Denník N

Konzervatívni rebeli alebo Ako Boris Johnson vyhodil zo strany ľudí, ktorí ju zosobňovali

Boris Johnson reční na zasadnutí parlamentu, počas ktorého prišla jeho vláda o väčšinu. Foto – TASR/AP
Boris Johnson reční na zasadnutí parlamentu, počas ktorého prišla jeho vláda o väčšinu. Foto – TASR/AP

Väčšinu rebelov si nikto nevie mimo Konzervatívnej strany predstaviť, no realita občianskej vojny euroskeptikov proti centristom je neúprosná.

Autor študuje na London School of Economics

Keď som pred niekoľkými mesiacmi napísal, že brexitová sága pripomína nikdy sa nekončiaci televízny seriál, nemohol som tušiť, že sa ho producenti rozhodnú rebootovať s novou hlavnou postavou, starou zápletkou, no ešte šialenejším scenárom.

Bývalá premiérka Mayová a jej de facto zástupca David Liddington konali roky priam hamletovsky, a reálne nepodnikali proti rebelujúcim poslancom takmer žiadne kroky, čoho výsledkom boli tri neúspešné hlasovania o brexitovej dohode vyrokovanej s Európskou úniou, Mayovej pád a nástup vlády premiéra Johnsona.

V noci z utorka na stredu sa však v Konzervatívnej strane udial jeden z najväčších mocenských bojov za posledné desaťročia. Boris Johnson či presnejšie jeho hlavný poradca Dominic Cummings sa správajú skôr macbethovsky a konajú. Dvadsaťjeden poslancov „Aliancie rebelov“, ktorých vyhodili zo strany z utorka na stredu, čím im zabránili kandidovať za konzervatívcov v najbližších voľbách, predstavuje nielen stratu akejkoľvek nádeje na väčšinovú vládu v Dolnej snemovni, ale hlavne mimoriadne nebezpečný krok pre budúcnosť Konzervatívnej strany a stabilitu britskej politiky.

Keď nestraník vyhadzuje stranícke legendy

Cummings pritom nie je poslancom a ani členom strany. Po štúdiu dejín na Oxforde najprv začiatkom deväťdesiatych rokov rozbiehal v Rusku malé aerolinky, ktoré po prvom lete skrachovali, aby sa neskôr dlhší čas potácal v okolí britskej politiky a záujmových skupín oponujúcich prijatiu eura v Británii. Od roku 2007 bol sedem rokov poradcom Michaela Gova, jedného z dvoch neskorších politických lídrov kampane za brexit. Cummings bol sám šéfom kampane Vote Leave a v nedávnom televíznom filme ho stvárnil Benedict Cumberbatch.

Cummingsov bohatý blog ponúka skvelý náhľad do mysle tohto najbližšieho Johnsonovho poradcu. Ako technofuturistický obdivovateľ misií Apollo a umelej inteligencie, nenávidiaci „byrokratickú stupiditu“ londýnskeho Westminsteru, je Cummings extrémny racionalista a utilitarista, čo nemá rád politiku, ktorej dominujú politické strany, a preto sa nebojí toho, aké brázdy môžu jeho aktivity vytvoriť v tradičnom parlamentnom systéme.

Jednou z nich je napríklad vyhodenie ôsmich bývalých ministrov vrátane jednej z legiend konzervatívcov, Kena Clarka. Počas takmer päťdesiatich rokov neprerušenej služby v parlamente bol dve desaťročia ministrom a veľmi populárnou postavou v strane. Pod Thatcherovou bol ministrom školstva, pod Majorom ministrom financií a pod Cameronom zase ministrom spravodlivosti. A po tomto všetkom ho na základe jedného hlasovania Johnson s Cummingsom vyhodili zo strany. Nečudo, že ich Clark označil za najpravicovejšiu vládu Konzervatívnej strany.

Okrem Clarka z Konzervatívnej strany vyhodili aj donedávna slúžiaceho ministra financií Phillipa Hammonda, bývalého ministra spravodlivosti Davida Gauka či vnuka Winstona Churchilla, Nicholasa Soamesa. Johnson pritom rád cituje Churchilla a napísal o ňom aj pomerne populárnu knihu. Zdá sa, že v prostredí občianskej vojny ide romantický sentiment bokom.

Vyhodili aj bývalého ministra pre medzinárodný rozvoj Roryho Stewarta, ktorého mnohí vnímali ako lepšiu budúcnosť Konzervatívnej strany. Stewart napriek tomu chce kandidovať za konzervatívcov s podporou lokálnych štruktúr strany.

Čudní rebeli

Žiadny z týchto poslancov nepatrí k nejakým „zakukleným labouristom“ či ľuďom, ktorí by chceli nutne rebelovať proti vlastnej strane, práve naopak. Iróniou je práve to, že slovo „rebélia“ označuje formu odporu establišmentu, no práve títo rebeli sú pevnejšou súčasťou dlhodobého establišmentu – osobne aj politicky.

Britská politika sa často zdá mimoriadne nudná a predvídateľná. Kariéry ministrov sa rodia na niekoľkých colleges univerzít v Oxforde a Cambridgei, po ktorých sú lojálni príslušníci straníckych štruktúr katapultovaní do volebných obvodov po celej krajine. Pomalý postup vyžaduje lojalitu k strane a veľká časť poslancov sa potom externému pozorovateľovi zdá do veľkej miery beztvárna. Táto rebélia však ukazuje aj trochu nádeje, a to že v Konzervatívnej strane naozaj existujú ľudia, ktorí sú ochotní obetovať kariéru za to, čo je naozaj dôležité pre krajinu ako celok.

Nech dopadnú parlamentné procesy akokoľvek, vyhadzovanie dlhoročných ministrov, desaťročia lojálnych strane, nemôže stabilite politického systému nijako pomôcť. Obzvlášť v časoch, keď sa systém stojaci na nepísaných konvenciách ohýba takmer do limitov, ktoré si nevedela predstaviť ani originálna britská verzia seriálu House of Cards.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Veľká Británia a brexit

Komentáre

Teraz najčítanejšie