Denník N

Reprezentačný futbalista Hodúr manipuloval zápasy, teraz robí na stavbe: Syn hádam bude mať viac rozumu

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Za slovenskú futbalovú reprezentáciu odohral 12 zápasov, získal dva české tituly, no ľudia si ho navždy budú pamätať ako hráča, ktorý manipuloval zápasy Nitry a Dunajskej Stredy.

Ivan Hodúr (39) je bez futbalu už šesť rokov. Po kritickom období sa pozviechal a splatil dlhy. Pracuje na stavbe a dodávkou roznáša letáky pre obchodný reťazec.

V septembri začína s prednáškami po slovenských kluboch, na ktorých bude súčasným profesionálnym hráčom hovoriť, ako prepadol gamblingu a následnému manipulovaniu zápasov. Aj vďaka tomu verí, že mu to Slovenský futbalový zväz zohľadní a odpustí mu časť trestu a bude sa môcť stať aspoň trénerom.

23. septembra o 20.00 19.00 bude hosťom diskusie Denníka N, v Novej Cvernovke bude o svojich skúsenostiach hovoriť s Petrom Dedíkom, vedúcim Oddelenia integrity SFZ, a Antonom Siekelom, prezidentom Slovenského olympijského a športového výboru.

Viac informácii nájdete vo facebookovej udalosti, lístky sa dajú zakúpiť tu.

Ivan Hodúr (39)

sa narodil v Seredi, je 12-násobný slovenský reprezentant. Ako 15-ročný prestúpil do Nitry, odkiaľ ho o šesť rokov získal český Liberec, s ktorým dvakrát získal titul. Počas pôsobenia v Liberci prepadol závislosti od automatov a narobil si dlhy. Následne hrával za Mladú Boleslav, Ružomberok, Nitru, Zagalebie Lubin (Poľsko) a za Dunajskú Stredu. Počas angažmánov v Nitre (2011) a v Dunajskej Strede (2013) pomáhal s manipulovaním dokopy šiestich zápasov. V roku 2014 dostal trojročnú podmienku, trojročný probačný dohľad a pokutu tritisíc eur. SFZ mu zakázal akúkoľvek činnosť spojenú s futbalom na 25 rokov.

Okrem neho súd potrestal aj troch jeho spoluhráčov Michala Diana, Mareka Božoňa a Tomáša Hubera. Objednávateľmi manipulácie boli Ivan Žiga, Róbert Rák a Marián Dirnbach, ktorí komunikovali s ázijskou stávkarskou mafiou. Potrestali aj ďalšieho slovenského futbalistu, Martin Trančík dokonca skončil na pol roka vo väzení.

Foto N – Vladimír Šimíček

Od nedobrovoľného konca vašej kariéry uplynulo už šesť rokov. Čomu sa venujete?

S kamarátom pracujem na stavbe a raz za týždeň na dodávke vozím letáky pre jeden obchodný reťazec. To je asi všetko.

Futbal ste hrali naposledy v roku 2013, potom vám ho na 25 rokov zakázali. Kedy ste začali pracovať?

Bolo to veľmi náročné obdobie, nevedel som sa zaradiť do života. Nevedel som, čo robiť. Dosť mi pomáhali rodičia, teraz som sa zamestnal a je to lepšie. Bavilo ma trénovať deti, ale pre zákaz som to nemohol robiť. Dostal som ho však vlastnou vinou, zaslúžil som si ho.

Vo futbalovom klube som nemohol byť zamestnaný ani v ňom vykonávať žiadnu funkciu. Sem-tam som individuálne trénoval deti, keď za mnou prišli ich rodičia.

Po treste to boli dva-tri roky veľkého trápenia.

Mohli by ste robiť nejaké pomocné práce na štadióne?

Možno aj áno. Aj mi ponúkali, či sa nechcem starať o štadión, ale bol by som tam celé dni a nemal by som čas chodiť sa pozerať na syna.

Nezohral úlohu pocit hanby za vaše činy, že by vám to ľudia z futbalového prostredia pripomínali?

To nie. Možno zo začiatku to bolo čudné, no časom to prešlo a teraz je to v pohode.

Hovoríte, že ste mali problém zaradiť sa do života po športovej kariére, to však počúvame aj od športovcov, ktorí ju ukončili sami a dobrovoľne. Myslíte si, že problémy by prišli, aj keby ste skončili dobrovoľne?

Bolo by to rovnako náročné. Bohužiaľ, futbalu som nedával všetko, venoval som sa aj iným veciam okolo ako hazard či diskotéky. Nič som si neušetril, všetko som buď prehral, alebo dal na zábavu. Po ukončení kariéry som to preto mal veľmi ťažké.

Poznáte viacero športovcov, ktorí prežívali náročný prechod do života po kariére?

Určite. Hlavne na Slovensku sa futbalista nevie zabezpečiť finančne a po kariére musí každý rozmýšľať, čo ďalej – či bude tréner, funkcionár, alebo si nájde nejakú robotu.

Ako vyzeral váš typický deň počas prvých rokov po ukončení kariéry?

Prvé dva-tri roky som si nevedel nájsť prácu, ani som si nevedel predstaviť, že by som išiel robiť niekam do fabriky. Bolo to veľmi ťažké. Čisté trápenie.

Ako sa zachovalo vaše najbližšie rodinné okolie?

Už počas angažmánu v Poľsku (rok 2012, pozn. redakcie) som sa rozviedol s manželkou. Dôvodom bolo, že som robil hlúposti, šancí mi dala dosť. Nevážil som si to a bol som zaslepený hazardom a zlými vecami okolo. Po treste mi deti sem-tam povedali, že ich spolužiaci mali na moju adresu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie