Denník N

Cudzinci sú na Slovensku stále anomáliou, hovorí Addy Akram, ktorý u nás žije takmer tridsať rokov

Addy Akram. Foto - Andrea Kalinová
Addy Akram. Foto – Andrea Kalinová

„Ľudia majú odjakživa strach z neznámych vecí, preto je neférové, ak to zneužívajú aj politici,“ hovorí Addy Akram.

Narodil sa v roku 1969 v Londýne, vyštudoval právo, filozofiu a humanitné vedy. V Londýne pracoval ako koncipient v exekútorskej spoločnosti, v roku 1993 však odišiel Addy Akram robiť lektora angličtiny do Spišskej Novej Vsi, kde dodnes žije a riadi jazykovú školu. Štvrté volebné obdobie je tamojším komunálnym poslancom a prvé obdobie aj župným poslancom. Od júla 2013 je Konzulárnym správcom pre veľvyslanectvo Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska v Bratislave. Rozhovor vznikol v spolupráci s prebiehajúcim festivalom [fjúžn].

Keď ste sa ako mladý človek rozhodli opustiť Londýn a učiť angličtinu na Slovensku, zrejme ste neplánovali, že tu strávite ďalších 26 rokov. Čo o tom rozhodlo?

Po škole som v Londýne začal pracovať ako koncipient v právnickej firme, ale bola to strašná nuda. Spolužiak sa práve vtedy chystal ísť učiť angličtinu na jeden rok do cudzej krajiny. V danej situácii ma nemusel dlho presviedčať, aby som šiel s ním.

Absolvovali sme rýchly kurz pre učiteľov a hneď nám aj ponúkli miesta. Najskôr bola v hre Praha, potom Bratislava, ale skončili sme v Spišskej Novej Vsi. Síce sme mali zmluvu len na deväť mesiacov, ale po ukončení školského roka a odchode domov som sa rozhodol vrátiť.

Prečo? Prišli ste v čase rozpadu Československa a nastupujúceho mečiarizmu.

Politická situácia o mojom odchode nerozhodovala. Po roku som tu už totiž mal veľa kamarátov, ktorí boli len o trochu mladší. Mal som 23 rokov, oni práve maturovali. Priťahoval ma aj tunajší spôsob života, ktorý bol úplne iný ako vo veľkomeste.

Áno, Londýn poskytuje úžasné možnosti na zábavu aj pracovné príležitosti, ale kontrast medzi ním a Spišskou Novou Vsou mal svoje čaro. Cítil som sa, ako keby som pristál na inej planéte. Nik sa nikam neponáhľal, všetko bolo pokojnejšie. Vyhovuje mi to dodnes. Rolu zohralo aj to, že som si tu našiel priateľku, ktorá sa neskôr stala mojou manželkou. A keďže sme spolu mali deti, môj návrat domov bol čoraz nepravdepodobnejší.

Čo na to, kde žijete, hovorí vaša rodina?

Kým sa neoženil, chodil sem často najmä môj brat. Chodí stále, hoci už zriedkavejšie. Mama mi zomrela, keď som mal 16 rokov. Keď som otcovi prvýkrát povedal, že prerušujem právnickú prax a odchádzam na rok na Slovensko, bol z toho zhrozený. Sľúbil som mu preto, že po roku sa určite vrátim. Lenže potom zistil, že sa tak nestane, a 

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie