Denník N

Odhalili, ako sa uhlie z Donbasu dostáva do EÚ a zarába na zbrane pre povstalcov

Južná železničná stanica v okupovanom Donecku. Foto - Tomáš Forró
Južná železničná stanica v okupovanom Donecku. Foto – Tomáš Forró

Tomáš Forró spolu s poľskými novinármi Karolinou Baca-Pogorzelskou a Michałom Potockým zisťovali, ako sa uhlie vyťažené na okupovanom území Ukrajiny nelegálne dostáva na medzinárodný trh a v konečnom dôsledku až do elektrární a firiem členských krajín EÚ v strednej Európe. Slovenskú časť vyšetrovania financoval Fond investigatívnej žurnalistiky.

Ekonomika vojnovej zóny na východnej Ukrajine je ako paralelná realita, ktorá neviditeľne prestupuje každodennosť bojových operácií a utrpenia civilov. Dokáže ovplyvňovať celé to organizované násilie vojny a naopak, vojna ovplyvňuje ju. Biznis sa však v konečnom dôsledku riadi vlastnými zákonmi.

Vojaci, a dokonca ani ich velitelia, k tomu väčšinou nemajú čo dodať. Možno žiť v zákopoch hoci aj každý deň, spoznať všetky kľúčové sektory a ich veliteľov na oboch stranách frontu, a napriek tomu vám bude po celý čas unikať rovnako dôležitý aspekt celého konfliktu, ktorý však nepôsobí na bojisku, ale hlboko v zázemí. Napríklad v podobe nevinne vyzerajúcich vlakov plných čiernej lesklej horniny zvanej antracit.

Vlaky potichu opúšťajú okupované územia, len aby sa o pár týždňov objavili už so sfalšovanými papiermi v strednej Európe či kdekoľvek inde na svete a vysypali svoj náklad v miestnych hutách a továrňach. Peniaze, ktoré za ne naše firmy platia, končia na bankových kontách vojnových oligarchov a obchodníkov so zbraňami, a pomáhajú tak financovať vojnové šialenstvo na východnej Ukrajine.

Vlaky odchádzajú z Donbasu bez prestávky. Každý deň sú ich desiatky.

Donecká stanica. Foto – Tomáš Forró

Ako uhoľní oligarchovia začali vojnu

Tak ako bol Donbas od druhej svetovej vojny priemyselným srdcom celého Sovietskeho zväzu, uhlie a ďalšie nerastné suroviny sú srdcom Donbasu. Súčasťou jeho stepnej panorámy sú neodmysliteľné banské veže, umelé kopce podzemnej sute, zvané terikony, a komíny fabrík, ktoré uhlie spaľujú a produkujú oceľ či elektrickú energiu. Toto územie sa počas súmraku sovietskeho impéria v 80. rokoch stáva zároveň centrom mohutného finančného a politického vplyvu. Komunistickí aparátnici nad ním postupne strácajú kontrolu, a preberá ju organizovaný zločin.

Donbas je odvtedy domovom mafie a najvplyvnejších ukrajinských oligarchov. Funguje to tak dodnes. Je stelesnením takzvaného Ruského sveta ovládaného vplyvnými skupinami, ktoré v sebe integrujú najvyššiu politiku, miliardový biznis a organizovaný zločin do jedného organického celku. Tí istí ľudia, ktorí rozhodujú vo vládnych centrálach Kremľa, Kyjeva a ďalších postkomunistických krajín, zároveň vlastnia strategické podniky, plánujú finančné podvody a ničenie konkurencie, ale aj vraždia tých, ktorí sa im postavia do cesty.

Medzi najvplyvnejšie postavy oligarchického panteónu Ukrajiny patril až do vojny rodák z Donecka Rinat Achmetov, ktorý začínal éru krehkej ukrajinskej demokracie na prelome 80. a 90. rokov ako čistokrvný zločinec.

Za jeho obchodné úspechy zaplatil svojou krvou nejeden majiteľ firiem, prekážajúci pri preberaní ich majetku. Medzi najznámejšie prípady patrí masová vražda Akchata Bragina a jeho šiestich ochrankárov v bombovom útoku priamo na štadióne futbalového klubu Šachtar Doneck v roku 1995, ktorého bol Bragin prezidentom. Achmetov mal po Braginovi prevziať obrovské aktíva a nie je žiadnym tajomstvom, že mu dodnes patrí aj samotný klub Šachtar Doneck.

Dnes je Achmetov vážený biznismen a filantrop, za svoj vplyv a bohatstvo však vďačí nerastným surovinám Donbasu. Do roku 2014 jeho konzorcium DTEK vlastnilo viac ako 50 percent všetkých ukrajinských uhoľných baní, deväť zo štrnástich tepelných elektrární, ktoré toto uhlie spaľujú, ako aj oceliarne a chemické závody.

Potom však prišla vojna, ktorá jeho súkromné impérium zásadne ochromila. Je pritom verejným tajomstvom, že Achmetov a vtedajší prezident Janukovyč (zrejme nevedomky) pomáhali túto vojnu rozpútať. To oni stáli za mobilizáciou obyvateľov východnej Ukrajiny proti reformným a proeurópskym demonštráciám na kyjevskom Majdane. Jedni z prvých ozbrojencov, ktorí na začiatku roka 2014 vstúpili na východnú Ukrajinu z Ruskej federácie (pluk Vostok), boli platení za ochranu jeho fabrík a majetku.

Frontový biznis

Potom sa veci vymkli spod kontroly, pretože do hry vstúpilo Rusko, jeho armáda, tajné služby a tanky, a ľudia ako Achmetov zistili, že ich vládu nad Donbasom prevzal niekto celkom iný. O to je obdivuhodnejšie, že Achmetov dokázal i napriek vojne a nepriateľsky naladeným separatistom kontrolovať svoje bane na okupovaných teritóriách ešte ďalšie tri roky. Jeho baníci fárali aj počas najhorších bojov, keď nad ich hlavami vybuchovali bomby a míny.

O jeho vplyve počas tohto obdobia svedčí najlepšie fakt, že frontovú líniu vtedy križovali každý deň nákladné vlaky, aby Achmetovovo uhlie bezpečne doručili z nepriateľského územia Achmetovovým továrňam na ukrajinskej strane. Ďalší príklad: separatistické regióny u seba zavádzajú rubeľ, no Achmetovov banský personál tu dostáva výplatu naďalej v hrivnách, ktoré platia už len na druhej strane frontu.

Proruskí velitelia dokonca pokorne odvádzajú za ťažbu uhlia dane kyjevskej vláde, proti ktorej bojujú. Achmetov stojí doslova nad obomi stranami konfliktu a profituje z nich. Hoci treba priznať aj to, že v dôsledku konfliktu výrazne schudobnel. Ukrajinský minister pre energetiku Igor Nasalyk túto situáciu zhodnotí slovami, že nakupovať uhlie z Donbasu je ako nakupovať ropu od Islamského štátu.

Vlaky však premávajú ďalej. Zastavia ich až radikálni ukrajinskí dobrovoľníci – v marci 2017 jednotky Pravého sektora a ďalších paramilitárnych skupín bojujúcich za Ukrajinu začínajú blokádu železničných tratí vedúcich na okupované územia. S ich zdôvodnením možno len ťažko polemizovať: vďaka uhoľnému biznisu a ukrajinským peniazom separatisti financujú svoju armádu a zbrane, a tými následne zabíjajú ukrajinských vojakov.

Reakcia separatistov na seba nedáva dlho čakať. Znárodňujú všetky bane na svojom území a zásielky čierneho uhlia z Donbasu oficiálne ustávajú. Bane začína bez údržby zalievať podzemná voda a ukrajinské huty a tepelné elektrárne sú bez paliva na pokraji krachu.

Na chvíľu sa zdá, že desaťročia trvajúcu vládu uhoľných oligarchov na Donbase ukončila hŕstka zúfalcov s hrdzavými samopalmi.

Baňa v Torecku neďaleko frontovej línie na ukrajinskej strane. Foto – Tomáš Forró

Malé ryby nelegálneho exportu

Horúcu jeseň roku 2017 trávim v okupovanom v Donecku. V miestnej chýrnej pizzerii Sun City oproti mne sedí žoviálny Sergej, majiteľ nelegálnych baní zvaných kopanky, a trpezlivo mi vysvetľuje podrobnosti o dodávkach vysoko energetického čierneho uhlia antracit.

Tvárim sa ako jeho nádejný zákazník, ktorému sľubuje poslať na skúšku pár stoviek ton hrubého antracitu za nízku cenu 120 dolárov za tonu, o akej sa iným odberateľom môže len snívať. Dodávku si môžem o dva týždne od tohto momentu prevziať na

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Svet

Teraz najčítanejšie