Denník N

Žil som v Číne 8 mesiacov: 8 pozorovaní z krajiny, kde má komunizmus práve 70 rokov

Šanshajský Bund, 2019. Foto N – Robert Barca (Fotografie z reportáže sú zo série, ktorá je nominovaná na Slovak Press Photo 2019)
Šanshajský Bund, 2019. Foto N – Robert Barca (Fotografie z reportáže sú zo série, ktorá je nominovaná na Slovak Press Photo 2019)

Ako vyzerá život Číňanov pod všadeprítomnou kontrolou vlády? Je tesne pred veľkolepou oslavou založenia Čínskej ľudovej republiky a dnešní študenti si robia selfíčka na tom istom námestí, kde pred tridsiatimi rokmi iných študentov masakrovali tanky.

Tento text je výpoveďou o tom, čo som v Číne videl a zažil ako turista, fotograf a – študent. V Číne som strávil viac ako osem mesiacov, študoval som na pekinskej univerzite v rámci duálneho programu v spolupráci s univerzitou v Dánsku. A v Číne som si vybral aj tému svojej diplomovej práce, ktorú som tam aj napísal a obhájil. Bola o tom, ako funguje čínsky systém trestu smrti.

Aj keď je moja osobná skúsenosť obmedzená, definitívne mi odhalila, že rozmýšľanie o slobode v Číne – v ponímaní, v akom máme slobodu u nás doma – je aj v dlhodobom horizonte v rovine čisto utopistickej. Čínska vláda si potrebuje udržať sociálnu a politickú stabilitu, a preto sa Čína k demokracii a slobode neblíži. Naopak, vzďaľuje sa od nej.

To je niečo, na čo by sme pri čoskoro najväčšej ekonomike sveta mali myslieť. Obzvlášť vtedy, keď nám budú chcieť jej aj naši politici nahovoriť, ako jej musíme robiť ústupky.

Nesnažil som sa o hĺbkovú analýzu a súhrnnú správu o čínskej spoločnosti. Pochopiteľne, určite som sa nevyhol istému stupňu zovšeobecnenia. V každom prípade ponúkam osem pozorovaní a epizodických príkladov, ktoré ilustrujú, aká dnešná Čína je. Osem, pretože v čínskej numerológii je osmička najšťastnejšie číslo – spojené s blahobytom a úspechom (otvárací ceremoniál pekinskej olympiády spustili o 08:08:08 večer, 8. 8. 2008).

V Číne som stretol obrovské množstvo milých a pohostinných ľudí. Blahobyt a úspech si bezpochyby zaslúžia. Bude im to stačiť?

Presne 30 rokov po masakre na Námestí nebeského pokoja, 4. júna 2019, sa na rovnakom mieste študenti fotia na samospúšť. Na verejný poriadok dohliadajú policajti oblečení v civile. Peking, 2019. Foto N – Robert Barca

1. Bezpečie a verejné blaho

Aj keď bol september, už ráno bolo horúce. Kým som prešiel obrovským letiskom, trvalo to aspoň hodinu a pol. Taxikárovi som podal lístoček s pripravenou adresou v znakoch, ktorým som, žiaľ, nikdy neporozumel. Moja škola bola na druhom konci mesta, čakala nás cesta po piatom ringu, v poradí piatom koncentrickom kruhu diaľnic okolo centra. A ranná špička.

Prišiel som na začiatku zimného semestra. Študenti z celej Číny sa zbiehali v neveľkom, ale upravenom univerzitnom kampuse, kde som býval aj ja s niekoľkými ďalšími európskymi spolužiakmi. Keď som prvýkrát uvidel internátnu izbu, prekvapilo ma, ako dobre bola vybavená. S malou troškou prikrášlenia by sa dalo hovoriť dokonca o dvojizbovom byte. Kuchyňa, práčka, televízor, lodžia, Wi-Fi, a môj spolubývajúci Giovanni, Talian, s ktorým som sa o izbu necelý rok delil.

Univerzita nám vyhradila jednu chodbu jednej z kampusových budov. Po schodoch sme mohli vyjsť nanajvýš na prvé poschodie. Dostať sa ďalej by znamenalo prekonať mrežu, ktorá sa dala odomknúť len s čipovou kartou.

Rovnako nebolo možné prekonať bezpečnostné dvere na konci chodby. Od čínskych spolužiakov bola naša hŕstka Európanov dokonale izolovaná. Až neskôr som sa dozvedel, že na rozdiel od nás bývali čínski študenti v rovnakých bytoch nie po dvoch, ale po šiestich a bakalárski študenti až po ôsmich.

Sprchy s teplou vodou nemali v izbách, ale iba v jednej umyvárni na druhom konci kampusu. Aj v decembri sa pred ňou tvorili rady.

Vďaka tomu, že som bol v Číne na študentské víza, a nie ako novinár, nebol som podrobený takému sledovaniu ako zahraniční novinári. Pri enormnom počte kamier na uliciach však človek neunikne dojmu, že je pod neustálym dohľadom. Na úvodnom stretnutí s administrátormi nám povedali, aké je Peking bezpečné mesto. Vraj práve vďaka kamerám.

V Číne nejde až tak o bezpečnosť samotnú ako o jej ilúziu. Pri každom vstupe do metra je skener a bezpečnostná kontrola, často minimálne štyri v jednej stanici. Tieto stanovištia „strážia“ skupinky štyroch až šiestich tínedžerov oblečených v čiernych uniformách s nápisom Te Qin – pomocní bezpečnostní strážcovia.

V skutočnosti nerobia takmer nič, ani ten skener poriadne nekontrolujú. Rovnako to je v autobusoch či dokonca na niektorých križovatkách, kde podobní strážnici a strážničky suplujú rolu semaforov a chodcom hlásia, kedy je bezpečné prejsť cez cestu. Teda suplovali by, keby nemali semafor priamo nad hlavami.

Jedna historka ilustruje zvlášť dobre pocit „bezpečnosti“ – či silnejúcej paranoje. Jedno ráno nás zobudili búchaním na dvere čínski robotníci. Vraj nám

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Čína a Taiwan

Svet

Teraz najčítanejšie