Čo sme robili pred 30 rokmi: Podpísať či nepodpísať – úvaha o ponížení
V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.
Tento príbeh píšem v neistote, či mám právo ho zverejniť. Prevážil vo mne pocit, že áno, lebo má širšiu platnosť, hoci existuje riziko, že ublížim človeku, ktorý si za svoje celoživotné dielo zaslúži veľké uznanie.
Slabosť alebo silu diktatúry poznáte podľa toho, koľko ľudí je ochotných proti nej protestovať.
Keď vám za podpis pod petíciu na obranu slobody hrozí smrť, vždy sa síce nájdu jednotlivci, ktorí to risknú, ale obvykle ich zrátate na prstoch jednej ruky.
Keď vám za podpis pod petíciu na obranu uväznených tiež hrozí väzenie, ale už nie poprava, počet sa zvýši na stovky.
A keď vám za taký podpis hrozí len strata funkcie v práci či pokarhanie od šéfa, nájdu sa tisíce.
Tak to bolo na konci leta v roku 1989. Režim síce posadil v auguste do väzenia tzv. „bratislavskú päťku“ disidentov, ale cena podpisu pod petíciu za ich oslobodenie bola relatívne nízka.
Lenže veľkosť straty je vždy individuálna. Keď vás nebaví práca, výpoveď vám neprekáža. Keď si viete predstaviť život bez cestovania, zadržanie pasu nie je vysoká cena za podpis.
Úplne inak to vnímate, ak v práci či v dovolenke pri mori vidíte zmysel svojho života. Alebo keď máte jednoducho hlboko v duši desivý strach z režimu, aj keď ten už desivý dávno nie je.
Historici iste vedia, kto organizoval petície za oslobodenie bratislavskej päťky, ja si to nepamätám.
Ale pamätám sa, že ma Martin Bútora poveril, aby som zozbieral nejaké podpisy. Písali sme si zoznam známych ľudí, ktorí by podľa nášho odhadu mohli mať odvahu petíciu podpísať.
Na zozname sa ocitlo aj meno Stanislava Štepku, režiséra a herca Radošinského naivného divadla. A ja som dostal za úlohu ísť s petíciou za ním.
