Čo sme robili pred 30 rokmi: Podpísať či nepodpísať – úvaha o ponížení

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

Tento príbeh píšem v neistote, či mám právo ho zverejniť. Prevážil vo mne pocit, že áno, lebo má širšiu platnosť, hoci existuje riziko, že ublížim človeku, ktorý si za svoje celoživotné dielo zaslúži veľké uznanie.

Slabosť alebo silu diktatúry poznáte podľa toho, koľko ľudí je ochotných proti nej protestovať.

Keď vám za podpis pod petíciu na obranu slobody hrozí smrť, vždy sa síce nájdu jednotlivci, ktorí to risknú, ale obvykle ich zrátate na prstoch jednej ruky.

Keď vám za podpis pod petíciu na obranu uväznených tiež hrozí väzenie, ale už nie poprava, počet sa zvýši na stovky.

A keď vám za taký podpis hrozí len strata funkcie v práci či pokarhanie od šéfa, nájdu sa tisíce.

Tak to bolo na konci leta v roku 1989. Režim síce posadil v auguste do väzenia tzv. „bratislavskú päťku“ disidentov, ale cena podpisu pod petíciu za ich oslobodenie bola relatívne nízka.

Lenže veľkosť straty je vždy individuálna. Keď vás nebaví práca, výpoveď vám neprekáža. Keď si viete predstaviť život bez cestovania, zadržanie pasu nie je vysoká cena za podpis.

Úplne inak to vnímate, ak v práci či v dovolenke pri mori vidíte zmysel svojho života. Alebo keď máte jednoducho hlboko v duši desivý strach z režimu, aj keď ten už desivý dávno nie je.

Historici iste vedia, kto organizoval petície za oslobodenie bratislavskej päťky, ja si to nepamätám.

Ale pamätám sa, že ma Martin Bútora poveril, aby som zozbieral nejaké podpisy. Písali sme si zoznam známych ľudí, ktorí by podľa nášho odhadu mohli mať odvahu petíciu podpísať.

Na zozname sa ocitlo aj meno Stanislava Štepku, režiséra a herca Radošinského naivného divadla. A ja som dostal za úlohu ísť s petíciou za ním.

Nemal som z toho dobrý pocit. Štepka bol slávny človek, ktorý si získal obdiv nielen pre kvalitu svojho divadla, ale aj pre schopnosť nepodliezať režimu a dokonca mu svojím humorom vzdorovať. V tomto prípade však išli žarty nabok.

Ohlásil som sa na vrátnici vtedajšieho Domu ROH, kde malo divadlo svoju scénu, a Štepka sa vynoril z útrob budovy. Predstavil som sa a povedal, s čím prichádzam.

Trvalo to niekoľko sekúnd, prezeral si ma mrazivým pohľadom a odmietol. Ospravedlnil som sa za vyrušenie a odišiel.

Bolo to pre nás oboch veľmi nepríjemné stretnutie. Ja som bol pre neho niekto ako Mauglí z džungle disentu, on pre mňa ako človek z iného sveta, ktorý pozorujem len z odstupu a nerozumiem mu.

Viem si živo predstaviť, že som bol pre neho rovnako nepríjemnou návštevou, ako keby som bol od ŠtB: človek, ktorý od neho žiada, aby sa postavil jednoznačne na nejakú stranu, za režim alebo proti nemu.

Štepka nechcel jedno ani druhé, chcel len robiť dobré divadlo, ktorému zasvätil život. Úplne rozumiem jeho obave, že podpisom by ohrozil svoje postavenie režiséra, a tým aj svoje divadlo.

Tento banálny príbeh má svoju pointu, ktorá mu dáva širší presah. Keď sa Stanislav Štepka postavil v novembri 1989 na tribúnu, dav už si pri každej zmienke o komunistoch obľúbil skandovanie „K lopate!“

Štepka na to reagoval improvizáciou hodnou divadelníka: „Nie k lopate. Lopatami do nich!“

Dav sa zľakol a začal skandovať „Nechceme násilie“.

Štepka bol jediný zo všetkých, ktorí vtedy na tribúne vystupovali, kto prekročil hranicu „nežnosti“.

Mal som vtedy – a dodnes mám – pocit, že z neho vytryskla dlho zadržiavaná nenávisť voči komunistom, ktorí mu síce dovolili mať svoje divadlo, ale len on vedel, za akú cenu. Napríklad aj za cenu toho, že vtedy odmietol podpísať tú petíciu.

Stretol som po Novembri mnoho ľudí, ktorí z duše nenávideli komunistov a túžili sa im pomstiť. Keby som bol psychológ, povedal by som, že v skutočnosti ich nenávideli preto, lebo sa nimi nechali ponížiť, nenávideli ich za svoj vlastný pocit hanby. Je to pochopiteľné, lebo ak bol komunistický režim v niečom majstrom, tak v ničení ľudskej dôstojnosti.

Vôbec nie je paradox, že u veľkej väčšiny bývalých disidentov sa táto nenávisť nevyskytovala, napriek tomu, že nejeden z nich si odsedel roky v komunistickom väzení. Disidentov totiž režim nedokázal ponížiť, hoci sa o to snažil. A keď padol, nemali s ním žiadne nevyrovnané morálne účty.

Až po Novembri som pochopil, koľko ľudí nenávidelo komunistov najmä preto, lebo s nimi museli obchodovať s vlastnou morálkou.

Štepku som ani na okamih vnútorne neodsúdil za to, že mi odmietol ten podpis. Mal som však problém s jeho výzvou k násiliu, ktorú som považoval za pomstu za vtedajšie vlastné poníženie, ktorého som sa stal nechceným svedkom.

Ale teraz si uvedomujem, že možno som sa po celý čas mýlil. Možno ho vtedy len naštvala moja drzosť, s akou som si dovolil ísť za ním s nejakým morálnym nárokom na jeho podpis.

A výzva mlátiť komunistov lopatami bola možno len slovná hra, ktorej divadelník v tej chvíli nedokázal odolať.