Denník N

Najvyššie nepoliticky postavený Slovák v EÚ ide k progresívcom: Veľa konkurentov na Slovensku ani v Európe nemám

Vladimír Šucha. Foto - archív V. Š.
Vladimír Šucha. Foto – archív V. Š.

Trubanovu partnerku by som k prezidentke neprijal, tvrdí Vladimír Šucha.

Ste v pozícii najvyššie nepoliticky postaveného Slováka v štruktúrach EÚ. Prečo ste sa rozhodli kariérne aj platovo výrazne klesnúť a vstúpiť do politiky cez Progresívne Slovensko?

Dobrá otázka, pri ktorej mám obavu, aby som nevyznel pateticky. V prvom rade ma mrzí, že patriotizmus sme tu prenechali extrémistom, pričom pravými patriotmi sú ľudia, ktorí v tejto krajine robia užitočné veci – chránia životné prostredie, pomáhajú slabším, bojujú proti korupcii a podobne.

Môj vstup do politiky má tri rozmery – občiansky, hodnotový a profesionálny. Občiansky je spojený s vraždou novinára a jeho partnerky. Pripomenulo mi to osobnú príhodu z leta 1989, keď som sa na povinnej verejnej schôdzi Zväzu československo-sovietskeho priateľstva, kde sa trepali samé hlúposti, postavil a nahlas povedal, čo si o tom myslím.

Všetci mi hovorili, že skončím na čiernej listine komunistov, ale našťastie prišla revolúcia a nič sa mi nestalo, naopak, stal som sa predsedom štrajkového výboru v Slovenskej akadémii vied, kde som pracoval.

Vtedy som si myslel, že krajina aj demokracia sú zachránené. Lenže po takmer 30 rokoch tu zavraždili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú a ja som si uvedomil, že to, čo sa tu deje, je priam katastrofa. Nie som novinár, tie obete mi nie sú rodinou, napriek tomu som to vzal veľmi osobne.

Čo hodnotový rozmer?

Progresívne Slovensko vznikalo presne tak, ako sa má správne zakladať strana. Vízia o Slovensku, ktorú tí ľudia publikovali pred dvomi rokmi, je najlepším dokumentom o našej krajine, aký som kedy videl a čítal.

Výrazne pociťujem potrebu našej spoločnosti hýbať sa vpred, teda progres. Nastupuje digitálna revolúcia a každý, kto sa obzerá dozadu a na základe minulosti vyrába projekcie do budúcnosti, sa mýli. Naše myslenie musí byť nastavené na zmenu, aby sme vôbec stíhali reagovať na výzvy doby.

Pod profesionálnym rozmerom mám zase na mysli problémy s korupciou a uneseným štátom. Pripadám si ako na Titanicu, ktorý sa potápa a my sme kapelou na palube, ktorá stále vyhráva. Slovensko je podľa všetkých ukazovateľov najzraniteľnejšou krajinou z pohľadu umelej inteligencie, automatizácie a digitálnej revolúcie.

V najbližších rokoch sa zmení až 70 percent pracovných miest, niektoré sa úplne stratia. Máme poslednú šancu, aby sa do práce pustili ľudia, ktorí rozumejú vzdelávaniu, výskumu a inováciám, lebo to je jediná správna odpoveď na spomínanú výzvu. Ak to neurobíme, máme zarobené na obrovský problém, a nie som si istý, či to Slovensko v dnešnej podobe prežije.

Práve v týchto oblastiach viem ako profesionál ponúknuť pomerne veľa. Vzhľadom na svoju prax a skúsenosti z toho, čo som doteraz robil, si neskromne myslím, že veľa konkurentov na Slovensku ani v Európe nemám. V podstate je mojou povinnosťou pokúsiť sa Slovensku pomôcť.

Budete do Progresívneho Slovenska dávať vlastné peniaze?

Neplánujem to. Má dosť peňazí, takže je to irelevantná otázka.

Verejnosť dnes nepozná vašu hodnotovú orientáciu, skúste sa teda vymedziť, kde ste – viac vpravo, v strede, vľavo?

To sú stereotypy, do ktorých často upadáme. Z behaviorálneho hľadiska je síce jasné, že potrebujeme škatuľky, ale je to zbytočný problém, ktorý nás brzdí v zmýšľaní. Delenie na pravicu a ľavicu je prežité.

Akoby som počul Fica z čias zakladania Smeru, keď vravel, že delenie na pravicu a ľavicu je falošné, lebo Slovensko nepotrebuje ani ľavicovú, ani pravicovú politiku, ale silných pragmatických politikov schopných riešiť problémy. Dovolím si nesúhlasiť – ľavičiari presadzujú pri spravovaní štátu dramaticky iné riešenia ako pravičiari, nezhodnú sa na hranici toho, do čoho ešte má zasahovať štát a do čoho už nie, ani na tom, aká veľká má byť sloboda jednotlivca a podobne. Rozdiely ukázala aj verejná diskusia medzi Richardom Sulíkom zo SaS a Ivanom Štefunkom z PS. A občania majú právo vedieť, kde sa hodnotovo pohybujete.

Rozumiem, čo sa snažíte povedať, ale nemyslím si, že to obstojí. Samozrejme, som za slobodu, slobodu podnikania, majetku, vyznania a podobne, ale s tým, aby štát zabezpečil aj rovnosť príležitostí.

Je rovnosť príležitostí ľavicová alebo pravicová záležitosť? Je to konzervatívne alebo liberálne? Predovšetkým je to ľudské, lebo nie každý sa narodí v prostredí, ktoré mu umožňuje rovnakú štartovaciu pozíciu. Ak sa narodíte v rómskej osade, môžete mať IQ 150, aj tak už na prvom stupni základnej školy prepadnete. Ako to chcete škatuľkovať?

Slovensko je vo vzdelávaní totálne nespravodlivý štát. Sme najhorší v EÚ v prístupe k vzdelávaniu, máme najhoršie výsledky medzi chudobnými a bohatými. Neviem, či je to ľavicové alebo pravicové, ale viem, že je to nespravodlivé.

Rozumiem. Súhlasím aj s tým, že poskytovať rovnosť príležitostí je ľudské. Lenže to už hovoríte o cieli, ku ktorému sa dá dopracovať rôznymi cestami. A práve tie sú iné u ľavice, iné u pravice a úplne iné u extrémnej pravice či extrémnej ľavice. Asi sa zhodneme na tom, že kotlebovci majú inú predstavu o riešení ako napríklad KDH a to má zrejme iné návrhy ako PS. Skúsme však konkrétne – poznáte súčasnú úroveň odvodového a daňového zaťaženia. Je tam priestor na jeho zvyšovanie či znižovanie?

Odvodové aj daňové zaťaženie na Slovensku je akurátne, problém je skôr v množstve dier, ktoré sa prejavujú korupciou a šedou ekonomikou. Problém je aj v slabom využívaní kohéznej politiky EÚ.

Ak sme do septembra 2019 vyčerpali na výskum a vývoj len 13 percent z balíka 3,6 miliardy eur, pričom o 16 mesiacov sa to rozpočtové obdobie skončí, asi nemôžeme hovoriť o dobrom využívaní zdrojov.

Nevidím teda žiadny priestor na zvyšovanie daní a odvodov, ale skôr na zvyšovanie efektivity využívania zdrojov, ktoré máme k dispozícii.

Ste za rovnú alebo progresívnu daň?

Moji kolegovia – experti na modelovanie daní z Európskej komisie – urobili prepočty špeciálne pre jednotlivé krajiny EÚ. Vyšlo im, že vyšší výnos z daní funguje pri progresívnom zdaňovaní. V tomto u mňa nejde o vec hodnôt, ale reálnych a publikovaných faktov.

Vlaky pre študentov a dôchodcov zadarmo?

Som za ne, ale treba si uvedomiť, že nič nie je zadarmo. Je to dobrý benefit, akurát nechápem, prečo hovoríme len o vlakoch, keďže tie nechodia do každej dediny. Prečo majú byť obyvatelia obcí bez vlakov obmedzovaní?

Takéto veci sa tiež nemajú robiť en bloc, ale tak, že povedzme dôchodcovia dostanú voucher, na ktorý môžu zadarmo precestovať istý maximálny počet kilometrov mesačne. Zabezpečila by sa tým rovnosť príležitostí aj šancí.

Čo sa týka študentov, tu si viem predstaviť, že by sa bral do úvahy aj príjem a materiálne zabezpečenie. Poznám množstvo prípadov, keď 50 centov na jednu jazdu autobusom je pre rómske dieťa priveľa, aby mohlo chodiť na strednú školu. Je to preň životný problém. Nevidím dôvod, aby sme možnosť cestovať zadarmo nevzali študentom, ktorí na to majú, a posunuli ju tým, ktorí to naozaj potrebujú.

Obedy zadarmo v školách?

Veď vidíte, čo to spôsobilo. Rozhodovať sa má na základe analýz, dôveryhodných podkladov a testovania. Neviem si predstaviť, že niekto zavedie takéto opatrenie bez toho, aby si prešiel kapacity jednotlivých jedální. Zistil by, že mnohé nemajú šancu tie obedy pripraviť.

V princípe s tým opatrením nemám problém, je dobré, ale aj dobré opatrenie musí byť urobené múdro. Inak je to katastrofa ako u nás, keď to poškodilo tých, ktorým sa malo pomôcť. Iná vec je, že pochybujem o skutočnej motivácii autorov opatrenia, či naozaj chceli pomôcť alebo išlo len o propagandu.

Michal Truban ako líder PS má vážny problém. Nemám na mysli primárne jeho skúsenosti s drogami, ale to, že o nich verejne klamal. Ako veriť politikovi, ktorý už na začiatku takto klame?

Nebola to dobrá vec a myslím si, že aj on sám si to uvedomil. Pozerám sa na to s odstupom. To jeho „zatĺkanie“ trvalo asi týždeň a potom sám prišiel s ospravedlnením a ľútosťou. Povedal, že to preňho bude veľké poučenie.

Veľmi som sa usiloval nájsť príklad iného politika, ktorý si uznal chybu a ospravedlnil sa, ale nenašiel som. Možno keby sa Truban priznal hneď, mal by to ľahšie, ako keď tak urobil po čase. O to viac som rád, že našiel tú silu, lebo po týždňovom „zatĺkaní“ je to rozhodne náročnejšie.

Mohlo to byť však aj inak – spin doctori PS či samotný Truban vyhodnotili situáciu tak, že je to už neudržateľné a priznanie spôsobí menšie škody. Možno teda nešlo o úprimnú ľútosť, ale o racionálne spočítanie si nákladov a benefitov. Truban navyše nemal istotu, že jeho užívanie LSD raz nevytiahne človek z okruhu jeho známych, ktorý bol pri tom.

To už je dosť špekulácia.

Je, ale presne taká istá, ako špekulujú tí, ktorí Trubana obhajujú, že šlo o úprimnú ľútosť.

Tak som to vnímal, jeho vnútorné rozpoloženie však nepoznám a do hlavy mu nevidím. A naozaj si neviem spomenúť na žiadny príklad niekoho v politike, kto by urobil čosi podobné.

Takých je málo, ale nájdu sa, napríklad Iveta Radičová, ktorá hlasovala za poslankyňu Rosovú. Uznala chybu a vzdala sa poslaneckého mandátu.

V poriadku. Bežné je však „zatĺkanie“ chyby, aj keď je tá chyba taká očividná, že viac už byť nemôže.

Vráťme sa k Trubanovi – obsah jeho motivačných prednášok naznačuje, že má problém s elementárnou zodpovednosťou. Hovoriť o drogách takým spôsobom je neprijateľné a neobstojí ani výhovorka, že bol o pár rokov mladší a neskúsenejší. Problém je aj vo formuláciách viet, ktoré ako celok často nedávajú zmysel, sú nezrozumiteľné, nemajú logickú nadväznosť… Má človek s takýmito komunikačnými zručnosťami na to, aby bol premiérom, štátnikom?

Štátnika nepochybne

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory