Najvyššie nepoliticky postavený Slovák v EÚ ide k progresívcom: Veľa konkurentov na Slovensku ani v Európe nemám

Ste v pozícii najvyššie nepoliticky postaveného Slováka v štruktúrach EÚ. Prečo ste sa rozhodli kariérne aj platovo výrazne klesnúť a vstúpiť do politiky cez Progresívne Slovensko?

Dobrá otázka, pri ktorej mám obavu, aby som nevyznel pateticky. V prvom rade ma mrzí, že patriotizmus sme tu prenechali extrémistom, pričom pravými patriotmi sú ľudia, ktorí v tejto krajine robia užitočné veci – chránia životné prostredie, pomáhajú slabším, bojujú proti korupcii a podobne.

Môj vstup do politiky má tri rozmery – občiansky, hodnotový a profesionálny. Občiansky je spojený s vraždou novinára a jeho partnerky. Pripomenulo mi to osobnú príhodu z leta 1989, keď som sa na povinnej verejnej schôdzi Zväzu československo-sovietskeho priateľstva, kde sa trepali samé hlúposti, postavil a nahlas povedal, čo si o tom myslím.

Všetci mi hovorili, že skončím na čiernej listine komunistov, ale našťastie prišla revolúcia a nič sa mi nestalo, naopak, stal som sa predsedom štrajkového výboru v Slovenskej akadémii vied, kde som pracoval.

Vtedy som si myslel, že krajina aj demokracia sú zachránené. Lenže po takmer 30 rokoch tu zavraždili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú a ja som si uvedomil, že to, čo sa tu deje, je priam katastrofa. Nie som novinár, tie obete mi nie sú rodinou, napriek tomu som to vzal veľmi osobne.

Čo hodnotový rozmer?

Progresívne Slovensko vznikalo presne tak, ako sa má správne zakladať strana. Vízia o Slovensku, ktorú tí ľudia publikovali pred dvomi rokmi, je najlepším dokumentom o našej krajine, aký som kedy videl a čítal.

Výrazne pociťujem potrebu našej spoločnosti hýbať sa vpred, teda progres. Nastupuje digitálna revolúcia a každý, kto sa obzerá dozadu a na základe minulosti vyrába projekcie do budúcnosti, sa mýli. Naše myslenie musí byť nastavené na zmenu, aby sme vôbec stíhali reagovať na výzvy doby.

Pod profesionálnym rozmerom mám zase na mysli problémy s korupciou a uneseným štátom. Pripadám si ako na Titanicu, ktorý sa potápa a my sme kapelou na palube, ktorá stále vyhráva. Slovensko je podľa všetkých ukazovateľov najzraniteľnejšou krajinou z pohľadu umelej inteligencie, automatizácie a digitálnej revolúcie.

V najbližších rokoch sa zmení až 70 percent pracovných miest, niektoré sa úplne stratia. Máme poslednú šancu, aby sa do práce pustili ľudia, ktorí rozumejú vzdelávaniu, výskumu a inováciám, lebo to je jediná správna odpoveď na spomínanú výzvu. Ak to neurobíme, máme zarobené na obrovský problém, a nie som si istý, či to Slovensko v dnešnej podobe prežije.

Práve v týchto oblastiach viem ako profesionál ponúknuť pomerne veľa. Vzhľadom na svoju prax a skúsenosti z toho, čo som doteraz robil, si neskromne myslím, že veľa konkurentov na Slovensku ani v Európe nemám. V podstate je mojou povinnosťou pokúsiť sa Slovensku pomôcť.

Budete do Progresívneho Slovenska dávať vlastné peniaze?

Neplánujem to. Má dosť peňazí, takže je to irelevantná otázka.

Verejnosť dnes nepozná vašu hodnotovú orientáciu, skúste sa teda vymedziť, kde ste – viac vpravo, v strede, vľavo?

To sú stereotypy, do ktorých často upadáme. Z behaviorálneho hľadiska je síce jasné, že potrebujeme škatuľky, ale je to zbytočný problém, ktorý nás brzdí v zmýšľaní. Delenie na pravicu a ľavicu je prežité.

Akoby som počul Fica z čias zakladania Smeru, keď vravel, že delenie na pravicu a ľavicu je falošné, lebo Slovensko nepotrebuje ani ľavicovú, ani pravicovú politiku, ale silných pragmatických politikov schopných riešiť problémy. Dovolím si nesúhlasiť – ľavičiari presadzujú pri spravovaní štátu dramaticky iné riešenia ako pravičiari, nezhodnú sa na hranici toho, do čoho ešte má zasahovať štát a do čoho už nie, ani na tom, aká veľká má byť sloboda jednotlivca a podobne. Rozdiely ukázala aj verejná diskusia medzi Richardom Sulíkom zo SaS a Ivanom Štefunkom z PS. A občania majú právo vedieť, kde sa hodnotovo pohybujete.

Rozumiem, čo sa snažíte povedať, ale nemyslím si, že to obstojí. Samozrejme, som za slobodu, slobodu podnikania, majetku, vyznania a podobne, ale s tým, aby štát zabezpečil aj rovnosť príležitostí.

Je rovnosť príležitostí ľavicová alebo pravicová záležitosť? Je to konzervatívne alebo liberálne? Predovšetkým je to ľudské, lebo nie každý sa narodí v prostredí, ktoré mu umožňuje rovnakú štartovaciu pozíciu. Ak sa narodíte v rómskej osade, môžete mať IQ 150, aj tak už na prvom stupni základnej školy prepadnete. Ako to chcete škatuľkovať?

Slovensko je vo vzdelávaní totálne nespravodlivý štát. Sme najhorší v EÚ v prístupe k vzdelávaniu, máme najhoršie výsledky medzi chudobnými a bohatými. Neviem, či je to ľavicové alebo pravicové, ale viem, že je to nespravodlivé.

Rozumiem. Súhlasím aj s tým, že poskytovať rovnosť príležitostí je ľudské. Lenže to už hovoríte o cieli, ku ktorému sa dá dopracovať rôznymi cestami. A práve tie sú iné u ľavice, iné u pravice a úplne iné u extrémnej pravice či extrémnej ľavice. Asi sa zhodneme na tom, že kotlebovci majú inú predstavu o riešení ako napríklad KDH a to má zrejme iné návrhy ako PS. Skúsme však konkrétne – poznáte súčasnú úroveň odvodového a daňového zaťaženia. Je tam priestor na jeho zvyšovanie či znižovanie?

Odvodové aj daňové zaťaženie na Slovensku je akurátne, problém je skôr v množstve dier, ktoré sa prejavujú korupciou a šedou ekonomikou. Problém je aj v slabom využívaní kohéznej politiky EÚ.

Ak sme do septembra 2019 vyčerpali na výskum a vývoj len 13 percent z balíka 3,6 miliardy eur, pričom o 16 mesiacov sa to rozpočtové obdobie skončí, asi nemôžeme hovoriť o dobrom využívaní zdrojov.

Nevidím teda žiadny priestor na zvyšovanie daní a odvodov, ale skôr na zvyšovanie efektivity využívania zdrojov, ktoré máme k dispozícii.

Ste za rovnú alebo progresívnu daň?

Moji kolegovia – experti na modelovanie daní z Európskej komisie – urobili prepočty špeciálne pre jednotlivé krajiny EÚ. Vyšlo im, že vyšší výnos z daní funguje pri progresívnom zdaňovaní. V tomto u mňa nejde o vec hodnôt, ale reálnych a publikovaných faktov.

Vlaky pre študentov a dôchodcov zadarmo?

Som za ne, ale treba si uvedomiť, že nič nie je zadarmo. Je to dobrý benefit, akurát nechápem, prečo hovoríme len o vlakoch, keďže tie nechodia do každej dediny. Prečo majú byť obyvatelia obcí bez vlakov obmedzovaní?

Takéto veci sa tiež nemajú robiť en bloc, ale tak, že povedzme dôchodcovia dostanú voucher, na ktorý môžu zadarmo precestovať istý maximálny počet kilometrov mesačne. Zabezpečila by sa tým rovnosť príležitostí aj šancí.

Čo sa týka študentov, tu si viem predstaviť, že by sa bral do úvahy aj príjem a materiálne zabezpečenie. Poznám množstvo prípadov, keď 50 centov na jednu jazdu autobusom je pre rómske dieťa priveľa, aby mohlo chodiť na strednú školu. Je to preň životný problém. Nevidím dôvod, aby sme možnosť cestovať zadarmo nevzali študentom, ktorí na to majú, a posunuli ju tým, ktorí to naozaj potrebujú.

Obedy zadarmo v školách?

Veď vidíte, čo to spôsobilo. Rozhodovať sa má na základe analýz, dôveryhodných podkladov a testovania. Neviem si predstaviť, že niekto zavedie takéto opatrenie bez toho, aby si prešiel kapacity jednotlivých jedální. Zistil by, že mnohé nemajú šancu tie obedy pripraviť.

V princípe s tým opatrením nemám problém, je dobré, ale aj dobré opatrenie musí byť urobené múdro. Inak je to katastrofa ako u nás, keď to poškodilo tých, ktorým sa malo pomôcť. Iná vec je, že pochybujem o skutočnej motivácii autorov opatrenia, či naozaj chceli pomôcť alebo išlo len o propagandu.

Michal Truban ako líder PS má vážny problém. Nemám na mysli primárne jeho skúsenosti s drogami, ale to, že o nich verejne klamal. Ako veriť politikovi, ktorý už na začiatku takto klame?

Nebola to dobrá vec a myslím si, že aj on sám si to uvedomil. Pozerám sa na to s odstupom. To jeho „zatĺkanie“ trvalo asi týždeň a potom sám prišiel s ospravedlnením a ľútosťou. Povedal, že to preňho bude veľké poučenie.

Veľmi som sa usiloval nájsť príklad iného politika, ktorý si uznal chybu a ospravedlnil sa, ale nenašiel som. Možno keby sa Truban priznal hneď, mal by to ľahšie, ako keď tak urobil po čase. O to viac som rád, že našiel tú silu, lebo po týždňovom „zatĺkaní“ je to rozhodne náročnejšie.

Mohlo to byť však aj inak – spin doctori PS či samotný Truban vyhodnotili situáciu tak, že je to už neudržateľné a priznanie spôsobí menšie škody. Možno teda nešlo o úprimnú ľútosť, ale o racionálne spočítanie si nákladov a benefitov. Truban navyše nemal istotu, že jeho užívanie LSD raz nevytiahne človek z okruhu jeho známych, ktorý bol pri tom.

To už je dosť špekulácia.

Je, ale presne taká istá, ako špekulujú tí, ktorí Trubana obhajujú, že šlo o úprimnú ľútosť.

Tak som to vnímal, jeho vnútorné rozpoloženie však nepoznám a do hlavy mu nevidím. A naozaj si neviem spomenúť na žiadny príklad niekoho v politike, kto by urobil čosi podobné.

Takých je málo, ale nájdu sa, napríklad Iveta Radičová, ktorá hlasovala za poslankyňu Rosovú. Uznala chybu a vzdala sa poslaneckého mandátu.

V poriadku. Bežné je však „zatĺkanie“ chyby, aj keď je tá chyba taká očividná, že viac už byť nemôže.

Vráťme sa k Trubanovi – obsah jeho motivačných prednášok naznačuje, že má problém s elementárnou zodpovednosťou. Hovoriť o drogách takým spôsobom je neprijateľné a neobstojí ani výhovorka, že bol o pár rokov mladší a neskúsenejší. Problém je aj vo formuláciách viet, ktoré ako celok často nedávajú zmysel, sú nezrozumiteľné, nemajú logickú nadväznosť… Má človek s takýmito komunikačnými zručnosťami na to, aby bol premiérom, štátnikom?

Štátnika nepochybne do istej miery robia aj jeho prejavy, ale nie som si istý, či je to spojené s rétorikou. Vezmime si Mečiara – bol to úžasný rétor a aj preto bol v istom čase taký populárny. Bol však aj štátnikom? O tom si dovolím pochybovať.

Štátnik je definovaný tým, že robí niečo v prospech štátu bez ohľadu na vlastné benefity, vidí štát v kontexte a vie preň vytvoriť víziu. A mne tu celé roky chýba práve dlhodobá vízia Slovenska. Ponúklo ju až PS.

Beriem do úvahy aj to, že Truban pôsobil v IT sfére, ktorá je špecifická, a tak rozpráva špecifickým jazykom. Jeho register výrazov, intonácie a hlasu sa môže priebežne meniť, dá sa na tom pracovať. Navyše to všetko považujem za druhoradé až treťoradé, dôležitejšie je presvedčenie a schopnosť urobiť správne rozhodnutia.

Nemieril som čisto na rétorické schopnosti, ale aj na schopnosti rýchlo analyzovať informácie z rôznych oblastí, schopnosť syntézy, schopnosť rozumne sa vyjadrovať k veciam, v ktorých nie je úplne doma, keďže sa mu to celkom nedarilo ani pri témach, v ktorých doma je – budovanie vlastnej firmy a ako sa stať úspešným. Premiér, obrazne povedané, ráno debatuje o jadrových elektrárňach, doobeda o HDP, potom má obed s argentínskym veľvyslancom, následne debatu o životnom prostredí, potom rokovanie s podnikateľmi a po ňom prijatie školských odborárov, po ktorom ešte večer rieši sociálne programy s ministrom práce. Po väčšine stretnutí sa očakávajú rozumne sformulované závery a odpovede na otázky novinárov, aby už ráno letel do Bruselu a rokoval tam o medzinárodnej politike a obhajoval pozície Slovenska. Nepýtal by som sa na to, keby sám Truban nepovedal, že je pripravený byť premiérom.

Aj vy ako novinár robíte rozhovory s množstvom rôznych ľudí a musíte sa na nich pripravovať. V tomto máte s vysokými politikmi, hoci na inej úrovni, podobnú prácu. Mnohí novinári sú ráno na tlačovke k jednej téme, doobeda k druhej a poobede k ďalším dvom. A všade sa od nich očakávajú kompetentné otázky a kompetentné články. Pochybujem, že to všetko sa naučia počas štúdia na žurnalistike.

Poviem príklad z vlastnej skúsenosti – centrum, ktoré vediem, pracuje s 30 generálnymi riaditeľstvami Európskej komisie. Každé rieši inú oblasť a napriek všetkým mojim titulom a praxi sa na každé stretnutie musím pripravovať. Inak by som sa nemohol denne rozprávať o piatich rôznych sektoroch – od životného prostredia cez poľnohospodárstvo, jadrovú bezpečnosť, financie až po otázky manažmentu.

Nemyslím si, že na to môže byť niekto pripravený vopred. Treba byť otvorený, mať kvalitných spolupracovníkov a spoločne sa posúvať vpred. Hovorí sa tomu kolektívna inteligencia. Nik nemôže ovládať všetko.

Michal Truban má 35 rokov. Ak bol v takom mladom veku schopný založiť a vybudovať úspešné firmy v relatívne zložitých podmienkach, pričom nepochádza z extrémne bohatého prostredia, je to obdivuhodné.

To nepochybne, oceniť sa dá dokonca aj jeho známe vzoprenie sa korupcii. Argument úspešnou firmou však nestačí. Aj Igor Matovič v mladom veku vybudoval úspešnú firmu a zbohatol, ako premiéra si ho však predstaviť neviete.

Nemyslím si, že oblasť IT je taká jednoduchá, že sa v nej dá uspieť ľahko, dokonca sa stať jednotkou na trhu. Z tohto pohľadu si viem predstaviť, že Truban musí mať schopnosť analyzovať aj robiť správne rozhodnutia, vybudovať si dobrý tím spolupracovníkov a získať si ich dôveru.

K prezidentke Zuzane Čaputovej po výberovom konaní nastúpila Trubanova partnerka Adela Zábražná. Čaputová je bývalá podpredsedníčka PS. Právne je Zábražnej nástup v poriadku, nespochybňujem ani jej schopnosti a skúsenosti, ale je to v poriadku eticky? Dokážu to občania vnímať tak, že nejde o prešľap?

V tomto je moja miera citlivosti nadpriemerná. Som extrémne citlivý na konflikty záujmov, preto som trikrát opatrnejší. Poviem to na príklade svojej práce – existuje výskumný program, v ktorom je uvedené, že my ako výskumná organizácia Európskej komisie sa môžeme uchádzať o grant z toho programu. Problém je, že ho riadi práve Európska komisia.

Z právneho hľadiska je to v poriadku, ale z etického hľadiska by som nedokázal žiadnemu človeku v Európe vysvetliť, že nejde o konflikt záujmov. Rozhodol som, že s tým musíme skončiť, hoci mnohí si myslia, že som blázon a škodím konkrétnemu oddeleniu našej organizácie. Lenže etika je u mňa viac ako právo.

Môj pohľad na tému Trubanova partnerka u prezidentky je teda takýto – nikdy by som nikoho z rodiny ani kamarátov či známych na takú pozíciu neprijal.

Mnohým už začalo liezť na nervy neustále forsírovanie pojmov starí a noví politici. Napádajú to aj potenciálni koaliční partneri PS, napríklad Matovič, keďže Ivan Štefunko sa politicky angažuje dlhé roky, Miroslav Beblavý bol štátnym tajomníkom za druhej Dzurindovej vlády už pred 17 rokmi. Z interných prieskumov PS asi vychádza, že neustále používanie tých pojmov má význam, ale nepreháňa sa to?

Každý z nás je citlivý na niečo iné. Volanie po novej politike tu nesporne je. Či sú tie pojmy nadužívané, neviem, ale podľa mňa sa tým nikomu neubližuje.

Nejde však o lož? Beblavý ani Štefunko nie sú novými politikmi.

Potom ani ja nepatrím medzi nových politikov. Ťažko ma tak nazvať vzhľadom na môj vek.

Vy prichádzate do politiky ako nováčik, teraz ste v nepolitickej funkcii. Beblavý pôsobil v SDKÚ, v Sieti, teraz je v strane Spolu.

Áno, len tým chcem povedať, že nejde ani tak o starých a nových politikov, ale o novú politiku. Bol by som rád, keby sa aj tí, čo už sú v politike dlhšie, zamysleli a priznali, že to nerobia najsprávnejšie, a zmenili to. Nech pracujú pre ľudí, až potom pre stranu, kamošov a iné záujmy.

Budete sa v PS venovať školstvu?

Áno, lebo si nemyslím, že viem, ako ísť na zmeny v polícii či justícii. Som jasne vyhranený a chcem sa venovať tomu, čomu rozumiem.

Chcete byť ministrom školstva? Lebo ním chce byť aj Juraj Hipš zo strany Spolu, ktorá strategicky spolupracuje s PS.

Určite to nie je moja primárna motivácia. Funkcie sú výsledkom volieb a politickej matematiky po nich. Samozrejme, nie je veľa ľudí ako ja, že majú také skúsenosti s európskymi záležitosťami, negociačným tímom a najvyšším postom v administrácii. Okrem školstva však mám ambíciu pomôcť aj so spravovaním štátnej správy.

Prešiel som množstvom funkcií a mám obrovské skúsenosti s jednou z najlepších administrácií na svete, ktorou je Európska komisia, pričom stačí prevziať len pár percent z jej fungovania do našej štátnej správy a bude to tu oveľa lepšie.

A keďže som sa podieľal na mnohých veľkých transformáciách Európskej komisie, som ochotný transformovať aj našu štátnu správu. Môj najväčší prínos však stále vidím v trojuholníku vzdelávanie, výskum a inovácie.

Odchádzam z funkcie, akú už nebudem mať nikdy v živote. Môj život však nie je riadený funkciami, hoci sa tomu ťažko verí. Naopak, v tíme mojich ľudí v Európskej komisii moje rozhodnutie spôsobilo malú revolúciu, lebo to dodnes nik neurobil.

Mal som tam solídny plat aj moc ovplyvňovať 28 krajín EÚ a cez ne krajiny celého sveta. Stretával som sa s ministrami Japonska či Číny, mal som nejaký vplyv. Svoje skúsenosti som teraz ochotný venovať Slovensku.

Málokto vie, že popri práci v Európskej komisii sa na Slovensku venujete Rómom. Chodíte do letných táborov s rómskymi deťmi, v osadách aj na Luníku vysvetľujete, čo je EÚ a podobne. Čo vás k nim pritiahlo?

Vyrastal som v prostredí, v ktorom Rómovia boli vnímaní ako príťaž spoločnosti. Tak som sa na nich pozeral aj ja. S hlbším poznaním som však pochopil, že je to inak a že existuje aj to, čo som už spomínal – rovnosť príležitostí.

Predstavte si, že neviete plávať a ja viem. Obaja máme skočiť do bazéna, pričom nám vravia, že obaja máme šancu vyhrať preteky v plávaní. V skutočnosti sa vy utopíte a ja vyhrám. Takto je to aj s Rómami v osadách. Aj s manželkou sa preto snažíme zmenšiť priepasť medzi mainstreamovou a rómskou spoločnosťou.

Je našou povinnosťou bojovať so syndrómom generačnej chudoby. U nás to robíme vyslovene zle. Posudzovať správanie Rómov v osadách cez naše hodnoty a spôsoby života, keď im neumožňujeme vymaniť sa z beznádeje a chudoby, je jednoducho nesprávne. Keby sme sa do tých rodín narodili my, boli by sme rovnakí.

V Spoločnom výskumnom centre Európskej komisie poskytujete komplexný servis tým, ktorí na základe vašich výskumov tvoria politiky, smernice a nariadenia EÚ. Platí, že ak vaši vedci niečo vyskúmajú a predložia ako fakty, politici EÚ to akceptujú? Lebo v slovenskej politike vám čosi také nehrozí.

Fakty netreba démonizovať ani preceňovať. Tvorba politík sa skladá z troch zložiek – prvou sú fakty, druhou politika a treťou hodnoty. Nemôžeme pritom povedať, že tretia zložka je dôležitejšia ako druhá a prvá dôležitejšia ako tretia. Niekedy je situácia jednoducho taká, že politika a hodnoty zvíťazia nad faktmi.

Je to správne?

Samozrejme, lebo keby sme sa vždy striktne držali faktov, nepotrebovali by sme europarlament. S konečnou platnosťou by totiž o všetkom mohlo rozhodovať moje oddelenie Európskej komisie. Bolo by to podobné, ako keby na Slovensku diktovala zákony Slovenská akadémia vied. V takej spoločnosti by sme asi nechceli žiť.

Mne sa zdá rozumné preferovať fakty na úkor politiky.

Lenže aj veda je omylná a niektoré fakty sa v čase vyvíjajú, naše poznanie nie je statické. Definitívna zodpovednosť za predpisy je preto na politikoch, ktorí za to aj nesú zodpovednosť.

Vysvetlím to na príklade geneticky modifikovaných potravín. Neexistuje jediný vedecký dôkaz, že by boli zdraviu škodlivé. Napriek tomu v EÚ nenájdete veľa politikov, ktorí by boli za to, aby sa geneticky modifikované potraviny bežne používali. Naopak, sú veľmi prísne regulované. Znamená to, že hodnoty boli v tomto prípade viac ako aktuálne fakty – a je to tak v poriadku.

Čiže vy niečo vyskúmate, napíšete o tom dvestostranovú faktografickú správu a euroúradníci a europoslanci si to prečítajú, aby to ignorovali?

Oni si to ani len neprečítajú, v tomto som bol kedysi naivný aj ja. Jedným z veľkých omylov vedcov je myslieť si, že politici si čítajú ich argumenty. Tak to nefunguje. Dávno som pochopil, že racionálne argumenty fungujú na ľudí oveľa menej ako emotívne líderstvo niektorých politikov.

Niečo vyskúmam, podložím, preukážem, ale pre politika je nevýhodné to presadzovať, lebo riskuje stratu elektorátu. Nie je to potom frustrujúca práca? Povedzme, že vaši vedci dokážu, že adopcia detí homosexuálnymi pármi nemá na tie deti negatívny vplyv. Konzervatívci však za to nikdy nezahlasujú, lebo majú iné hodnoty?

Presne tak. Práve preto veda musí urobiť voči politikom aj občanom niekoľko ústretových krokov a podávať svoje výsledky viac emotívne. Vedci sa musia naučiť komunikovať zistené fakty príťažlivým spôsobom, aby presvedčili aj ostatných. A čo si občania osvoja, to politici obvykle presadia. Nesmieme teda fakty oddeľovať od emócií, ale komunikovať ich spoločne a zároveň neignorovať hodnoty.

V rádiu Expres ste dávnejšie Braňovi Závodskému povedali, že vaše centrum je zdravým rozumom Európy. Že na svete neexistuje legislatíva, ktorá by tak brala do úvahy rozum a najnovšie vedecké poznatky ako legislatíva EÚ. Nepopreli ste to teraz v našom rozhovore?

Nie, to moje vyjadrenie v rádiu súviselo najmä s tým, že tu vtedy lietali predvolebné slogany, ktoré ma poburovali. Napríklad „Viac zdravého rozumu a menej Bruselu“. Bolo to totálne zavádzanie, lebo ak existuje nejaká verejná politika na tomto svete robená na základe zdravého rozumu a vedeckých podkladov, tak je to určite politika EÚ.

Keď sa na Slovensku prijme nejaký zákon, len málokedy sa stane, že sa k nemu politici vrátia a skúmajú jeho dosah, či mal zmysel, či sa naplnilo to, čo bolo cieľom. Ako je to s normami EÚ?

Tie sa prehodnocujú vždy. Funguje to v rámci cyklu príprava legislatívy, hodnotenie impaktu, prijímanie legislatívy a následné hodnotenie v konkrétnych a pravidelných intervaloch. To isté sa týka aj všetkých programov, ktoré míňajú európske peniaze. Dokonca sa vždy po tri a pol roku robí aj externé hodnotenie našej organizácie. To, ako pracujeme a čo sme dokázali, hodnotí pätnásť expertov z rôznych krajín.

Skúsme konkrétny príklad vašej činnosti. Riešili ste napríklad emisný škandál Volkswagenu.

Obvykle sme aktívni už päť až sedem rokov pred tým, než sa niečo stane škandálom a veľkou agendou. Preto sme už v prvej správe v roku 2010 upozorňovali na to, že je obrovský rozdiel medzi laboratórnymi testami a skutočnými emisiami, teda že s realitou nesedí to, čo Volkswagen deklaruje na papieroch.

A nešlo len o Volkswagen, ale aj o iné automobilky, lebo náhodne sme testovali oveľa širšiu skupinu áut. Problém bol takmer u všetkých. Nik z politikov sa však o to nezaujímal a neskôr pri emisnom škandále sa tvárili, aké je to pre nich prekvapenie.

Už vtedy sme pritom analyzovali, čo to môže spôsobovať, a ako jeden z viacerých možných dôvodov sme uvádzali podvodný softvér. Nemali sme však mandát ani kapacitu skúmať to detailne, preto sme hľadali metodiku, ktorá by všetky možnosti podvodu odstavila a zaručila, že zákazníci si kúpia autá s emisiami, ktoré zodpovedajú normám.

Pýtali ste sa automobiliek, ako tie rozdiely vysvetľujú?

Samozrejme, mali sme čulé kontakty. Nakoniec sme prišli s návrhom merania skutočných emisií, teda nie v laboratóriu, ale za reálnych jazdných podmienok s tým, že meracie prístroje sa uložia do kufra auta, ktoré s nimi prejde aspoň 30 kilometrov. Jednoducho sme na to vyvinuli vlastnú metodiku. Keď potom vypukol emisný škandál Volkswagenu, náš návrh už bol v legislatívnom procese a reálne sa začal uplatňovať o pár mesiacov.

Zároveň sme získali mandát na to, aby sme tie testy mohli urobiť aj sami na 200 náhodne vybraných vozidlách ročne. Dovtedy sme nemali žiadny dosah na certifikačné orgány členských krajín EÚ.

Čo iné zaujímavé prinieslo vaše centrum?

Pre Frontex, teda organizáciu, ktorá zabezpečuje vonkajšiu ochranu hraníc EÚ, sme vyvinuli systém, ktorý umožňuje zachytiť pašerákov nelegálnych migrantov zo severnej Afriky. Pašeráci totiž nemôžu fungovať utajene, musia sa promovať, aby získali klientov, a robia tak najmä cez cestovné kancelárie. Frontex vďaka nášmu systému vie, kedy a odkiaľ loď odštartuje, takže ich môže otočiť a vrátiť.

Umožňuje ten systém aj možnosť zadržania pašerákov pred vyplávaním?

To, žiaľ, nie, keďže na území Afriky ich nemá kto zatknúť.

Kritici EÚ často ako argument proti nej vyťahujú nariadenia o zakrivení uhoriek a banánov či obmedzenia výkonu vysávačov.

Zakrivenie banánov je pritom typická dezinformácia, ktorá vznikla vo Veľkej Británii ešte v 70. rokoch minulého storočia. Britské médiá všeobecne boli negatívne naladené voči EÚ, a tak si vymysleli vyslovené klamstvo, ktoré nakoniec zľudovelo.

Čo sa týka vysávačov, za ne trochu viním aj médiá, ktoré používajú nadpisy typu „Brusel zakázal to či ono“. Občan, ktorý nemá čas ani chuť študovať, o čo ide, tomu uverí a vníma to tak, že v Bruseli fakt sedia krvilační byrokrati, ktorých nikto nezvolil, a rozhodujú, ako sa im zapáči.

Brusel však o ničom nerozhoduje, rozhodujú výhradne poslanci, ktorých sme si zvolili, a tiež ministri našich vlád, ktorí sa tam stretávajú. Je to podobné, ako keby nejaké regionálne východoslovenské médium nenapísalo, že poslanci parlamentu o niečom rozhodli, ale „Bratislava rozhodla, Bratislava zakázala to či ono“ a podobne.

Ostanem ešte pri vysávačoch, chladničkách a sušičoch na vlasy. Všetci tu hovoríme o klimatickej kríze a zároveň sa čudujeme, ak EÚ chce zvýšiť energetickú efektivitu. Lenže bez označovania a úpravy limitov výkonov spotrebičov by to nešlo. Mali sme pritom explicitne vyskúmané, že táto úprava by dokázala ušetriť v EÚ toľko elektriny, koľko spotrebuje priemerný štát EÚ za celý rok.

Ďalšia vec, ktorá kritikom EÚ uniká, je, že každý jeden občan môže legislatívu EÚ ešte pred jej schvaľovaním pripomienkovať. Ľudia o tom jednoducho nevedia.

To je pravda, ide o súčasť hodnotenia impaktu. Bez toho, aby občania mohli normy niekoľko týždňov pripomienkovať, by neboli splnené podmienky na to, aby sa dostali na stôl komisárom. Niekedy prídu len stovky pripomienok, inokedy je ich viac ako desaťtisíc.

Iná vec je, ako sa s nimi politici vyrovnajú, obvykle však najmä pripomienky, za ktorými stojí veľa ľudí, respektíve rôzne záujmové zoskupenia, berú do úvahy. Mimochodom, naše centrum skúma aj to, ako aktívnejšie zapojiť ľudí do tvorby európskych politík. Aj nám sa totiž zdá, že občania sú v pripomienkovaní pasívni.

Aké má dnes Slovensko meno v EÚ?

Zlepšuje sa to. Keď sme rokovali o vstupe do EÚ, o našej krajine tu kolovali historky, za ktoré sme sa museli trochu aj hanbiť. Hovoríme o období mečiarizmu a tom, ako sa jeho ľudia v EÚ prezentovali. Keď som sem prišiel, nikam ma nepozývali, všetko sme budovali od začiatku.

Po vstupe do EÚ nastala tendencia rapídneho zlepšovania mena Slovenska a dodnes je považované za úspešnú krajinu. Samozrejme, vražda novinára a jeho partnerky jeho obraz naštrbili, aby ho následne opäť zlepšili občania, ktorí vyšli do ulíc a vymohli si viaceré zmeny v politike.

Vedia v Bruseli to, že šéf vládnej strany a bývalý premiér žije v byte daňového podvodníka Bašternáka, že mafián Kočner riadil generálneho prokurátora Trnku, že Fico mal na úrade vlády mafiánsku exmilenku Troškovú a Jasaňa?

Nepochybujte o tom, že to tam doputovalo, to je úplne jasné. Nehovorím, že sa o tom rozpráva na uliciach a pri káve, ale vie sa o tom. Európska komisia má práve vďaka nášmu centru asi najvýkonnejší monitoring médií, aký existuje, robí sa v 70 jazykoch. Všetky tieto informácie aj z najzapadnutejších médií, o ktorých by sme si mysleli, že ich nik nesleduje, sú, ak existujú v elektronickej forme, zachytené. To, v akej miere ovplyvňujú imidž krajiny, je už iná vec.

VLADIMÍR ŠUCHA (1961)

Narodil sa vo Zvolene. Je generálnym riaditeľom Spoločného výskumného centra, ktoré patrí pod Európsku komisiu, riadi 3600 zamestnancov s ročným rozpočtom pol miliardy eur. V roku 2002 sa stal najmladším profesorom a doktorom vied. Pôsobil ako profesor Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. V rokoch 2005 až 2006 viedol Agentúru na podporu výskumu a vývoja v Bratislave. V roku 2010 neúspešne kandidoval za rektora UK. Aktuálne vstupuje do politiky v drese Progresívneho Slovenska.