Láska nie je to, čo je na začiatku, ale to, čo je na konci

Ludvík Vaculík bol celý život tým, čomu sa v češtine hovorí psavec. Nepísal len prózy, z ktorých treba spomenúť aspoň romány zo šesťdesiatych rokov (Rušný dům, 1964 a Sekyra, 1966), romány zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, ktoré vyšli v samizdate a začiatkom deväťdesiatych rokov verejne (Morčata, 1977, 1991; Český snář, 1980, 1990), a romány, ktoré napísal a vydal po roku 1989 (Jak se dělá chlapec, 1993, Loučení k panně, 2002).

Vyše štyridsať rokov písal však Vaculík pravidelne aj fejtóny, novinárske texty, občianske výzvy a manifesty (Dva tisíce slov, 1968 a Charta 77, 1977). Ako sa ukázalo, písal si už ako štrnásťročný denníky, aj keď ich vydal oveľa neskôr (Milí spolužáci!, 1986, 1995).

Dá sa to povedať aj tak, že Ludvík Vaculík bol českým spisovateľom a moravským muzikantom obrodeneckej tradície dôvery v spev a nedôvery v mesto, hoci sa paradoxne stal mestským flaneurom.

Neľahký život Vaculíkovho čitateľa

Jeden zo zvláštnych prúdov tvoria Vaculíkove fejtóny. Najprv, v čase disentu, vyzerali ako východisko z núdze, ale už vtedy sa stali rovnocennou súčasťou jeho tvorby (Jaro je tady, 1988, 1990; Srpnový rok, 1990). A ako veľmi rýchlo rozpoznal František Kautman, Vaculíkove fejtóny sa zaradili do súhvezdia českého fejtónu vedľa Jana Nerudu a Karla Čapka. Neboli teda nijakou cnosťou z núdze.

Ludvík Vaculík ich písal aj po roku 1989 a postupne sa stali kľúčovou súčasťou jeho tvorby. Pravidelne ich usporadúval do knižných výberov stĺpčekov, písaných pre Lidové noviny (Poslední slovo, 2002; Dřevená mysl, 2008, Říp nevybuchl, 2012) a nakoniec sa stali Vaculíkovým záverečným dobovým svedectvom.

Posledný fejtón napísal Vaculík niekoľko týždňov pred smrťou a jeden český novoromantik to pochopil tak, že zomrel so svojimi fejtónmi. Úplne posledný fejtón, ktorý vyšiel po jeho smrti 9. júna 2015, si napísal ako závet už 16. mája 2010, takmer presne päť rokov pred koncom života – chcel mať ako pilný poľný a „domajší“ hospodár vo veciach smrti poriadok.

Toto všetko nie sú nezáživné hry s číslami, dátumami a vročeniami. Svedčia jednak o staccatovom, prerývanom, ale aj neviazanom spôsobe Vaculíkovho života, no najmä o akomsi až obsedantnom vzťahu k písaniu, k jeho pravidelnosti a paradoxne vzhľadom na neviazaný spôsob života o ustavičnom balansovaní medzi chaosom a poriadkom.

Vľúdny aj príkry, tradičný aj aktuálny, realista aj romantik

Vaculík si chcel uchovať možnosť krásnej náhody, a zároveň chcel mať všetko pod kontrolou. Chcel byť vľúdny, a zároveň príkry. Byť tradičný, a zároveň aktuálny. Byť realistom, a zároveň romantikom. Byť citlivý voči sociálne slabým, a zároveň byť exkluzívnym spisovateľom a ak nie svedomím národa, tak aspoň jeho podbruškom.

Tesne pred smrťou vyšiel Ludvíkovi Vaculíkovi druhý celoživotný výber fejtónov Další tisíce (2015). Vaculíkove fejtóny sú rudimentárne, a preto často provokujú, zemité, a preto nad nimi občas ohrnujú intelektuáli nos, písal ich človek, ktorý chodil obutý aj bosý, oblečený aj nahý, vozmo i pešmo, na ceste i na chodníku, dobre si vedomý toho, že je kráľom, aj keď valašským.

V posledných fejtónoch odchádzal. Bilancoval svet, čo mu ostal, svet na dotyk. Jeho priestor sa zužoval, nechuti pribúdalo. Ale Vaculík sa do konca spoliehal, že svoje ubúdanie zaštíti slovom. Tie fejtóny ešte knižne nevyšli, ale keď vyjdú, mali by sa asi volať Predposledné slovo, lebo Vaculíkovo Posledné slovo bolo vždy len predposledným.

Ale sú medzi nimi aj kľúčové Vaculíkove fejtóny, keď píše, že „důležitější než to, co chceme, je vědět, co máme odmítat“. A najdôležitejšie je to, „že náš stát dnes nemá žádné nepřátele a vlastně poprvé v dějinách máme možnost zařídit si ho podle svého“.

Neľahký život Vaculíkovej Madly

Manželka Ludvíka Vaculíka Madla to nemala v živote ľahké. V testamentárnom fejtóne Až umřu o tom napísal sám Vaculík: „ – Za největší štěstí považuju, že jsem za manželku dostal Marii Komárkovou. Máme oba pocit, jako bychom přímo k sobě vyrůstali, jako by to byl přírodní zákon. Ani jsme se nemuseli poznávat, byli jsme hned jako totožní. Ona je částí mé duše, cítim v ní celý svůj život a ten její v sobě. Ona podržela naše manželství, když já jsem bloudil: věděla, že je to chyba“.

Nebol to nijako jednostranný vzťah. Madla Vaculíková si vydobyla svoju mieru slobody priamo na Vaculíkovej pôde: stala sa autorkou dvojdielnej korešpondencie s výtvarníkom Jiřím Kolářom Drahý pane Koláři (1994 a 1999), a ľudia jej uverili.

Vo vzťahu s Ludvíkom Vaculíkom bola tou silnejšou. Sama o tom povedala: „Když jsem si protrpěla Vaculíkovy nevěry, osvobodila jsem se. Dovedlo nás to k rovnocennému partnerství, které je nade všecko. Dřív jsem byla závislá víc já na něm, dnes je to naopak. Jak se někde opozdím, už je připravený mě jít hledat. Bojí se, že se mi něco stalo. Taky už beze mě nechce nic nového prožívat. Když tady má návštěvu, musím u toho sedět, protože jeho ty řeči už unavují.“

A Vaculík na jej otázku, čo je láska, odpovedá, a tá odpoveď patrí k Vaculíkovým fejtonistickým skvostom: „Láska není to, co je na začátku, ale to, co je na konci.“

Slovenské konexie

Vaculíkov vzťah k Slovensku bol susedským vzťahom cez kopec. Od návštevy v Martine v apríli 1969 a od reportáže, ktorú o tom napísal, mal rád Ivana Kadlečíka. Vtiahol ho do svojho osudu a vzišli z toho fejtonistické listy, ktoré pod názvom Poco rubato usporiadala a v roku 1994 vydala Ivanova manželka Iva. Kadlečíkove fejtóny sú súčasťou aj Vaculíkovho sveta; takto to chodí vo svete žičlivej priazne a Vaculíkovi bolo len smutno, keď Ivan odišiel.

O Dominikovi Tatarkovi písal, keď jeho texty vychádzali vo Vaculíkovej samizdatovej edícii Petlice. Na slovách, ktoré napísal Ludvík Vaculík v Českom snáři o Tatarkovom editorovi Jánovi Mlynárikovi, sa bavím vždy, keď tú knihu otvorím.

Ale zoznam Vaculíkových fejtónových Slovákov je dlhší. Začína sa Milanom Šimečkom starším a jeho botami, pokračuje Jánom Johanidesom, Rudom Slobodom, vrcholí asi u mladého Milana Šimečku a Jána Langoša, ktorým dal Vaculík do rúk Tatarkove Navrávačky. Nepomýlil sa, vzišla z toho u Olega Pastiera krásna knižka.

A končí sa kdesi na krížnych cestách Slovenska, Pavlom Rankovom a Petrom Krištúfkom.

Posledný československý intelektuál

Ludvík Vaculík bol posledným československým intelektuálom, hoci po tom nikdy netúžil. Nemaznal sa s nami, poslal nás aj s naším dvojdomkom do čerta, ale mal nás rád. Stretnutia v Scheinfelde v deväťdesiatych rokoch boli aj akýmsi československým post scriptom, a myslím, že Fero Mikloško s jeho uhorským dňom u Karla Schwarzenberga, Martin Bútora, Jozef Jablonický, Miro Kusý, Agnes Snopko a všetci tí, čo tam boli aspoň raz, by to potvrdili.

Akí už sme, koho máme radi, k tomu sme žičliví – a k Ludvíkovi Vaculíkovi sme boli. Od výtvarníkov zo Skupiny A – R dostal Cenu Christmas, držitelia Ceny Dominika Tatarku mu pripísali svoju poctu. Dnes sa tomu hovorí chapeau.

Ale s obnaženou hlavou chodil už vtedy, keď v Martine spieval s Ivanom Kadlečíkom a Paľom Hrúzom pieseň, ako zabili Kapustu s Ursinym, dvoch chlapcov bez viny, ktorí ukradli „iba jeden kotál“.

Oj, Ludvík Vaculík, oj, Slovensko moje!