Založil slovenský Booking a teraz šéfuje Nexterii. Líderstvo? Sebapoznávanie? Nie sú to len prázdne pojmy

V rozhovore sa dočítate aj:

• ako si hľadal novú prácu a čo robil počas rok a pol dlhej pauzy,
• ako zladiť konzervatívnych a liberálnych študentov,
• prečo nechce ísť do politiky.

Na vašej webstránke sú v tíme, ktorí pripravujú Nexteriu, len fotografie mladých ľudí. Ste spomedzi nich najstarší?

Jednoznačne. A pred piatimi rokmi tam boli ešte mladší. Môj vstup do Nexterie mal priniesť aj profesionalizáciu organizácie. Nexteria bol projekt, ktorý začínal tak, ako všetky neziskovky – partia ľudí sa dala dokopy, venovala práci svoj voľný čas a ak bola idea silná, prežila prvé roky. Potom nastane ďalšia fáza, ktorou prechádza veľmi veľa neziskoviek.

Aká?

Postupne si neziskovka uvedomí, že dobrovoľníctvo má svoje limity. Buď sa posunie do profesionálnej roviny, alebo stagnuje a zanikne. Po príchode do Nexterie som nadviazal na úspešnú prácu mojich predchodcov a pokračoval v budovaní organizácie, ktorá je teraz rovnako profesionálna, ako bola moja firma, keď som podnikal.

Boli ste aj vy taký aktívny študent, ako sú dnes aktívni študenti Nexterie?

Áno, bol som súčasťou skvelej skupiny mladých ľudí. Nexteria neexistovala, tak sme si ju založili a volali sme ju Samovzdelávací spolok. Každý týždeň sme si zavolali zaujímavého hosťa a debatovali s ním. Zoznámil som sa tam s fantastickými ľuďmi, z tej skupiny dokonca vznikla aj firma, ktorú som spoluzakladal. Ale netvrdím, že každý musí byť aktívny už v mladosti. Poznám ľudí, ktorí sa spoločenským témam začali venovať až ako tridsiatnici či štyridsiatnici.

Čo je to akadémia Nexteria?

• Trojročný vzdelávací program pre aktívnych vysokoškolákov.
• Študenti sa stretávajú približne dvakrát do týždňa – po večeroch či cez víkendy.
• Za aktivity (kurzy, projekty, diskusie) získavajú študenti body a na záver majú promócie.
• Prvý rok je zameraný na sebapoznávanie, druhý na manažérske a líderské schopnosti.
• Počas tretieho roka študenti pracujú na projekte, ktorý musí mať prínos pre spoločnosť.

Ako vysokoškolák ste sa venovali aj ochranárskym aktivitám, z čoho sa nakoniec vyvinul nápad založiť rezervačný portál Limba.com, ktorý ponúkal ubytovanie na Slovensku. Boli ste študenti – matfyzáci, prírodovedci. Ako sa z takýchto nadšených ľudí stanú podnikatelia?

Chodili sme rekonštruovať drevenice, trávili sme tým celé letá. Ale po čase sme si uvedomili, že ak nemajú návštevníkov, neexistuje ani motivácia, aby sa o ne niekto staral, a po čase znova schátrajú. Boli to neziskové aktivity a od nich sme prešli k podnikaniu celkom prirodzene. Bavilo nás to a od istého momentu nám to začalo dávať zmysel aj ako biznis. Je však pravda, že podnikanie bolo vtedy úplne iné ako dnes, boli to hlboké 90. roky. Žiadne biznis vzory, otrasné podnikateľské prostredie. Na zriadenie linky od Slovenských telekomunikácií sa čakalo tri mesiace. Zároveň sme však mali aj nekonečné možnosti, pretože nič nebolo. Ale aj našim študentom dnes hovorím – nečakajte, že to bude ľahké. Kvalita sa dosahuje cez drinu.

Myšlienka, že ak prinesiem turizmus k opusteným pamiatkam a tým ich ochránim, je pekná. Keď sa na to pozeráte spätne, fungovala? Neodradili ľudí aj tak nekvalitné alebo úplne chýbajúce služby?

Bol v tom aj veľký kus našej naivity. Určite to nezafungovalo na sto percent. Ale máme zopár príkladov, kde sa niečo podarilo. Roky sme chodili do gemerskej obce Brdárka, kde som nebol už asi dvadsať rokov. Nedávno som od známeho počul, že tam prekvitajú aktivity, v ktoré by sme ani nedúfali. V obci sú nádherné prastaré čerešňové sady a vznikla komunita, ktorá sa začala o sady starať. Určite to nie je iba naša zásluha, ale niečo sa nám možno podarilo nakopnúť.

Ako je možné, že online rezervačný portál v 90. rokoch uspel? Predávať ubytovanie online v začiatkoch internetu nemohlo byť ľahké. Ako sa vám podarilo na to zákazníkov presvedčiť?

Naučili sme sa, že šťastie praje pripraveným. Boli sme matfyzáci a veľmi dobre sme rozumeli, aké príležitosti prináša internet. Naučili sme Slovákov a neskôr aj Stredoeurópanov, ktorí neboli zvyknutí na internet, aby si rezervovali ubytovanie online. Dlhé roky sme fungovali aj s katalógom, aj so stránkou. No postupne bol katalóg menej dôležitý a stránka viac a viac. Až to pohltila celé.

V ktorom roku začal byť web populárnejší než katalóg?

Stránka fungovala od roku 1996 a približne od roku 2002 začal internet prevažovať. Asi v roku 2004 sme katalóg zrušili. Boli sme prví a tí, čo to rozbiehajú, to majú vždy najťažšie. Museli sme ľudí postupne naučiť, aby si objednávali cez internet.

Ako ste ich to učili?

Najprv do schránok hádžete letáky, až takto obhádžete celú Bratislavu niekoľkokrát. V letáku im ponúknete, že si môžu buď vypýtať katalóg, alebo navštíviť stránku. Najprv stránku využije jedno percento z nich, a po desiatich rokoch ju využíva už sto percent. Navyše, dnes je už samozrejmosť, že sa každý biznis pozerá do zahraničia. No my sme boli jedna z prvých firiem, ktorá začala internet využívať aj na to, aby prekročila hranice Slovenska. Už po krátkom čase naším typickým klientom nebol Slovák. Bol to Poliak, ktorý si objednával ubytovanie v Čiernej Hore, či Čech, ktorý rezervoval v Maďarsku. Pokrývali sme strednú a východnú Európu, aj Rakúsko.

Odišli ste z podnikania, pretože vás už nenapĺňalo. Čo konkrétne pre vás stratilo zmysel?

Prišiel moment, keď bolo jasné, že my globálnym rezervačným systémom, akým je napríklad Booking.com, dlhodobo nemôžeme konkurovať. Musel som sa rozhodnúť, či budem čakať a vegetovať, alebo si poviem: mám 40 rokov, niečo viem a skúsim to využiť niekde inde. Nielenže som teraz rád, že som to urobil, ale dnes už viem, že som to mal urobiť o pár rokov skôr. Človek by nemal premárniť svoj život.

Čo vás na podnikaní prestalo baviť?

Neprestalo ma baviť, prestalo mi dávať zmysel to konkrétne podnikanie, keď som v ňom nevidel perspektívu. Chcel som byť jednoducho užitočný. Neprestal som mať rád podnikanie, naopak, som jeho veľký nadšenec a propagátor. A som ešte radšej, že sa dnes stierajú hranice medzi firmou a neziskovou organizáciou a pribúda ľudí, ktorí podnikajú so snahou o spoločenský dopad.

Koľko ste si zarobili? S akým podielom ste sa rozlúčili?

Rozlúčil som sa rovnako pekne, ako som s tým začal. Sme štyria spoločníci a tak, ako sme boli priatelia na začiatku, sme nimi zostali aj dodnes. To je unikátny príbeh štyroch ľudí. Nikdy sme nemali problém dohodnúť sa na peniazoch či na iných témach, na ktorých sa zvyknú ľudia pohádať – aj toto sa snažím naučiť našich študentov.

Číslo povedať nechcete?

Číslo by som nehovoril. Nie som super bohatý človek, ale zároveň som si mohol dovoliť ísť pracovať do neziskovky.

Mohli ste si tiež dovoliť dať si po odchode z prácu rok a pol pauzu a hľadať si ďalšiu prácu. Čo ste počas toho obdobia robili?

Robil som to, čo odporúčam aj našim študentom – aby sa rozprávali s čo najviac ľuďmi. Prvý rok som strávil nekonečným chodením po akciách a stretnutiach, bol to najspoločenskejší rok môjho života. Objavoval som iný svet. Lebo akokoľvek spoločenský je človek, stretáva sa pravidelne len s ľuďmi zo svojej bubliny. Pomohlo mi to sformulovať si, čo vlastne hľadám. Niekedy vám ľudia naozaj dobre poradia a odhalia veci, ktoré ste doteraz nevideli.

Napríklad?

Jeden podnikateľ ma zoznámil s kolegyňou, ktorá sa venuje kariérnemu poradenstvu. Nikdy predtým sme sa nevideli, ale hneď na prvom stretnutí mi povedala: keď hovoríš o neziskovkách, máš úplne inú žiaru v očiach, ako keď hovoríš o biznise. Ovplyvnilo ma to, veď človek sa nevidí. Dvadsať rokov som podnikal a mal som predsudok voči neziskovkám, myslel som si, že sú to len takí nadšenci. Ale tento sektor ma aj tak lákal.

Ako ste ten predsudok prekonali?

Lákanie bolo silnejšie. Som bežec na dlhé trate, vo firme som bol dvadsať rokov a hľadal som ďalší dlhodobý projekt. Popri rozhovoroch s ľuďmi som počas toho roka a pol spravil ešte jednu dôležitú vec – sformuloval som si, ako by mala vyzerať moja ideálna práca. Hľadal som projekt s krásnou myšlienkou, no aby bol zároveň biznisovo postavený nohami na zemi. Aby to nebola organizácia, ktorá žije zo štátnych grantov a celý rok sa trasie, či ho dostane. A tretia podmienka bola, aby to bola práca s mladými ľuďmi. Ani sa mi nesnívalo, že by sa mohli tieto podmienky naozaj spojiť v jedno. V Nexterii sa to prepája dokonalo.

Popri podnikaní ste externe prednášali cestovný ruch na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Tam vás nadchli mladí ľudia?

Bez tejto skúsenosti by mi to nenapadlo. Pamätám si, že vždy som sa s manželkou rozprával o tom, ako by ma bavilo robiť nejakú kvalitnú školu. A vždy sme sa na tom veľmi smiali, nevedeli sme si to predstaviť. A teraz ju robím, to je zázrak.

Je zaujímavé, že vás prednášanie na vysokej škole, naopak, neodradilo od práce s mladými ľuďmi. Nenašli ste tam znudených študentov?

Naše školy sú v zlom stave, ale o týchto témach ma už ani nebaví hovoriť, pretože to neviem zmeniť. Jediné, čo viem spraviť, je ponúknuť mladým ľuďom alternatívu. Bolo vidieť, že študenti majú na viac a dalo by sa s nimi pracovať. Videl som, ako prišli na prednášku znudení a sedia v poloľahu, ale keď ich dokážete zaujať, stali sa z nich iní ľudia. Ale deprimovalo ma, aký minimálny vplyv som na nich mal, ako externista som mal len jednu prednášku.

Čo vás na práci s mladými tak baví?

Odkrývam ich potenciál. V podstate to robí aj štátny vzdelávací systém a viem si predstaviť, že by som robil aj základnú školu. Dávam si však pozor na to, aby sme neboli elitárskou školou. V istom zmysle sme elitní – vyberáme si len najšikovnejších mladých ľudí. Ale dávam si pozor na to, aby sme v nich nevzbudzovali pocit elity. Aktívne celý tím pracujeme na tom, aby sme im skresávali hrebienok a učili ich pokore.

Ako sa to dá robiť?

Neverím na učenie, ktoré nie je založené na príkladoch. Ťažko by som ich viedol k tomu, aby nešli len za svojím biznisom, ale aby sledovali aj spoločenský dosah, ak by som sám za sebou nemal príbeh neziskových aktivít. Nemôžem študentov naučiť niečo, čím som si sám neprešiel.

Čo to znamená odkrývať potenciál študentov? Ako to robíte? Aj učitelia na školách by to určite radi s mladými ľuďmi robili.

Je to to, čo doma robíme aj s našimi deťmi. Prebúdzame v nich chuť čítať, pýtať sa, objavovať svet. Je to pre mňa fascinujúca činnosť a mám to šťastie, že to môžem robiť aj v práci. Učiteľ na základnej škole má však ťažkú pozíciu. Má dvadsať detí a je súčasťou polonefunkčného systému. My máme jednu neuveriteľnú výhodu – máme slobodu. Tá je samozrejme vyvážená tým, že musím zháňať financie. Ak by mi to štát zaplatil, odpadlo by mi 80 percent práce. Často dostávam otázku, či nechceme náš trojročný program akreditovať. Nikdy v živote. Vzalo by nám to slobodu, ktorá nám dáva možnosť, že ak dnes niečo vymyslíme, zajtra to už môžeme robiť.

Ako sa to ukazuje pri vašich študentoch?

Vidím, že tí, ktorí prešli programom, robia veci inak. Mali sme napríklad v programe dievča, matfyzáčku, ktorá mala záľubu v zdravom varení a pečení. Aj vďaka nášmu programu nabrala odvahu uvedomiť si, že jej záľuba je pre ňu dôležitejšia ako práca analytika v banke. Vyhrala televíznu súťaž MasterChef, vďaka ktorej si otvorila vlastné podnikanie. Máme teda vďaka tomu namiesto frustrovanej analytičky človeka, ktorého absolútne napĺňa to, čo robí. Potrebovala uveriť, že je to možné, a získať základné zručnosti. Hlavná zásluha je samozrejme na nej, ale určite sme jej pomohli.

Za päť rokov v Nexterii ste videli stovky mladých ľudí, ktorí k vám prichádzali na pohovory. Akí sú mladí ľudia na Slovensku?

Nemôžem povedať, že študenti, ktorých som videl, sú reprezentatívnou vzorkou. Sú aktívni, ale my takých hľadáme. Môžem teda hovoriť o tom, akí sú aktívni mladí ľudia na Slovensku. Sú skvelí a je ich dosť. Nepociťujem žiadne obavy, keď sa pozerám na spoločnosť. Jasné, trápi ma politika, ale vidím okolo seba veľa šikovných ľudí, či už študentov, alebo našich donorov. Keď Nexteria pred desiatimi rokmi začínala na dobrovoľníckej báze, nebola tu skupina podnikateľov, ktorí si poctivo zarobili a boli by ochotní financovať takýto projekt. Dnes sú len v Bratislave stovky ľudí, ktorí majú za sebou úspešný príbeh a sú pokorní, pretože zažili, aká je to drina. Uvedomujú si, koľko ľudí im pomohlo, koľko mali šťastia. To potom človeka zvedie k tomu, aby časť z úspechu vrátil spoločnosti. Len vďaka tomu vieme náš nákladný program financovať úplne bez štátu.

Naozaj sú takýchto ľudí až stovky?

Áno a je to dar slobody, ktorú žijeme 30 rokov. Začiatky boli hrozné, zažil som ich a môžem povedať, že naozaj slobodne sa tu podniká tak 15 až 20 rokov. Ale sloboda nám už prináša plody, ktoré hmatateľné cítim. Naši študenti dnes zažívajú úplne iný svet. Majú kopu zaujímavých podnikateľských vzorov – poctivých, s medzinárodným presahom a s ochotou vracať niečo spoločnosti.

Sú títo mladí ľudia iba z Bratislavy?

Nie. Aktívne sa snažíme o to, aby sme program presunuli aj do Košíc, ale zatiaľ sídlime len v Bratislave. Pracujeme však s vysokoškolákmi, ktorí prišli študovať do hlavného mesta z celého Slovenska.

Na Slovensku už existujú podobné vzdelávacie programy, ako je Nexteria. Funguje tu Kolégium Antona Neuwirtha, ktoré je zamerané skôr konzervatívne. Na druhej strane je Sokratov inštitút, ktorý je pre zmenu viac liberálny. Vy sa staviate do neutrálnej polohy. Ako hodnotovo naladených študentov máte?

Záleží nám na rôznorodosti. Máme približne polovicu študentov, ktorí sú konzervatívni, a druhú polovicu tvoria liberálni. Považujem to za veľké obohatenie, ale je to drina. Potrebujeme jedných aj druhých učiť, ako byť tolerantní k druhej strane a snažiť sa jej porozumieť. A znova sa to dá robiť len cez príklady. Ak by sme my v tíme boli agresívne vyhranení a urážali ostatných, robili by to aj naši študenti.

O pár dní bude Národný pochod za život, ktorý zvykne na pár dní rozdeliť spoločnosť. Ako sa o tom budete so študentmi rozprávať?

Je to citlivá téma, robili sme k nej aj špeciálnu diskusiu. Jej cieľom nebolo hľadanie, ktorá strana má pravdu, ale ako si v tejto téme môžeme porozumieť. Ako si v jednej organizácii majú porozumieť tí, ktorí idú na Dúhový pochod, s tými, ktorí idú na pochod za život. Nie je to ľahká téma. Klamal by som, keby som povedal, že sa nám to stopercentne darí, ale v takejto neprebádanej téme sa cení aj malý úspech. Už len to, že študenti vnímajú, že je to pre nás dôležitá téma, ich ovplyvňuje. Chápu, že sa to potrebujú naučiť a že to je pre ich život dôležité.

Študenti u vás študujú tri roky popri vysokej škole. Ako presne program prebieha?

Je to veľmi intenzívne, stretávajú sa dva- až trikrát do týždňa. To, že sú veľa spolu, je zámer, dôležitá vec. Často dostávam otázku, prečo tento program trvá až tri roky. Veľa mladých ľudí to odrádza, chceli by všetko za týždeň. Za tri roky však nielen študentov viac naučíme, ale najmä vznikajú vzťahy na úplne inej úrovni. Ak naším cieľom je, aby prinášali pozitívnu zmenu vo svojim okolí, nejde to bez dobrých vzťahov a sietí ľudí. Ja som toho príkladom, moje podnikanie vzniklo z kamarátstva zo školy. Nie preto, že by preto niečo škola aktívne robila, ale preto, že sme boli dlho spolu. Za tri roky vznikajú vzťahy na celý život. Vidíme to na študentoch – keď štartujú nejaký projekt, majú vedľa seba kamaráta IT-čkára či marketéra a veľmi im to pomáha.

Čo počas troch rokov v Nexterii študenti robia?

Každý rok je zameraný na niečo iné. Prvý rok je o sebapoznaní – spoznávajú svoje silné a slabé stránky, aby vedeli, kam majú smerovať. Druhý rok je primárne o manažérskych a líderských zručnostiach. Počas tretieho roka robia študenti absolventský projekt, ktorý môže byť z ktorejkoľvek oblasti, ale musí mať spoločenský rozmer. Projektom si vyskúšajú v praxi to, čo sa naučili. Dôležitý je aj spoločenský aspekt projektu. Vedieme ich k tomu, aby sa na záver štúdia už preklápali od toho, že dostávajú, k tomu, že dávajú späť. Nevracajú Nexterii, ale spoločnosti, okoliu, susedstvu. Okrem toho majú k dipozícii mentorov, skúsených expertov z praxe, a program prešpikovaný workshopmi zameranými na štandardné biznisové zručnosti, ktoré pomôžu každému.

Ako?

V každom ročníku máme napríklad jedného medika, väčšinou to bývajú tí najšikovnejší študenti. My z neho neurobíme lepšieho chirurga. Ale ak sa raz stane riaditeľom nemocnice, toto budú zručnosti, ktoré bude potrebovať. Ako bude pracovať s ľuďmi, ako viesť tím, ako rozumieť spravovaniu financií a právnych záležitostí.

Pojmy ako sebapoznávanie, líderské a manažérske schopnosti vyvoláva v ľuďoch aj pochybnosti, znejú ako prázdne pojmy z motivačných kníh. Čo by ste na to povedali?

Je to u nás nezvyk. Vyrastal som v 80. rokoch, to bol úplne iný svet. Pre nás pojem líderstvo zaváňa nadutosťou a aroganciou. Je našou úlohou, aby sme tento predsudok odbúravali. Pre mňa je najdôležitejšie, aby sme ho odbúravali aj smerom dovnútra, u našich študentov. Vyberieme tých najaktívnejších a najperspektívnejších a potom im neustále skresávame hrebienok. Nemyslím si však, že som schopný ovplyvniť to, že spoločnosť ešte stále vníma líderstvo ako niečo podozrivé.

Nemusí to znieť podozrivo, skôr im to nič nehovorí. Sú to slová o sebapoznávaní, za ktorými si nevieme nič skutočné predstaviť.

Tak toto viem vysvetliť. Neverím na všeobecné slová a poučky, musia za tým byť príbehy. Keby som nevedel dať na stôl dvadsať príbehov našich študentov, z ktorých je jasné, že nejde o reči ale o činy, robili by sme zlú robotu. Mám niekoľko príkladov.

Sem s nimi.

Médiá sú plné príbehu Grétky Pavlovovej, ktorá založila festival Atmosféra vo svojom rodnom meste a stala sa z neho už legenda. Ale to len preto, lebo ho vydržala robiť sedem rokov a nezabalila to. A to ani na vysokej škole, keď odišla študovať mimo obce do Bratislavy, a ani vtedy, keď začala po škole pracovať. A robí to v Hontianskych Nemciach, Kotlebovi pod nosom. Máme ľudí, ktorí pomáhajú rozbiehať startupy ako Exponea, máme aj Mirku Durankovú, ktorá je riaditeľka Kolégia Antona Neuwirtha. Marek Karman, študent medicíny, rozbehol na svojej lekárskej fakulte akadémiu pre študentov, kde sa sústreďujú na komunikáciu doktora s pacientom. Veľmi dôležitá téma. Máme študentku, ktorá rozbehla podobný program, ako je Nexteria, aj na svojej strednej škole, čo je potenciálne replikovateľné aj na iné školy. Náš študent IT-čkár rozbieha program, v rámci ktorého IT experti chodia učiť tento predmet na základné a stredné školy. To mi dáva zmysel. Ak by som videl iba študentov, ktorí nič nerobia a sú spokojní sami so sebou, nevydržal by som to.

Čo vašim študentom prekáža na ich školách?

Veľmi sa o tom nerozprávame a aby som bol úprimný, nezaujíma ma to. Ja ich školy neovplyvním, môžeme robiť len to, čo vieme najlepšie – ponúknuť alternatívu a 24 hodín denne pracovať na tom, aby bolo naše vzdelávanie kvalitné a aby sme študentov učili zodpovednosti. To je v Nexterii veľkou témou. Na koho sa vyhováraš? Veci sú v tvojich rukách a prevezmi zodpovednosť za to, čo máš a čo dokážeš. Priznám sa, že naším školstvom sa veľmi nezaoberám.

Hovorili ste však o medikovi, ktorý rozbehne akadémiu na svojej škole, kde sa medici učia, ako komunikovať s pacientmi. Zrejme teda rieši, že na jeho vysokej škole niečo chýba.

Je jasné, že sú so svojimi školami nespokojní. To však vidíme oveľa viac cez to, ako veľa  študentov odchádza študovať do zahraničia. Tisíce študentov v zahraničí je obrovský problém Slovenska a je pre štát veľkou úlohou, aby sme ich prilákali naspäť. My sme si doteraz vždy dokázali do každého ročníka nájsť približne 30 študentov, ktorí sú vynikajúci a mohli by študovať kdekoľvek v zahraničí, ale rozhodli sa zostať na Slovensku. Pre mňa je dôležité, že naši študenti na Slovensku zostanú aj vďaka nám. Ukážeme im možnosti, aké sú v tejto krajine, a to, že veci, ktoré nefungujú, majú možnosť opraviť. Dáme im vzdelanie a sieť ľudí, ktorí im vedia pomôcť. Boli by blázni, keby odchádzali.

Nemáte potrebu ovplyvniť aj štátne školy? Posunúť im svoje skúsenosti? Juraj Hipš založil podobný program Sokratov inštitút s podobným cieľom, ako máte vy, a dnes už vstúpil do politiky.

Nemám pocit, že viem školstvu pomôcť inak, ako to robím teraz. Jurajovi Hipšovi veľmi fandím, ale mne dáva stále najväčší zmysel robiť to, čo robím. A nemám frustráciu z toho, že je to málo. Intenzívne totiž vnímam vzdelávací multiplikátor – máme 140 absolventov, ktorí už reálne v spoločnosti robia svoje aktivity. Okrem toho máme sto študentov a o tri roky príde ďalších sto. Myslím, že my týmto spôsobom veľmi ovplyvňujeme Slovensko. Keď vidím, čo dokážu spraviť ako 25-roční, a čo majú pred sebou, naozaj necítim frustráciu z toho, že náš vplyv bude malý.

Čo je s vašimi študentmi po skončení štúdia? Keď v poslednom ročníku vytvoria projekt, majú v ňom pokračovať?

Nežiadame to od nich. Ale zároveň nechceme, aby robili projekt pre projekt, iba kvôli nám. Má to byť niečo, čo nerobia nasilu, ale chcú sa tomu aj dlhodobejšie venovať. Ale samozrejme, nie vždy sa to podarí, príde svadba či deti a všetko je inak. Mojou jedinou túžbou je, aby boli motorom pozitívnych zmien vo svojom okolí.

Čo znamená, že majú priniesť pozitívne zmeny vo svojom okolí?

Je to všeobecný pojem, nemám na to manuál. Ale naša spoločnosť dozrieva a ja by som veľmi rád videl našich študentov, ako tomu napomáhajú. Či už ide napríklad o lepšie vzdelávanie, zrelšie využívanie slobody či prácu so znevýhodnenými. Je prejavom dozrievania spoločnosti, že už nie je zameraná len na svoj výkon, ale všíma si aj tých, ktorí potrebujú pomoc. Bol by som tiež napríklad rád, keby sme mali viac šikovných právnikov, ktorí by priniesli zmenu aj do súdnictva a vymožiteľnosti práva.

Tomáš Hasala

Vyštudoval Fakultu matematiky, fyziky a informatiky na Univerzite Komenského v Bratislave. V roku 1995 spoluzakladal rezervačný portál Limba.com, ktorý sa neskôr stal najväčším rezervačným systémom v strednej Európe. Od roku 2009 do roku 2013 bol prezidentom Slovenskej asociácie cestovných kancelárií. Od roku 2014 je riaditeľom neziskovej organizácie Nexteria. Má dve deti a žije v Bratislave.