Maliar Laco Teren: V mojich obrazoch je môj život vrátane omylov
Slovenská národná galéria otvára veľkú retrospektívu maliara Laca Terena.
„Maľba je pre neho potešenie, to je priam motto tejto výstavy,“ hovorí kurátorka SNG Katarína Bajcurová. „A pre mňa bola v tomto prípade aj kunsthistória potešením. Mať radosť z toho, čo robíte, to je naozaj dôležité a tu to vidno.“
Do 20. septembra môžete jeho najnovšiu tvorbu vidieť aj vo Východoslovenskej galérii v Košiciach, budúci rok ho čaká ešte veľká výstava v Danubiane a retrospektíva kresieb v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne. „Bol by som rád, keby moje maľby z 80. rokov už neboli aktuálne, ale žiaľ, ešte stále tu máme Veľkých strážcov,“ hovorí Laco Teren.
Mať štyri veľké výstavy za sebou, z toho jednu retrospektívu v národnej galérii, to sa nedeje často. Bilancujete?
Áno. Akosi sa to tak pekne nazbieralo. To mám za to, že všade vykladám, ako nerád vystavujem. Ale neviem, či by som k tomu prišiel sám. Iste to súvisí aj s mojím vekom a s tým, že už asi bolo načase, ale rozhodujúce bolo najmä to, že som sa pred časom stretol s veľmi dobrým priateľom Stephanom Wackwitzom, nemeckým spisovateľom. Nevidíme sa často, ale keď sa to už stane, je to vždy veľmi vzácne, lebo on sa ma pýta na veci, na ktoré sa ma nik iný nepýta.
Prišiel ku nám do Mierova, kde mám ateliér aj depozit, a zrazu mi kladie otázku, ako plánujem ďalej naložiť so životom. Tak som mu povedal, že čo by som asi tak robil, budem ďalej maľovať, a to je asi tak všetko, čo by som chcel. A on mi vraví: Počúvaš sa, čo rozprávaš? Veď to je hlúposť. A čo s tým množstvom vecí, ktoré tu máš? Necháš to len tak? Tam sa to začalo. Došlo mi, že má pravdu.
Bude vám jedno poschodie národnej galérie stačiť?
Bude to huuuste! Ale tak to mám rád. Je to retrospektíva, takže to pôjde od mojich začiatkov smerom k súčasnosti, ale ja som to nevymyslel a ani som do toho nekecal. Všetko to vymyslela kurátorka Katarína Bajcurová. Ja som ju oslovil, ona súhlasila a robila to, myslím, s chuťou a radosťou, a to je najviac.
Umelci radi o sebe vytvárajú nejaký konkrétny obraz. Naozaj ste jej do toho nehovorili?
Keď sa ma na niečo spýtala, tak som, samozrejme, odpovedal, ale inak nie. A tak je to dobre. Som nesmierne rád, že to za mňa robí niekto iný. Ja by som to nevedel a ani nechcel robiť. A som o to radšej, keď vidím, že Katarína v tom dokonca našla zaľúbenie. Tí, čo sem prídu, uvidia moje maľby, ale ja sa do toho nevkladám. Som tu, ale akoby som tu zároveň nebol. To sa mi páči.
Aké to pre vás je, pozerať sa na obrazy spred štyridsiatich rokov? Vidíte sa v nich ešte?
Vidím. Vidím v nich svoj život. Všetko je tam zaznamenané, vrátane omylov. Či chcem alebo nechcem, je to môj denník. To, čo po mne ostáva. Zvláštne však je, že mnohé z týchto obrazov, najmä tie z 80. rokov, nestratili aktuálnosť. Bol by som oveľa radšej, keby už boli v dejinách, ale nie sú. Ešte stále tu máme Veľkých strážcov.
Zmenil sa dôvod, pre ktorý ste začali maľovať a pre ktorý to stále robíte?
To, že dnes maľujem, určite do veľkej miery súvisí s ľuďmi, s ktorými som vyrastal, ale tiež s tým, že som bol dyslektik. Moja mama z toho bola nešťastná, ja som netušil, čo to je a ani to, prečo by to mal byť problém. V 60. rokoch to však bol problém. Kompenzoval som si to tým, že som vždy veľa kreslil. Mal som síce problém s čítaním a písaním, ale kresleniu som sa vedel venovať hodiny. A keď niečo človek robí hodiny, nájde si k tomu zvláštny vzťah.
Cestu k umeniu ste ale nemali priamu. Najprv ste šli na gymnázium a až stadiaľ na Vysokú školu výtvarných umení. Z maľby ste však po prípravke prešli k reštaurátorom. Raz ste mi hovorili, že to bolo aj preto, lebo ste mali pocit, že spolužiaci z umeleckých stredných škôl vedeli lepšie maľovať. Kedy ste nabrali sebadôveru ako maliar?
Keď som bol malý, túžil som sa stať maliarom. To prostredie mi bolo blízke, lebo
