Najlepšia slovenská volejbalistka Radosová: Spoluhráčky majú školy, po kariére sa možno odrazia ľahšie než ja

V pätnástich rokoch odišla z domu, v šestnástich už hrávala v Rakúsku. „Neľutujem to, bolo to dobré rozhodnutie. Predtým som bola taký ten ťuťmáčik a zrazu som sa v podstate presťahovala z dediny do veľkomesta,“ vraví volejbalistka Nikola Radosová o svojom skorom odchode do Viedne.

Na majstrovstvách Európy vo volejbale, ktoré sa konali aj v Bratislave, bola najviac bodujúcou slovenskou hráčkou a tímu pomohla k historickému postupu zo skupiny a celkovému 12. miestu na turnaji.

Na osemfinálový zápas proti Taliansku prišlo 6430 divákov, najviac v histórii slovenského volejbalu. „Ten zápas bol špeciálny, budeme si ho pamätať do konca života. Obehli sme celý štadión, bolo cítiť, že ľudia sú vďační nám a my im,“ povedala Radosová.

Na volejbale ma vždy fascinovalo, že sa po každom jednom bode, či už získanom alebo stratenom, zídete v kruhu a tľapnete si…

Často sa ma na to pýtajú. Pre mňa je to úplne normálna vec, lebo to tak poznám odjakživa. Ja som to nevymyslela, vnímam to ako súčasť zápasu. Volejbal je iný typ športu, jedna akcia sa skončí, po nej nasleduje ďalšia a znovu koniec.

Preto hráči tých pár sekúnd využijú na to, aby si povedali, že je to dobré, vyhecovali sa alebo sa v ťažšej fáze povzbudili.

Ako ste sa k volejbalu vôbec dostali?

Mala som deväť alebo desať rokov, odmalička som bola športový typ a rodičia zvažovali, na aký šport by ma mohli dať. V Prievidzi nebolo toľko možností, ale môj nevlastný otec kedysi hrával volejbal. Poznal tam ľudí a priviedol ma trénovať s volejbalovou triedou, aj keď som chodila na iné osemročné gymnázium.

Ale už v pätnástich ste odišli do Nitry. 

Začala som chápať, že by som sa volejbalu chcela venovať. Po pár mesiacoch v Nitre som však dostala ponuku odísť do Viedne, dokončiť tam školu a popri tom pokračovať s volejbalom. Prišlo mi to ako veľmi dobrá príležitosť.

Ako to brali rodičia?

Videli pozitíva, že sa naučím jazyk, uvedomovali si tú príležitosť. Neboli však úplne nadšení, pre nich som bola ešte decko. Navyše odísť z Prievidze rovno do Viedne, predsa len je to dosť rozdiel. Mama sa mi neskôr priznala, že asi rok nespala, pretože sa stále bála, čo sa mi môže stať. Navonok však rodičia nedávali nič najavo, verili mi a podporovali ma.

Ako ste zvládali odlúčenie od rodiny?

Prvé týždne som chodievala domov každý víkend, na otočku, hoci aj na deň. No raz som si zrazu povedala, že veď ostanem cez víkend na internáte, mám tu kamošov, a takto postupne som sa oťukala. Som ten typ, čo to zvláda celkom dobre. Keď prišli zápasy, už sa domov chodiť ani nedalo.

Vedeli ste po nemecky, keď ste odchádzali?

Nie, ale na osemročnom gymnáziu sme začali s nemčinou a niečo sa na mňa nalepilo. Keď som prišla do Viedne, hovorila som po anglicky a postupne som sa v nemčine zlepšovala. Mala som to jednoduchšie, keďže som prišla do bilingválnej česko-slovenskej školy.

Aká ste spokojná s vaším účinkovaním na majstrovstvách Európy? Z ihriska ste nezišli snáď ani na sekundu. 

Iba na chvíľu v prvom zápase. Vtedy ma to naštvalo, povedala som si, že takto sa mi to nepozdáva, že musím viac zamakať. Potom som sa tam už udržala.

Necítili ste únavu? Nebolelo vás celé telo?

Po týždni áno, ale teraz už aj môže, mám pár dní na oddych. Je jasné, že po náročnej príprave človeka všeličo bolí, ale keď už človek hrá zápas, stratí sa to. Potom adrenalín zase opadne a človek už cíti všetko. Po zápasoch sme bežne o pol dvanástej ešte len prišli na večeru. Zaspávalo sa nám ťažko, neraz až po tretej. Na druhý deň sme dolámané znovu hrali.

Liberka Michaela Španková pre SME povedala, že ku koncu viaceré hráčky nastupovali už aj s flectorom (silný liek proti bolesti, pozn. red.), cez bolesť a so zraneniami. Bolo to naozaj také zlé?

Mne to už príde ako normálna vec, taký je profesionálny šport. Je to naša práca a pokiaľ nemáme nič zlomené, nemáme úľavy. Osobne som turnaj zvládla bez jediného flectora, z čoho som veľmi šťastná, ale keď je na tom človek horšie, musí ísť cez bolesť alebo si pomôcť liekmi.

Zápas proti Taliansku si budete pamätať do konca života, však?

Budem. Tento šampionát si zapamätá navždy asi celý tím. Bol to jeden z vrcholov našej kariéry, a keďže sa nám podarilo odohrať veľmi dobrý turnaj, máme z toho veľmi dobrý pocit. Zápas proti Taliansku bol tiež špeciálny. Stala sa skvelá vec, ktorá sa na Slovensku nedeje až tak často, a na volejbal prišlo skoro sedemtisíc ľudí.

Verili ste, že by o vaše zápasy mohol byť taký divácky záujem?

Pred turnajom som vôbec netušila, ako to bude vyzerať. Hrali sme v hokejovej hale, ktorá je oproti volejbalovej väčšia, a trochu som sa bála, že budeme ďaleko od ľudí. Doteraz na naše zápasy prišlo najviac tritisíc divákov a myslela som si, že sa v hľadisku stratia. Už od prvého dňa ich však chodilo viac a s každým zápasom pribúdali. Bola som milo prekvapená, atmosféra bola výborná.

Prekvapilo vás, že ľudia prišli prejaviť priazeň vám a neprišli sa iba pozrieť na ruské hviezdy?

To ma práve neprekvapilo, pretože Slovensko nie je volejbalová krajina. Ľudia možno ani nevedeli, aké hviezdy sú Rusky alebo Talianky. To by sa mohlo stať v Poľsku, kde sú volejbaloví fanatici. U nás to bolo skôr tak, že prišli tí, čo o majstrovstvách vedeli a boli zvedaví. Tým, že sme ich presvedčili výkonmi a pridala sa výborná atmosféra, prichádzali ďalší.

Tréner Marco Fenoglio po osemfinálovom zápase s Taliankami povedal, že ste ho neprehrali, ale vyhrali. Podľa osláv to tak aj vyzeralo. Aké to bolo?

Mali sme trochu smolu na systém. V osemfinále sme narazili na tím z prvého miesta, proti ktorému sme podľa umiestnenia hrať nemali. Vedeli sme, že by sa musel stať zázrak, aby sme postúpili, ale mali sme za sebou výborný turnaj, ľudia nás celý týždeň podporovali a chceli sme to v tomto štýle aj ukončiť. Zápas sme si užívali, ľudia s nami, bolo jasné, že by sme sa im mali nejako poďakovať. Obehli sme celú halu a bolo cítiť, že ľudia sú vďační nám a my im.

Uchytil sa aj váš ďakovný potlesk v štýle islandských futbalistov.

Áno, s tým sme začali po prvom zápase proti Španielkam. Chceli sme to skúsiť a zapáčilo sa to aj nám, aj fanúšikom. Dokonca sme im ďakovali aj po prehratých zápasoch.

Kedy ste, naopak, prežívali najťažšie chvíle?

Ja osobne asi po zápase s Ruskom, keď sme sledovali zápas Taliansko – Poľsko, v ktorom sa rozhodovalo o našich osemfinálových súperkách. Talianky viedli a boli sme v tom, že budeme hrať s Belgickom. Nakoniec vyhrali Poľky a my sme do osemfinále dostali Taliansko. Vtedy som bola ešte smutnejšia než po našej prehre s Ruskom. Ak by sme hrali s Belgičankami, mali by sme šancu ešte náš turnaj vylepšiť. Na druhej strane, vďaka systému sme mohli odohrať všetky zápasy doma. Malo to výhody aj nevýhody.

Proti podobne kvalitným súperom hrávate len zriedkavo, máte pocit, že vám chýbali skúsenosti z takýchto zápasov?

Áno, nemôžeme si klamať. Každá z Talianok hráva v najsilnejších ligách sveta, talianska liga je podľa mňa teraz vôbec najsilnejšia. S nami sa to nedá porovnávať, dosť hráčok hráva na Slovensku a zvyšok síce v zahraničí, ale ešte nie v úplne najsilnejších ligách.

Počas turnaja mi športový riaditeľ volejbalovej federácie Marek Rojko vysvetľoval, aké ťažké je dohodnúť si prípravné zápasy s atraktívnejšími súperkami. Teraz by to mohlo byť už jednoduchšie, nie?

Dúfam, že áno. Aj tréner nám vravel, že keď sa snažil plánovať prípravné zápasy, špičkové tímy nás odmietali. Je to normálna vec, nečudujem sa tomu, ale týmto turnajom sme si snáď otvorili dvere na vyššiu úroveň.

Vráťme sa k duelu s Ruskom, ktorý tímu nevyšiel. Hneď po ňom ste povedali, že máte v sebe toľko adrenalínu a hnevu, že by ste zvládli ešte jeden zápas. Čo ste vtedy prežívali?

O tom zápase sa bavíme ešte doteraz, stále nie je jasné, čo sa stalo. Aj sme si na ne verili, vedeli sme, aké majú slabšie stránky. Na ihrisku sme sa však prvý raz stretli proti šestke, v ktorej mali skoro všetky hráčky dva metre. Chýbali nám skúsenosti, neboli sme na to zvyknuté a nedokázali sme zareagovať. Mali sme rešpekt, zatiaľ čo Rusky už vedeli, že nás nesmú podceniť, a všetko im vychádzalo. Podali proti nám skvelý výkon. Nevedeli sme nájsť žiadnu cestu, a keď už nám aj niečo vyšlo, opäť boli o krok vpred.

Ako sa dá na taký tím ako Rusko pripraviť? My také vysoké hráčky ani nemáme. 

Možno by sme mohli trénovať s mužmi, ale hlavne treba hrať bez rešpektu. Nevyšiel nám začiatok, zľakli sme sa a hrali sme opatrne. Nabudúce už budeme vedieť, že máme oveľa viac riskovať a hrať bojovnejšie.

Čo sa udialo po zápase? Tréner po premenenom mečbale odišiel a vraj vás ešte polhodinu držal v kabíne.

Mne to pripadalo ako dve hodiny. Tréner bol veľmi sklamaný, on je dosť emotívny typ. Ak je šťastný, všetci sú šťastní, a keď je nešťastný, tiež nám to dáva najavo. Dovtedy sme odohrali štyri skvelé zápasy a očakával, že piaty bude v podobnom štýle. Nečakal, že vyhráme, ale čakal od nás lepší výkon, čomu rozumiem, lebo aj my sme chceli podať lepší výkon. Podobné veci nevie hneď predýchať, tak sme ostali v šatni a zdôrazňoval nám, že sa mu nepáči štýl, akým sme prehrali. Začal však aj rovno rozoberať ďalší zápas a hovoril nám, aby sme sa vrátili k predošlým výkonom.

Písalo sa o ňom, že vám dával rôzne tresty a bol dosť prísny. Vyhovoval vám štýl jeho práce? 

Je to skôr tréner pre mužov a tým, že je ešte aj Talian, pocítili sme to. Väčšina dievčat na to nebola zvyknutá. S jeho štýlom trénovania sme zo začiatku neboli stotožnené, boli sme v šoku. Náš tím je však veľmi prispôsobivý, aj cez ťažké časy sme sa dokázali preniesť a našli sme s trénerom spoločnú cestu, čo nebýva jednoduché.

Strávili sme spolu dve letá, je to tvrdý tréner, nič nám nedaruje. Ak sa mu niečo nepozdávalo, dal nám to vždy najavo. Napríklad keď išlo o bojovnosť alebo sme ho neposlúchli, je pravda, že nasledovali tresty. No a nikto nie je fanúšik trestov. Na druhej strane, očividne to fungovalo, už v Európskej lige sme šli výkonnostne nahor a vyvrcholilo to týmto šampionátom.

V čom je rozdiel medzi mužským a ženským volejbalovým trénerom?

Mužský volejbal je oveľa fyzickejší aj systémovo trochu iný. Niekedy sa nám zdalo, že tréner od nás chce niečo, čo ani nie je reálne, lebo nie sme muži, čo skáču tri metre. Občas vyžadoval tento mužský štýl, na čo sme neboli zvyknuté, ale našli sme kompromisy a ustáli sme to.

Aký ste mali pocit z kolektívu? Boli ste spolu týždne zavreté v hoteli…

Myslíte štyri mesiace? Ale boli sme dobrý kolektív. Nikdy to nie je tak, že štrnásť dievčat spolu bude najlepšími kamarátkami, ale tento tím tvoria naozaj dobré a inteligentné baby. Sme naučené, že spolu musíme v tíme a hlavne na ihrisku vychádzať. Atmosféra bola veľmi dobrá, podporovali sme sa navzájom.

V rakúskej lige ste nastupovali už od šestnástich. Bola to dobrá cesta?

Neľutujem to, myslím, že to bolo dobré rozhodnutie. Pomohlo mi to aj v osobnom rozvoji, predtým som bola taký ten ťuťmáčik a zrazu som sa v podstate presťahovala z dediny do veľkomesta. Naučila som sa jazyk, bola som v silnom klube, v osemnástich som dostala profesionálny kontrakt a v každej sezóne sme vyhrali ligu.

Už v roku 2013 sa o vás zaujímali Drážďany, no prestup stroskotal na tom, že si za vás Schwechat vypýtal desaťtisíc eur. Dostali ste sa tam až o päť rokov neskôr. Prečo práve Drážďany?

Hrali sme tam so Schwechatom pohárový zápas a už vtedy sa mi tam páčilo. V Rakúsku volejbal tiež nie je veľmi populárny a ani divákov toľko nechodí. Keď sme prišli do Nemecka, bola som nadšená z toho, ako to tam fungovalo. Plná hala, atmosféra… Bolo mi to sympatické. Chceli ma tam už skôr, ale vtedy to ešte nebolo možné. Napokon sme si k sebe cestu našli.

Teraz začínate druhú sezónu v Drážďanoch, ktoré mali na európskom šampionáte hneď päť hráčok. Aké máte v klube ambície?

Vlani sme boli v lige tretie a nešťastne sme vypadli v prvom kole play-off. Myslím, že máme naozaj silný tím, preto sa teším na ďalšiu sezónu. Bude dôležité, ako sa dáme dokopy, lebo na papieri to vyzerá dobre. V tíme je silná konkurencia, nie je to len o šiestich hráčkach, bude tam boj o miesto na každej pozícii. Uvidíme, či je to dobré alebo zlé. Ambície teda máme na medaily, akurát že v Nemecku šiel volejbal tak hore, že nie sme jediní, kto takto zmýšľa.

Dokážete sa volejbalom zabezpečiť do budúcnosti? 

Je to veľmi individuálne, sú tam obrovské rozdiely. Ja som v tej kategórii, čo si dokáže dobre zarobiť. Keby som teraz pracovala inde, nedostanem toľko, ale zase až toľko si toho do budúcnosti nenašetrím. Na štart do života mať budem, ale určite si budem musieť po kariére nájsť prácu. Na volejbale sa však dá aj dobre zarobiť. Ešte to mám v pláne, tak uvidím, či mi to vyjde.

Viaceré vaše spoluhráčky si zvolili inú cestu. Zatiaľ čo vy ste v mladom veku odišli do zahraničia, ony šli na univerzity a popri tom hrávajú slovenskú ligu. Majú aj ony šancu presadiť sa v zahraničí?

Obe možnosti sú správne. Ja som už v osemnástich podpísala profesionálny kontrakt, vydala som sa na túto dráhu, a kým sa to dá, všetko obetujem volejbalu. Ony sa rozhodli ostať na Slovensku, situácia je iná, na druhej strane však majú niečo v rukách. Možno sa po kariére dokážu ľahšie odraziť ako ja.

Aj vy ste však uvažovali nad univerzitou. Prečo to nevyšlo?

Nielen uvažovala, ja som dokonca na Ekonomickej univerzite vo Viedni aj začala, ale dlho mi to nevydržalo. Rozhodla som sa pre ňu, lebo tam študovali aj nejaké spoluhráčky z B-tímu. Ale očividne na to mali viac času a ešte k tomu boli Rakúšanky. Mne to šlo v cudzom jazyku oveľa pomalšie a ani som nemala čas tam chodiť, takže som sa učila sama doma. Jednu sezónu som poznala iba tréning, školu, tréning, školu a bolo to dosť náročné. Keďže som v ďalšej sezóne odchádzala preč, už mi to nedávalo veľký zmysel, a tak som od toho upustila.

Premýšľate už teraz, čo budete robiť po kariére? Máte pred sebou možno ešte takých osem…

… nieee. Povedzme, že jeden až desať rokov… Samozrejme, že nad tým uvažujem, ale myšlienky sa každým rokom menia. Viem si predstaviť, že by to súviselo so športom, ale asi to už nebude volejbal.

Stretávate sa ako volejbalistka s nejakými predsudkami? 

Ako kedy, ako kde. Mnohí ľudia, čo sa nepohybujú okolo volejbalu, nevedia, že to je normálne zamestnanie. Možno to poznajú z telesnej výchovy ako také pinkanie do lopty a nevedia, čo sa za tým skrýva v pozadí. Ale je to profesionálny šport, tak ako každý iný, a začínam si myslieť, že sa tam dokonca drie viac ako v iných športoch. Máme dvojfázové tréningy, je to riadna drina. Dobre, nebeháme tam hodinu a pol ako futbalisti, ale je to úplne iný typ záťaže. Spotíme sa pri tom.

je slovenská volejbalová reprezentantka, hráva na pozícii smečiarky. Pochádza z Prievidze, už ako 16-ročná odišla do Rakúska a s tímom SVS Post Schwechat vyhrala päťkrát za sebou rakúsku ligu.

Neskôr hrávala v Nemecku za SC Postdam (2013 – 2015), v Poľsku za Bialsko-Bialu (2015 – 2016) a s rumunským CSM Bukurešť (2016 – 2018) získala vlani ligový titul i pohár. Od roku 2018 hráva za nemecký Dresdner SC.

Je najlepšou volejbalistkou Slovenska v roku 2018, na majstrovstvách Európy 2019 v Bratislave bola našou najviac bodujúcou hráčkou.