Koniec prípony -ová v Česku? Zatiaľ nie

Autorka je knižná editorka

Dostala som vysoko privátnu informáciu (vďaka tomu, že bola zverejnená), že niekde na Slovensku sa narodilo dievčatko Danko. To je priezvisko a ja si v tejto chvíli musím nechať všetky výborné nápady v súvislosti s týmto menom pre seba, lebo reč je o maloletej osôbke, ktorá za nič nemôže.

Maličká Danko však pripomenula jazykový spor, ktorý práve riešia v Českej republike.

Českí piráti robia úplne iné veci ako ich somálski kolegovia a jednou z nich bol návrh na zmenu zákona, aby sa zrušila povinnosť prechyľovať ženské priezviská. V Česku stále platí, že žena má po uzavretí manželstva právo používať priezvisko v mužskom tvare, len ak je cudzinka alebo je manžel cudzinec, prípadne má inú ako českú národnosť. Pirátsky názor je liberálny a chcel len toľko, aby bolo na výber. Dôvody na uvoľnenie nie sú len jazykové, takže názor na ne má ako zvyčajne úplne každý a my sa môžeme cítiť ako doma. Podaktorým by sa ani deň nerátal, keby sa nevyjadrili k osobnej záležitosti druhej osoby, ktorá na nich nemá žiadny vplyv.

Pozrime sa na jazykové okolnosti neprechyľovania. Keďže náš i český jazyk sú flektívne, teda časť slovných druhov ohýbame pomocou morfém, vzniká s neprechýlenými menami objektívny problém. S ním sme sa museli vyrovnávať už aj doteraz, ak sme nechceli napríklad každej zahraničnej političke nacapiť slovenskú prechyľovaciu príponu -ová. A to sme naozaj nechceli, určite nie všetci, lebo si niektorí vieme predstaviť, že v očiach anglosaskej či nemeckej používateľky sme jej spotvorili meno na nepoznanie.

Keby si taká Angela otvorila slovenské noviny, čo v záujme jej duševného zdravia dúfam, že neurobí, možno by sa čudovala, kto je Merkelová. Keď jej však ohľaduplne ušetríme šoky s premenami jej priezviska, vyrábame si problém v iných pádoch ako v nominatíve, lebo „Merkel prišla na návštevu“ nás nerozruší, ale „podať kyticu Merkel“ už cítime ako nenáležité a gény kážu skloňovať, teda využiť flexiu. Práve pre ňu potrebujeme prechyľovaciu príponu, ale len v technickom zmysle slova. S týmto problémom sa dodnes niekedy vyrovnávame tak, že v iných pádoch jej tú príponu dáme s tým, že je to menšie zlo. Česi sa dnes zaoberajú iným spôsobom riešenia, ktorým je vyskloňovanie krstného mena (s Angelou Merkel), no to je zas na úkor ekonomiky textu.

Nie je však celkom pravda, že akosi potrebujeme vždy vedieť, že ide o ženu alebo o muža (aj angličtina bez tejto potreby žije celkom radostne a pri prekladaní nás niekedy núti práve toto osobitne zisťovať). Napríklad pri privlastňovacej podobe ako „v rámci Le Penovej návštevy“ takisto nevieme, kto z podarenej dvojice otec – dcéra je témou hovoru, a tiež sme to doteraz prežili, a to aj preto, lebo zvyčajne máme kontext.

Iným problémom dotknutých osôb, teda žien donútených prechyľovať svoje priezviská, už dávno bolo, že v zahraničí ich nevedia identifikovať ako jednu rodinu, lebo Vrana a Vranová sú pre cudzincov jednoducho dve rôzne priezviská. Takto síce niektorí ľudia zažili situácie, ktoré sú zábavné až s odstupom času, napríklad ich odmietli spolu ubytovať v hoteli, ale český jazykovedec Oliva sa, bohužiaľ, s týmto problémom vyrovnal iba tvrdením, že v živote nestretol cudzinku, ktorej by prechyľovanie prekážalo. Správne. Ja zas nepoznám nikoho, na koho zaútočil žralok, takže takí ľudia nie sú.

Najpodstatnejšia okolnosť nemá s flexiou nič spoločné. Je ňou rešpektovanie želania druhej osoby vo veci, ktorá sa týka najmä jej. Komu prechýlená podoba neprekáža, fajn. Keď však niekto povie, že vnucovanie prechyľovacej prípony pokladá za necitlivé, nemusíme sa s tým vnútorne stotožniť, stačí, ak to budeme rešpektovať. Keď ktokoľvek príponu vo svojom mene nechce a má akýkoľvek dôvod, úplne stačí rešpektovať to.