O príčinách sa píše pravidelne – o tých historických, aj tých sociologických. Od referenda o rozdelení republiky, ktoré sa nekonalo, cez rýchly proces prijatia, až po pretlak právnych predpisov, korupciu v štáte až po ochranu „našich“ ľudí alebo dlhé čakanie na (ne)spravodlivý rozsudok. Nikdy však nie je neskoro a ak sa chceme pokúsiť vrátiť úctu k ústave, zákonom a štátu ako takému, tak nás v najbližšom období čakajú (okrem volieb) tri výzvy.

Prvou je ujasniť si, čo vlastne ústava a zákon sú. Áno, je to najmä kultúrno-sociologická vec alebo pokojne povedzme teoretický koncept. Viem si predstaviť, že pri týchto slovách budú mnohí krútiť očami, no ako inak sa dá budovať úcta k základnému dokumentu štátu, ak vlastne nevieme, čo to je a čo v ňom je? Poučka zo strednej školy, že ústava je základným zákonom štátu, nestačí. Špeciálne, ak tá naša ústava bola prijatá v takom krátkom čase bez sľúbeného referenda a širšej čo i len odbornej, ak už nie spoločenskej diskusie. Budovanie kultúry je dlhodobá vec. Začína sa pri bazálnej slušnosti – dodržiavaní zákona všetkými. Ochranou ľudských práv, špeciálne menšín a slabších. Nezávislým súdnictvom a riadne fungujúcimi štátnymi orgánmi. V dobe Kočnera to zasa nie je malá vec.

Slovné spojenie demokratický a právny štát je viac ako veta v ústavnom texte, pretože zakoreňuje celé naše spoločenské a politické fungovanie. My si volíme tých, čo nás budú zastupovať, a ich vôľa, teda naša vôľa, bude uskutočňovaná prostredníctvom zákonov (práva), ktoré budú schválené vopred predpísaným postupom. Pričom práve táto delegácia moci je tým, čo zákonom zaručuje legitimitu (demokratický) a neskôr aj ich platnosť (právny). V komplikovaných vetách je vyjadrené jednoduché heslo – politika ako služba ľuďom, ktorá vychádza od ľudí. Platí to pre všetky strany. Občanov, ktorí volia, politikov, úradníkov, ktorí súdia. To je kultúrna (právna) rovnováha, pretože skutočný demokratický a právny štát nevytláča hodnoty a názory spoločnosti do úzadia, naopak, uvedomuje si limity a uvádza ich do politického a právneho života.

Čoho iného výsledkom by mala byť napríklad povinnosť byť zdravotne poistený alebo povinnosť chrániť životné prostredie atď.? Rozkazu alebo by to malo byť výsledkom autentického a stáleho dialógu medzi ľuďmi a ich zástupcami? Ak to tak nie je a hlavne, ak sa o to politika nesnaží, zákony sú len vynucovaná regulácia, ktorá nemá v očiach ľudí hlbší rešpekt ako strach pred trestom. To je však málo pri obyčajnom zákone, nieto pri ústave. Kultúrna zmena je náročná, no ak sa politika nestane dialógom a službou, tak môžeme mať symbolov, koľko chceme, i tak ich ľudia nebudú naozaj rešpektovať a mať k nim úctu.

Druhou výzvou, úzko spojenou s tou prvou, je potreba upraviť spôsob zmeny ústavy. Za 27 rokov bolo ústava zmenená 19-krát, prijatých bolo ďalších 37 ústavných zákonov. Dôvody a spôsoby zmeny boli rôzne, či už novela alebo rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré vyhlásilo časť ústavy za protiústavnú. Pointa však je, že hoci ide o základný zákon štátu, teda akúsi pomyselnú celospoločenskú dohodu, tak sa mení (špeciálne v poslednom čase) príliš často a príliš jednoducho. Základný zákon štátu by mal niesť étos širokej spoločenskej dohody, ktorá vyviera zo spoločenstva a je s ním spojená. Iste (stále) mierne naivné, to však neznamená, že 90 poslancov sa jeden večer rozhodne a zajtra alebo o pár dní je z toho najsilnejší právny akt v štáte. Inými slovami, náš spôsob zmeny ústavy je príliš jednoduchý.

Vo svete existuje viacero modelov. Napríklad po novele ústavy sa rozpúšťa parlament alebo ústava môže byť menená len raz za x mesiacov/rokov a podobne. Ak sa nezmení spôsob zmeny ústavy, tak nemožno čakať, že sa z nej stane dokument, ktorý požíva širokú spoločenskú a politickú vážnosť. Pretože paradoxne dnes novelu ústavy používajú politici ako akýsi mediálny booster svojho nápadu na reguláciu. Kto chce viac zaujať, často povie, že to bude rovno ústavný zákon alebo novela ústavy. Po príklad netreba chodiť ďaleko, a netreba ho ani nijako špeciálne komentovať, pretože čitateľ sledujúci slovenskú politiku vie – takzvaná stratifikácia nemocníc a Ficov nápad na ústavnú novelu, ktorej cieľom bolo priliať oleja do politického zápasu.

Tretia výzva je spojená s ochranou ústavy. Náš Ústavný súd má dnes príliš veľa právomocí v príliš veľa typoch konaní. Ak má byť Ústavný súd garantom ústavnosti, treba zmeniť jeho pôsobnosť tak, aby sa sústredil naozaj na tie najzávažnejšie ústavné otázky. Namiesto toho je dnes zavalený množstvom sťažností, ktoré by mohli riešiť iné súdy. Ústavný súd nemá byť ďalšou odvolacou inštanciou, keď iné súdy zamietnu žaloby sťažovateľov. Prípady, ktoré rieši, by mali naozaj súvisieť s tým najzávažnejším porušením ľudských práv alebo ústavy samotnej. V tejto súvislosti hádam ani netreba spomínať, aké dôležité je mať na Ústavnom súde odborne a morálne zdatných sudcov, ktorí nebudú pri svojom rozhodovaní hľadieť na nič iné, ako na ústavu a zákony. To, samozrejme, platí o všetkých súdoch, nielen o ústavnom.

Ak si dokážeme upratať v tom, ako majú vznikať ústavné zákony, ústavné novely a zákony, ak si upraceme v tom, čo má a nemá byť ich obsahom, aká náročná má byť procedúra ich prijatia a kto ich má chrániť, tak potom príde čas na ďalšiu výzvu – novú ústavu. Kým však niekto chce meniť tú, čo máme, najprv by mal začať zospodu. Snahou viesť politický dialóg, ktorý je kultúrny a na jeho konci je dobrý zákon, ústavný zákon alebo novela ústavy. Keď sa začneme správať k ústave a právu ako takému kultúrne, tak proces zvládneme a časom sa iste dohodneme na novej ústave. Potom aj 1. september bude sviatkom, nie iba posledným voľným dňom pred začiatkom školského roka.