Odkaz MMŠ: O živote stromov, ktoré si v lese navzájom pomáhajú a komunikujú vďaka hubám pod zemou

Za posledných dvadsať rokov urobili vedci významné objavy o živote stromov. Vyplýva z nich, že stromy nie sú len individuálne organizmy, ale tvoria organizačnú štruktúru celého lesa, sú prepojené pod zemou a spolupracujú.

Spisovateľ Robert Macfarlane publikoval nedávno knihu Underland: A Deep Time Journey (Podzemie – Cesta do hlbín času) o živote stromov a tento text je esejistickou verziou jeho knihy. Opisuje v nej svoje zážitky s vedcami, ktorí skúmajú stromy, a začína príbehom mladej kanadskej vedkyne Suzanne Simardovej, ktorej výskum začiatkom 90. rokov vyvolal malú revolúciu v chápaní života rastlín. Spozorovala totiž, že keď farmári vyrúbali výhonky briez kvôli budúcej plantáži, na ktorej vysadili mladé jedle, tie začali chradnúť a napokon vyschli.

Vedci si dlho mysleli, že mladé brezy treba vykynožiť, aby nebrali živiny vysadeným jedličkám. Lenže Simardová uvažovala inak: čo ak mladé brezy, naopak, pomáhali jedličkám prežiť, a keď boli vyrúbané, jedličky bez ich pomoci uhynuli tiež?

Začala skúmať pôdu a našla v nej mikroskopické nitky (hyphae), ktoré boli vlastne akýmisi chápadlami húb a spájali celé podhubie medzi stromami. Tieto nitky sú také tenké, že v jednej lyžičke pôdy majú dĺžku 10 kilometrov.

Ďalší výsledok výskumu pomocou rádiových izotopov, ktoré injektovali do jedlí a pozorovali molekulárny tok cez tieto nitky v podzemí, ich ohromil. Molekuly cestovali cez kmeň stromov dolu ku koreňom, kde sa roztrúsili po hustej sieti nitiek k iným stromom. Na výskumnej ploche 30 metrov štvorcových sa ukázalo, že stromy sú navzájom prepojené každý s každým, a to nielen jeden druh, ale všetky.

V skutočnosti teda stromy spolupracujú, pomáhajú si navzájom živinami a chemickou ochranou. Ich spojenie zabezpečujú nitky húb. Simardová predpokladá, že stromy takto aj komunikujú; zistila napríklad, že veľké stromy pomáhajú menším, dokonca aj vtedy, ak sú iného druhu. Les z jej pohľadu je vlastne jeden veľký „socialistický“ systém, v ktorom namiesto súťaživosti vládne vzájomná pomoc.

Autor eseje pokračuje zážitkom z prechádzky po lesnom parku v širšom Londýne, ktorý je už od 12. storočia chráneným územím (zaviedol to Henry II., ktorý pod hrozbou väzenia v ňom zakázal rúbať aj loviť), takže tamojšie buky sú staré aj 500 rokov. Jeho spoločníkom je mladý vedec Merlin Sheldrake, ktorý mu vysvetľuje, čo sa všetko v tomto lese deje. Stromy sa nedorozumievajú len pod zemou, ale aj nad ňou – napríklad je pravidlom, že si medzi svojimi korunami nechávajú priestor, aby mal každý z nich dostatok slnka, a zároveň sa v nižších úrovniach „bozkávajú“ či objímajú podobne, ako to robia zvieratá.

Rozpráva o podhubí, ktoré – ako už na to prišla Simardová – spája celý les do jedného organizmu. „Všetky tieto stromy a kríky sú v podzemí prepojené spôsobom, ktorý len teraz začíname chápať,“ hovorí Merlin. Ale nejde len o huby, ktoré sú hrdinami lesa – podobne sa správajú aj lišajníky a machy.

Teória lesa ako žijúceho komplexného organizmu je prevratná v našom chápaní prírody aj evolučnej teórie. Ak ju totiž chápeme ako egoistický súboj druhov (prípadne génov) o prežitie, tak les ju spochybňuje, lebo stromy, huby, lišaje a všetky rastliny navzájom spolupracujú. Napríklad strom, ktorý je napadnutý voškami, varuje svojho suseda, aby si pripravil chemickú ochranu.

A tak prichádza otázka, kde sa vlastne jeden organizmus končí a druhý sa začína, keď sú všetky prepojené? Je možné, že les je jeden superorganizmus, kde namiesto „obchodovania“ funguje „zdieľanie“, keď napríklad umierajúci strom odovzdáva svoje zdroje mladším susedom a pomáha im?

Antropologička Anna Tsingová prirovnáva život lesa pod zemou k „rušnému spoločenskému priestoru“, kde milióny mikroorganizmov „formujú podzemný svet vzájomne spolupracujúcich druhov“. „Pozri sa dolu,“ hovorí Merlin svojmu spoločníkovi, „pod tebou leží mesto.“

Vedci dlho tomuto princípu nerozumeli, pretože skúmať pôdu je veľmi zložité a „hyphae“ sú voľným okom neviditeľné. „Ale keď začneš pozorovať túto sieť, ona ti ten pohľad začne vracať,“ hovorí Merlin.

Huby sú jedným z najstarších organizmov na planéte a v štáte Oregon objavili v podzemí hubu Armillaria solidipes, ktorá má kilometrové rozmery. Najväčšia veľryba je proti tomuto organizmu trpaslík. A táto huba patrí medzi najstaršie organizmy na svete: jej vek odhadujú vedci v rozpätí od 1900 do 8650 rokov.

Huby sú úžasné aj v schopnosti prežiť; napríklad po nukleárnej katastrofe v Černobyli objavili prosperujúce huby prerastajúce betónom priamo v reaktore, kde bola radiácia 500-násobná proti normálu.

V podstate však naše nové poznatky o stromoch, hubách a lese ako organizme nie sú vôbec nové. Ľudia žijúci v džungli mali tieto vedomosti odjakživa, kmeň Koyukonov na Aljaške hovorí o „očiach lesa“ a stromy považuje za živé bytosti, medzi ktorými človek nikdy nie je sám.

A tak dnes súperia medzi sebou dve teórie života lesa. Jedna, ktorá funguje na „trhovom princípe“ súťaživosti, kde jednotlivé druhy zápasia o prežitie, a ak aj spolupracujú, tak len preto, lebo je to výhodné. Druhou je „socialistická“ teória, podľa ktorej sa stromy správajú ako ochrancovia jeden druhého a vďaka hubám v podzemí komunikujú, spolupracujú a pomáhajú si navzájom.

Merlin by dával prednosť socialistickej teórii, ale má o nej svoje pochybnosti a vlastne ho takéto delenie rozčuľuje. „Les je oveľa komplikovanejší, než si dokážeme predstaviť,“ hovorí.