Denník N

V Košiciach naňho volali policajtov, teraz slovenský skejter bojuje o olympiádu

Foto – archív Richarda Turyho
Foto – archív Richarda Turyho

„Odkedy sa skejtbording stal olympijským športom, sú akoby dve veľké komunity – jedna je za, druhá proti a medzi sebou sa hejtujú,“ hovorí profesionálny skejtbordista RICHARD TURY.

Ku skejtbordingu ste sa s bratom dostali v období, keď ešte neexistoval YouTube a väčšina ľudí na Slovensku nemala prístup na internet. Kde ste hľadali inšpiráciu?

Bolo to v roku 2000 a jediným zdrojom informácií bolo to, čo sme videli na ulici. Vďaka kamarátom sme sa postupne dostali k prvým videokazetám so skejtovými videami. Potom sme si na PlayStation kúpili hru Tony Hawk’s Pro Skater, vďaka ktorej nás skejtbording úplne pohltil. Zistili sme, že sa dajú robiť rôzne triky, a chceli sme ich vyskúšať. Mysleli sme si, že to bude tiež také jednoduché, ale bolo to presne naopak.

Ako reagovali rodičia, keď ste začali jazdiť?

Zo začiatku mali zmiešané pocity, pretože to bolo niečo nové, nešlo o klasický šport. Pamätám si, že po roku a pol skejtovania som mal dosť dobité nohy, na píšťalách som mal množstvo modrín. Vtedy mi aj zakazovali jazdiť, že z toho budem celý zničený.

Po tom, čo som začal dosahovať prvé výsledky na súťažiach do pätnásť rokov, však už boli radi, že sa venujeme niečomu, čo nás baví, a neflákame sa len tak po uliciach. V Košiciach sme na sídlisku Ťahanovce boli veľká a zanietená partia. Po dvoch rokoch nám tam postavili aj skejtpark.

Popri skejtovaní ste stihli vyštudovať.

Áno, vyštudoval som Vysokú školu bezpečnostného manažérstva v Košiciach. Po strednej som sa rozhodoval, či budem pokračovať, alebo sa budem venovať len skejtu. Rodičia ma dotlačili, aby som to skúsil, že za to nič nedám, a dnes som za to vďačný. Prvé tri roky som študoval denne, stíhal som popri tom aj cestovať po svete. Aj k inžinierskemu štúdiu ma pobádali rodičia, absolvoval som ho už individuálnou formou.

Richard Tury (26)

Je slovenským reprezentantom v skejtbordingu v disciplíne street. Patrí do širšej svetovej špičky, na konte má víťazstvá vo Svetovom pohári a vlani celkovo vyhral Svetovú sériu FISE. V redukovanom rebríčku, v ktorom ide o postup na olympiádu do Tokia, je predbežne na 19. mieste. Na olympiádu sa dostane 20 skejtbordistov.

Ako reagujú bežní ľudia na Slovensku, keď zistia, čomu sa venujete?

Na Slovensku je povedomie zmiešané. Množstvo ľudí má na komunitu skejterov negatívny názor, že to sú tí, ktorí všetko ničia, alebo sú to feťáci. Na Slovensku však nie je dosť skejtparkov, a práve preto väčšina ľudí jazdí na uliciach, odkiaľ skejtbording pochádza. Za posledné roky však predsa len pribúda pozitívnych reakcií. Stáva sa, že ľudia nám na ulici povedia, že sa im páči, čo robíme.

Pomohlo, že v Košiciach postavili Kulturpark, pri ktorom je veľká betónová plocha s kedysi drevenými múrikmi. Odkedy sa tam začalo skejtovať, múriky sa poničili. Kulturpark však skejterov nevyhnal, ale prišiel s myšlienkou primontovať železné hrany. Vznikol z toho pekný priestor v centre mesta, kde sa dá bez obmedzení jazdiť. Postupne sa to s názormi ľudí zlepšuje, ale inde v Európe je povedomie o skejtbordingu lepšie.

Stávalo sa vám, že vás ľudia v Košiciach vyháňali z verejných priestorov alebo na vás volali policajtov?

To je klasika,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie