Denník N

Najlepšia slovenská volejbalistka Radosová: Spoluhráčky majú školy, po kariére sa možno odrazia ľahšie než ja

Nikola Radosová. Foto – SVF/Lukáš Jaseňák
Nikola Radosová. Foto – SVF/Lukáš Jaseňák

Marco Fenoglio je skôr tréner pre mužov, pocítili sme aj to, že je Talian, vraví volejbalistka Nikola Radosová.

V pätnástich rokoch odišla z domu, v šestnástich už hrávala v Rakúsku. „Neľutujem to, bolo to dobré rozhodnutie. Predtým som bola taký ten ťuťmáčik a zrazu som sa v podstate presťahovala z dediny do veľkomesta,“ vraví volejbalistka Nikola Radosová o svojom skorom odchode do Viedne.

Na majstrovstvách Európy vo volejbale, ktoré sa konali aj v Bratislave, bola najviac bodujúcou slovenskou hráčkou a tímu pomohla k historickému postupu zo skupiny a celkovému 12. miestu na turnaji.

Na osemfinálový zápas proti Taliansku prišlo 6430 divákov, najviac v histórii slovenského volejbalu. „Ten zápas bol špeciálny, budeme si ho pamätať do konca života. Obehli sme celý štadión, bolo cítiť, že ľudia sú vďační nám a my im,“ povedala Radosová.

Na volejbale ma vždy fascinovalo, že sa po každom jednom bode, či už získanom alebo stratenom, zídete v kruhu a tľapnete si…

Často sa ma na to pýtajú. Pre mňa je to úplne normálna vec, lebo to tak poznám odjakživa. Ja som to nevymyslela, vnímam to ako súčasť zápasu. Volejbal je iný typ športu, jedna akcia sa skončí, po nej nasleduje ďalšia a znovu koniec.

Preto hráči tých pár sekúnd využijú na to, aby si povedali, že je to dobré, vyhecovali sa alebo sa v ťažšej fáze povzbudili.

Ako ste sa k volejbalu vôbec dostali?

Mala som deväť alebo desať rokov, odmalička som bola športový typ a rodičia zvažovali, na aký šport by ma mohli dať. V Prievidzi nebolo toľko možností, ale môj nevlastný otec kedysi hrával volejbal. Poznal tam ľudí a priviedol ma trénovať s volejbalovou triedou, aj keď som chodila na iné osemročné gymnázium.

Nikola Radosová pri smeči v zápase proti Nemecku. Foto – TASR

Ale už v pätnástich ste odišli do Nitry. 

Začala som chápať, že by som sa volejbalu chcela venovať. Po pár mesiacoch v Nitre som však dostala ponuku odísť do Viedne, dokončiť tam školu a popri tom pokračovať s volejbalom. Prišlo mi to ako veľmi dobrá príležitosť.

Ako to brali rodičia?

Videli pozitíva, že sa naučím jazyk, uvedomovali si tú príležitosť. Neboli však úplne nadšení, pre nich som bola ešte decko. Navyše odísť z Prievidze rovno do Viedne, predsa len je to dosť rozdiel. Mama sa mi neskôr priznala, že asi rok nespala, pretože

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie