Denník N

Závet smrť neprivolá, prekonajte ostych a poverčivosť, radí právnik

Advokát Petr Svoboda. Foto - Deník N/Ludvík Hradilek
Advokát Petr Svoboda. Foto – Deník N/Ludvík Hradilek

Na 13. septembra pripadá Medzinárodný deň závetov. Za akých okolností je lepšie ho spísať a nenechať dedičstvo na zákon? Čo v skutočnosti znamená vydedenie? Ako je možné závetom pomáhať druhým?

„Čo blázniš? Už sa chystáš do truhly?“ Tak zvykneme zareagovať, keď nám niekto prezradí, že sa chystá spísať si závet.

„V našom vnímaní je tento pohľad rozšírený. Ale vo svojej praxi som sa stretol aj s dvadsaťročným mladým mužom, ktorý sa rozhodol zaobstarať si závet. Nebál sa, že sa mu zajtra niečo stane, ale chcel mať veci usporiadané. Prečo nie?“ hovorí v rozhovore pre český Deník N advokát Petr Svoboda.

Nemáte na začiatok nejakú veselú historku o závete?

Jedna čarovná mi napadá. Bolo to terminologicky krásne, tak mi to utkvelo v hlave, mám dokonca pocit, že išlo hádam o prvý závet, ktorý som ako advokát spisoval. Poručiteľ bol cudzinec, vedel obstojne po česky, mal rád českú literatúru, češtinu, tak si zaumienil, že v závete bude formulácia: „Až zatrepem bačkorami.“ Pripravil som ten dokument a spomínam si, ako sme to vtedy ťažko vysvetľovali notárovi, ktorý bol pomerne zaskočený.

Ani sa nečudujem. Môže byť takáto formulácia platná? Právny jazyk býva doslovný.

Pristúpil na to, ale musel tam byť dôvetok, že pojem „zatrepať bačkorami“ znamená zomrieť a že použitie tohto obratu neznamená, že by poručiteľ nekonal vážne, ale že to odráža jeho osobný postoj k posledným veciam a jeho výslovné želanie.

Priznám sa, že o závete neviem skoro nič. Mala by som?

Nie je to téma, ktorú človek bežne rieši, teda minimálne do nejakého veku. Povedal by som, že nevybočujete z priemeru ľudí vo vašom veku. Myslím, že sa nemusíte cítiť vôbec hendikepovaná.

Aké je v Česku povedomie o možnostiach závetu? Píšu Česi poslednú vôľu, alebo to nechávajú po smrti „padni, komu padni“, podľa úpravy dedičstva v zákone?

Predpokladám, že vo všeobecnosti príliš nevybočujeme z európskeho priemeru, aj keď napríklad v anglosaskom priestore je povedomie o závete širšie, je aj častejšie využívaný, ale ten rozdiel nebude nijako ohromný.

Tendencia k väčšiemu počtu závetov v Česku dlho rástla pomaly, zlom nastal v roku 2014, keď nadobudol účinnosť nový občiansky zákonník, kde je z veľkej časti nová úprava dedičského práva. Priniesla niekoľko zásadných zmien, jednou z nich je rešpekt k poslednej vôli poručiteľa. Podstatnou mierou sa tak rozšíril priestor, aby človek mohol naložiť so svojím majetkom v prípade smrti podľa svojej vôle a mohol si stanoviť podmienky.

Do truhly sa ešte nechystám

Dovtedy teda spísanie poslednej vôle nemalo význam? Nebral sa na ňu ohľad?

Význam malo, ale priestor pre slobodnú vôľu bol užší. V zákonníku bolo vyslovene napísané, že na podmienky stanovené v závete sa neprihliada. Ak človek napísal poslednú vôľu a uviedol v nej podmienku, napríklad želanie, ako má dedič s časťou dedičstva naložiť, mohla sa brať ako nejaký morálny apel na dediča v zmysle: „Bol by som rád, keby…“ Ale právne by to bolo nevymáhateľné.

Občiansky zákonník z roku 1964, ktorý do roku 2014 platil, osekal možnosti, ako naložiť so svojím majetkom. Základná zákonná forma dedičskej postupnosti, teda takzvaných dedičských tried, v ňom bola stanovená dobre a zostala, mierne rozšírená, rovnaká aj v novom zákonníku.

Takže v prvej línii sú deti a manžel či manželka, potom sa postupuje k vzdialenejším príbuzným – netere, synovci, strýkovia, tety, prarodičia?

Áno. Tých dedičských tried je šesť, ak tam nikde nikto nie je, dedičstvo prepadá štátu.

Jeden môj známy, ktorý má asi päťdesiatpäť, nedávno písal závet. Keď to medzi rečou vyplynulo, dočkal sa reakcie…

…už sa chystáš do truhly?

Presne. „Čo blázniš?!“ Potom som sa ho opatrne spýtala, či nie je chorý. Odpovedal, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Vzťahy

Teraz najčítanejšie