Denník N

Aké argumenty používajú popierači holokaustu a prečo odborne neobstoja

Holokaust bol a nacisti naozaj zabili šesť miliónov Židov.

Článok vyšiel v novom 100-stranovom magazíne o 2. svetovej vojne. Nájdete ho v novinových stánkoch a členovia Klubu N ho dostanú bezplatne poštou. Vďaka finančnej podpore čitateľov dostane časopis aj 13-tisíc študentov na 430 školách.

Najviac mýtov spojených s druhou svetovou vojnou sa týka holokaustu.

Najznámejší tvrdí, že sa žiadny holokaust nekonal, celé je to iba výmysel, nástroj samotných Židov na to, aby v ostatných vyvolávali pocit viny a mohli im ľahšie vládnuť.

Podľa druhého Židov síce vraždili, ale v oveľa menšom rozsahu, zomreli ich maximálne nejaké státisíce, ale určite nie šesť miliónov.

Ďalší chce z vraždenia Židov (obmedzeného rozsahu) vyviniť aspoň Adolfa Hitlera, ktorý vraj nevedel nič o tom, čo stvárali jeho podriadení, a preto za holokaust nenesie žiadnu zodpovednosť.

A ten posledný sa snaží holokaust banalizovať s tým, že išlo len o jednu z mnohých genocíd v dejinách, a podobných masových vrážd sa dopúšťali aj iní.

Deti stoja za ostnatým drôtom v nacistickom koncentračnom tábore v Osvienčime tesne po tom, ako tábor oslobodili sovietske jednotky (január 1945). Foto – archív TASR/AP

Dôkazy sú

Najťažšie sa neraz dokazuje to, čo väčšina ľudí právom považuje za samozrejmé a všeobecne známe. Najmä ak stojíte proti fanatikom, ktorí odmietajú uznať akýkoľvek fakt vyvracajúci ich tvrdenia, lebo ho považujú tiež za súčasť veľkej konšpirácie. Ich uvažovanie sa krúti v uzatvorenom kruhu, do ktorého nič nové a iné neprenikne.

Predstavte si, že niekto neverí, že je Zem guľatá. Darmo mu napríklad argumentujete tým, že našu zemeguľu už astronauti vyfotili aj z kozmu. Odmietne tento argument vziať na vedomie s tým, že sú všetky takéto fotografie a svedectvá falošné. Veď človek ešte vo vesmíre vôbec nebol a aj údajné pristátie Američanov na Mesiaci natočili iba v nejakom štúdiu na Zemi.

Dôkazov, že holokaust nie je žiadny výmysel, je obrovské množstvo. Napriek snahe nacistov zahladiť stopy sa nám fyzicky zachovali aj časti niektorých vyhladzovacích táborov. To bola zvláštna podskupina koncentračných táborov, v ktorých zhromažďovali ľudí s jediným cieľom: čo najúčinnejšie a najrýchlejšie ich hromadne likvidovať.

Nemci sú tradične zdatní byrokrati a nacistický štát a vojenský aparát neboli výnimkou. Máme množstvo dokumentov k rôznym aspektom holokaustu. „Konečné riešenie židovskej otázky“ musela zaistiť ohromná úradná mašinéria od byrokratov, ktorí zaúčtovali jednotlivé objednávky plynu používaného na zabíjanie ľudí, až po ďalších úradníkov, ktorí vybavovali železničné vagóny na prepravu obetí a zostavovali ich cestovné plány.

Máme množstvo svedectiev, nielen od tých, čo holokaust prežili, ale aj od tých, ktorí mali holokaust na svedomí a zúčastnili sa ho na strane vrahov. Vrátane svedectiev takých ľudí, ako bol jeden z hlavných vykonávateľov holokaustu, Adolf Eichmann, alebo veliteľ vyhladzovacieho tábora v Osvienčime Rudolf Höß, ktorý stihol pred popravou napísať vlastný životopis.

Máme však aj záznam z odpočúvania, o čom sa spolu rozprávali nemeckí generáli v anglickom zajatí. Nevedeli, že sú odpočúvaní, a hovorili medzi sebou oveľa otvorenejšie a úprimnejšie ako pri vypočúvaní alebo vo svojich povojnových spomienkach.

Z odpočúvaní vyplýva, že špičky nemeckej armády o vojnových zločinoch a masovom vraždení vrátane holokaustu Židov dobre vedeli, napriek tomu, že po vojne tvrdili opak. Čím sa okrem iného potvrdzuje aj falošnosť ďalšieho mýtu, že si Wehrmacht, nemecká armáda, zachoval čistý štít, počas vojny iba bojoval za svoju vlasť, o žiadnych zločinoch nevedel a nemal na nich žiadny podiel. Nielenže o nich príslušníci armády vedeli, sami rad vojnových zločinov spáchali.

Koncentračný tábor Buchenwald. Foto – TASR/AP

Kyanid a vši

Popierači holokaustu prinášajú na podporu svojich tvrdení rad odborne sa tváriacich argumentov a analýz, pri ktorých však pravidelne vysvitá, že odborne neobstoja.

Typickým príkladom je takzvaná Leuchterova správa, ktorú popierači holokaustu vydávajú za jeden z dôkazov, že v Osvienčime k žiadnemu vraždeniu plynom nedochádzalo. Americký „odborník“ Fred A. Leuchter, neoprávnene vydávajúci sa za inžiniera, v nej dospel analýzou vzoriek zo stien plynových komôr k záveru, že neobsahujú dostatok kyanidu na to, aby v týchto komorách mohli byť usmrcovaní ľudia. Podľa Leuchtera bol obsah jedu vo vzorkách z plynových komôr menší ako vo vzorkách z miestností používaných na odvšivovanie.

Seriózni odborníci však dokázali, že Leuchter odoberal vzorky neodborne, a hlavne to, že jeho zistenia holokaust nijako nespochybňujú, práve naopak. Ľudia sú voči plynu Cyklón B, ktorý sa v plynových komorách používal, a voči jeho hlavnej jedovatej zložke, kyanidu, oveľa menej odolní ako vši a na ich usmrtenie tak stačí oveľa nižšia koncentrácia jedu.

Cyklón B tiež nechali pri odvšivovaní pôsobiť viac ako pol dňa, pri vraždení ľudí však pôsobil iba krátko, takže je logické, že ho bolo menej aj vo vzorkách zo stien.

Hitler to vedel

Úplne presný počet obetí holokaustu naozaj nepoznáme. Ešte horšia je situácia v prípade holokaustu Rómov, ktorému sa venovala oveľa menšia pozornosť aj medzi vedcami a kde navyše v mnohých štátoch chýbajú aj presnejšie údaje aj o veľkosti predvojnovej rómskej populácie.

Tradične udávaný počet približne šiestich miliónov židovských obetí je však potvrdený desaťročiami veľmi podrobného výskumu. Počet obetí rómskeho holokaustu sa najčastejšie odhaduje od 220-tisíc až po pol milióna.

Neudržateľná je aj téza, že Hitler o holokauste nevedel a neniesol zaň zodpovednosť. Hlavným hlásateľom tohto bludu je dnes asi najznámejší popierač holokaustu a Hitlerov obdivovateľ, amatérsky historik David Irving. Ten jednak popiera rozsah vraždenia Židov, a aj keď sa v tejto veci obvykle vyhýba jasným stanoviskám, podľa jeho slov išlo maximálne o desiatky či stovky tisíc ľudí. A tých vraj zavraždili jeho podriadení bez Hitlerovho vedomia.

Irving je človek, o ktorom anglický súd v roku 2002 konštatoval, že vedome falšuje historické fakty a manipuluje s historickými dokumentmi, aby výsledok zodpovedal jeho ideologickým východiskám.

Svoje argumenty o Hitlerovej neinformovanosti a nevine Irving tiež opiera o veľmi svojráznu interpretáciu alebo o zlý, vedome falošný preklad dobových dokumentov, ktoré v skutočnosti dokazujú presný opak. Čiže to, že Hitler o všetkom vedel a všetko sa to dialo na jeho prianie, napĺňalo to jeho dlhodobé plány.

„Irvingovo tvrdenie, že Hitler nevedel o zásahoch proti Židom alebo s nimi nesúhlasil, tak očividne spočíva na veľkom množstve historických falzifikácií,“ píše v knihe Lži o Hitlerovi: Proces s největším popíračem holokaustu (Praha 2011) britský historik Richard J. Evans, ktorý bol tiež jedným z expertov súdneho procesu s Irvingom.

Predstava, že by Hitler o vraždení Židov nevedel, je nereálna aj pre charakter nacistického režimu. Holokaust nebol nejakou marginálnou udalosťou v živote Tretej ríše. Hitler bol Židmi posadnutý, ich likvidáciu považoval za jednu zo svojich najdôležitejších úloh. Zaistenie plynulého priebehu vyvražďovania malo v čase vojny neraz prednosť aj pred zaistením potrieb jednotiek bojujúcich na fronte.

„Mašinéria konečného riešenia a nacistická ríša boli jedno a to isté, keďže systematické masové vraždenie bolo prítomné v každom detaile nacistického výkonu moci,“ píše britský historik John Keegan v knihe Druhá svetová vojna (česky Praha 2003).

Nacistický režim bol navyše silne centralizovaný, Hitler si vždy dával pozor, aby sa nič dôležité nerozhodlo bez neho. Svoje postavenie konečného arbitra si zaistil aj tým, že udržiaval rivalitu medzi svojimi podriadenými a rôznymi inštitúciami. Všetci tak nakoniec záviseli od neho osobne, všetci sa uchádzali o jeho priazeň a zároveň sa snažili poškodiť svojich konkurentov, s ktorými o Vodcovu priazeň súperili.

Je ťažké si predstaviť, že by niekto dlhodobo robil niečo za Hitlerových chrbtom, proti jeho vôli a niekto iný by o tom Vodcu s veľkou radosťou neinformoval.

Genocídy a holokaust

Je pravdou, že holokaust nebol jedinou genocídou. Snaha zlikvidovať na nejakom území celé náboženské či etnické skupiny sa tiahne celými dejinami a výnimkou nie sú ani posledné desaťročia. Stačí si spomenúť na vraždenie Tutsiov v Rwande, moslimských Bosniakov počas vojny v bývalej Juhoslávii, kresťanov a jezídov na územiach ovládaných takzvaným Islamským štátom, alebo Rohingov v dnešnej Barme.

Holokaustu v prvej polovici 20. storočia predchádzala séria väčších či menších genocíd. Asi 80-tisíc príslušníkov kmeňov Hererov a Namov neprežilo genocídnu vojnu, ktorú proti nim viedla v rokoch 1904 až 1907 nemecká koloniálna armáda v dnešnej Namíbii. V prípade Hererov znamenali straty asi 80 percent príslušníkov kmeňa.

Najmenej milión obetí si vyžiadala genocída Arménov v Osmanskej ríši v rokoch 1915-1917. Išlo pritom len o vyvrcholenie desaťročia trvajúceho reťazca masových vrážd páchaných Osmanskou ríšou nielen na Arménoch, ale aj na príslušníkoch iných menších náboženských a etnických skupín.

Genocídne rysy mal sovietskymi orgánmi zámerne vyvolaný ukrajinský hladomor v rokoch 1932-1933. Počet jeho obetí historik Timothy Snyder v knihe Krvavé územie (Bratislava 2013) odhaduje na asi 3,3 milióna mŕtvych.

Arménska genocída mala svojím charakterom k holokaustu asi najbližšie. Aj vtedy sa štátna moc – celkom úspešne – snažila o fyzickú likvidáciu jedného etnika na celom území, ktoré ovládala.

Holokaust sa však líši aj od genocídy Arménov a je v tom množstve masových vraždení a genocíd stále unikátny. Nielen pre svoj rozsah – ale aj čo do počtu obetí a dĺžky svojho trvania.

Holokaust je výnimočný aj fanatickou dôslednosťou a systematickosťou, tou „nemeckou“ precíznosťou a presnosťou, s akými nacistický systém pracoval na likvidácii doslova všetkých Židov vo svojom dosahu. Nikdy predtým a ani potom sa moderný, vyspelý štát tak nezameral na úplnú fyzickú likvidáciu jednej mnohomiliónovej skupiny ľudí, nevenoval tomu takú sústredenú pozornosť, nepoužil na tento cieľ všetky možnosti poskytované technickým pokrokom, špičkovou vedou a byrokraciou.

Holokaust je dielo štátu a národa, ktorý bol i vtedy aj v rámci Západu považovaný za jeden z najkultúrnejších. Nešlo o žiadnu africkú diktatúru, voči ktorej by Európania mali pocit nadradenosti.

Tejto hrôzy sa dopustil národ, ktorého vyspelosť obvykle obdivovali a ktorému navyše v jeho diele príslušníci mnohých ďalších európskych národov aktívne pomáhali.

To je zároveň aj jedno z hlavných poučení z holokaustu. Žiadny národ, ani ten najkultúrnejší, nech by nám pripadal akokoľvek civilizovaný, nie je imúnny voči klamstvu, manipulácii a šíreniu nenávisti, voči tomu, aby mohol byť zneužitý na tie najhoršie veci.

Článok vyšiel v magazíne o 2. svetovej vojne. Nájdete ho v novinových stánkoch a členovia Klubu N ho dostanú bezplatne poštou.

Ďalšie články o 2. svetovej vojne:

2. svetová vojna