Milý Laco
Na tvojej vernisáži sa sprítomnil jeden klasický bonmot, že ak by tam spadol strop, bolo by na Slovensku po kultúre.
Milý Laco,
poznáme sa od konca 80. rokov, pravdepodobne cez Otisa Lauberta, bol som vtedy mladý lekár, ktorý obhliada umelecký terén. A má pritom šťastie, že ho autori sem-tam pozvú do svojich ateliérov, keďže oficiálne galérie o nich nestoja. Jedno z našich prvých stretnutí bolo pred Českou knihou, vtedy ešte na Kamennom námestí, bol štvrtok, deň knižných noviniek, a pred obchodom bol rad jak na sviečkovú. Obaja sme si vystáli Vianovu Pěnu dní. Vtedy som si myslel, že všetci u nás kupujú a čítajú knihy, lebo som sa pohyboval v komunite dychtivých, no ako pena dní opadla, vrátil som sa na zem.
Videl som viacero tvojich výstav, sledoval som tvoju prácu od 90. rokov podrobnejšie, veď medzi doktormi je vždy veľa tých, čo majú radi umenie, a pár z nich dokonca maľuje. Mne sa stalo fatálnym divadlo, a ako vieš, medicínu som nakoniec zanechal.
Dodnes mám najradšej tvoj obraz Chlieb na hojdačke. Niežeby som nemal rád Veľkého strážcu či Lilium aura, či rohaté vajcia alebo ušatú zeleninu, aby som spomenul aj tvoje 3D práce. A mám rád aj zátišia, ktoré sú v tvojom prípade záhlučia, no aby bolo jasné, akú kategóriu hluku myslím, dodám, že doň zaraďujem aj hudbu.
Ale nazad k Chlebu na hojdačke. Keďže terenovská výstava v SNG je retrospektíva, dovoľ, aby som sa aj ja zretrospektívnil. Ten hojdajúci sa chlieb mi stále evokuje nádej, že to lepšie po novembri 89 nájde na Slovensku svojich ľudí skôr než skepsa a že všetci sa aj s tou hojdačkou neskĺzneme nadol. Je pre mňa esenciou deväťdesiatych, tak ako pieseň Živých kvetov – Dni ako komíny. Málokde mám pocit časovej kapsule, ktorá sa mi v hlave otvára pri jej počutí, tak ako pri sledovaní tvojho obrazu.
V tom čase sa lámala budúcnosť Slovenska, a tú neistotu si vystihol. Isto, cítime tam aj ironickú prácu s chlebíkom, pecňom, skyvou, ktorou sa tvoja generácia vo veľkom štýle rozišla s obdobím, keď v umení vládla SORELA.
Milý Laco, na tvojej vernisáži sa sprítomnil jeden klasický bonmot, že ak by tam spadol strop, bolo by na Slovensku po kultúre. Boli tam všetci a je to správne, a strop vydržal. Takže si ešte raz zabonmotím a končím:
Nie je problém byť dobrým maliarom. Problém je dožiť sa toho. Oboje sa ti podarilo. Pozdravuje ťa
Vilo Klimáček
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
