Milan Ondrík: Namiesto svetla narastá extrémizmus, no práve preto tu musíme zostať
Film Nech je svetlo, v ktorom hrá hlavnú úlohu, v ňom vyvolal veľa otázok. „Často rozmýšľam nad tým, či by som vedel byť hrdinom. Veľmi by som to chcel. Ale dokázal by som to, ak by som tým mohol ohroziť svoje deti?“ pýta sa Milan Ondrík.
Vo filme Marka Škopa, ktorý v tieto dni prichádza do kín, hrá slovenského gastarbeitera Milana, ktorý sa na Vianoce vracia domov do oravskej dediny a zisťuje, že jeho najstarší syn je členom polovojenskej skupiny. Spolu s ďalšími jej členmi je podozrivý, že dohnal k samovražde miestneho chlapca. Milan sa musí rozhodnúť, či to nechá tak, alebo pôjde proti miestnemu spoločenstvu, no ohrozí tým svoju rodinu.
Je tá malá oravská obec z filmu Nech je svetlo Slovenskom v kocke?
Je to obyčajná slovenská dedina. Stredobodom je hlavne tá nevinná slovenská rodina, od ktorej sa odvíja celý systém. Lebo podľa mňa platí, že keď nefunguje rodina, potom nefunguje ani spoločenstvo, ani štát ako celok. Ak sa na problém extrémizmu pozrieme z pohľadu obyčajnej rodiny, môže to viac osvetliť situáciu alebo pomôcť sa nad tým zamyslieť. Práve v tom je scenár filmu veľmi dobre postavený.
My sa totiž stále snažíme pozerať na tento problém cez históriu slovenského národa, cez obdobie Slovenského štátu a holokaust, lenže ja mám pocit, že to vôbec nepomáha, lebo ako národ sme nepoučiteľní. Preto som rád, že máme tento film a som veľmi zvedavý, ako zarezonuje. Nepochybujem o tom, že vyvolá veľa otáznikov a diskusií, ale tak to má byť. Presne to má robiť umenie.
Festivalové publikum v Karlových Varoch po jeho premietaní tlieskalo postojačky a vy ste si odniesli cenu za najlepší mužský herecký výkon. Myslíte si však, že tento kontroverzný príbeh dokáže oceniť aj divák z oravskej obce nielen z Bratislavy?
Je to predovšetkým príbeh obyčajnej rodiny, aj preto verím, že sa môže dotknúť práve tých obyčajných ľudí. Nepozeráme sa na túto tému cez politiku, ale cez rozpad rodiny a – opakujem – rozpad rodiny znamená rozpadajúcu sa spoločnosť.
Aj v komunikácii s blízkou rodinou sa občas stáva, že nemáme na veci jednotný názor, no napriek tomu nemám dôvod ani chuť presviedčať niekoho o svojom názore. Ale môžem ho vyjadriť práve cez umenie – cez divadlo a cez film, cez postavy, ktoré stvárňujem.
Môže sa pokojne stať aj to, že niekto bude priať skôr druhej strane tohto príbehu, možno si dokonca povie, že film podporuje práve tú jeho stranu. No som si istý, že inteligentný človek odčíta, kde je problém. Ale pozor,
